Rusíni-Ukrajinci hľadali svoju kolísku. Nič nenašli

Zaoberanie sa otázkou ukrajinizácie v roku 2015 považujem za zbytočné mrhanie energiou. Za omnoho dôležitejšie považujem riešenie otázok rusínskeho školstva a iných pálčivých problémov, ktoré rusínsku národnostnú menšinu na Slovensku trápia. Obrátili sa však na mňa moji známi, aby som navštívil kultúrne podujatie v Nižnom Tvarožci pod názvom „Nezabudni na svoju kolísku“, ktoré organizovali Ukrajinci. Najprv som sa čudoval, akú kolísku tam chcú Ukrajinci hľadať, keď v tejto obci sa k ukrajinskej národnosti prihlásili len 4 obyvatelia. Bolo jasné, že tam žiadnu kolísku nenájdu. Oni si však poradili.

 

Organizátorom tohto podujatia konaného v sobotu 17. októbra 2015 bol Zväz Rusínov-Ukrajincov Slovenskej republiky (ZRUS). Osobne tejto organizácii nevenujem veľkú pozornosť, považujem ju skôr za dinosaura, ktorý sa pozabudol, že už mal dávno vyhynúť.

 

Návštevníka dedinky Nižný Tvarožec v bardejovskom okrese prekvapí pekná príroda, do ktorej je obec vsadená. Rovnako príjemný dojem som mal aj z vystúpenia spevákov. Kultúrny program bol výlučne rusínsky. Okrem iných vystúpila aj speváčka známa nielen na Slovensku, ale aj vo svete, Mária Mačošková. Trochu sa jej čudujem, že sa zúčastňuje takýchto podujatí, pretože to, čo sa dialo popri ináč príjemnom kultúrnom programe si dovolím označiť ako vymývanie mozgov.

 

Spôsob, akým aktivisti ZRUSu manipulujú ľudí by som zhrnul do jednoduchého receptu: ako ingrediencie postačia kultúrny program (podľa možnosti rusínsky), ak sa dá aj štátna dotácia, aspoň jeden kus funkcionára ZRUSu, a najdôležitejšie - šikovný konferencier. Postup je jednoduchý. Naženiete ľudí do kultúrneho domu. Ak máte na program štátnu dotáciu, títo ľudia sú vlastne daňoví poplatníci, z ktorých daní je program financovaný. Na úvod predstavíte prítomného funkcionára ZRUSu. Potom spustíte kultúrny program, ktorým ľudí zaujmete. Na rad prichádza to najdôležitejšie: sprievodné slovo, ktorého je počas programu relatívne dosť. Spočiatku je neutrálne, a čím viac sa blíži program ku svojmu koncu, konferencier začína pritvrdzovať a používať manipulačné techniky, ktorých cieľom je zmiasť ináč nezainteresovaných ľudí. Hlavný princíp manipulácie spočíva v tom, že ľudia sú zaujatí kultúrnym programom, politické a národnostné otázky ich až tak netrápia. To však nebráni tomu, aby niektorí odišli z podujatia dopletení.

 

Presne podľa vyššie popísaného receptu prebiehal aj program v Nižnom Tvarožci. Z funkcionárov ZRUSu bol prítomný Mikuláš Denis. Konferencierkou bola Eva Olejárová, ktorej musím uznať, že svoju úlohu zvládla perfektne. Spočiatku programu hovorila voľne bez papiera a v rusínskom jazyku, neskôr čítala text napísaný po ukrajinsky. Hovorila o histórii obce, ktorú na moje prekvapenie označila ako rusínsku obec. Ako program pokračoval ďalej, čoraz viac sa v jej replikách objavovalo slovné spojenie „Rusíni-Ukrajinci“. Ide o termín, ktorý označuje neexistujúcu národnosť, a ktorý je jedným z hlavných nástrojov manipulácie, ktorý má poslucháča zmiasť. Nakoniec sa konferencierka dostala aj k pôsobeniu organizácie ZRUS, a pozitívne hovorila aj o už pred 25 rokmi zaniknutej organizácii Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich, ktorý sa podieľal na nútenom odnárodňovaní Rusínov počas socializmu. Nakoniec konferencierka prítomných otvorene vyzvala, že je jedno či si budú písať a rusínsku alebo ukrajinskú národnosť, dôležité je chrániť si kultúrne dedičstvo „nášho národa“. Nakoniec dodala, že kto iný ak nie ZRUS organizuje takéto podujatia. Týmto u prítomných divákov vyvolala falošný dojem, že rusínska a ukrajinská kultúra sú to isté, a zároveň že jedine ZRUS má vo svojej pôsobnosti jej prezentáciu a záchranu.

 

Ako niekoľkoročný rusínsky aktivista a znalý problematiky som celú túto situáciu bral s humorom. Smiech ma však prešiel, keď som sa počas záverečnej piesne otočil k jednej z miestnych diváčok, a zo žartu som sa jej opýtal, či v ich dedine žijú Rusíni, Ukrajinci, Rusínoukrajinci, alebo niečo iné. Jej odpoveď ma šokovala. S neistým hlasom povedala, že „Asi Ukrajinci.“. Iná pani stojaca vedľa nej ju opravila že nie, „Rusíni!“. Nato sa aj tá prvá pani poopravila, „Jaj hej, Rusnáci sme.“. Čiže nakoniec, aj keď s ťažkosťami, pomenovala svoju identitu, ktorú jej ZRUSáci takmer ukradli. Uvádzam tento náhodný rozhovor preto, aby som demonštroval, čo je vlastne hlavným cieľom takýchto podujatí. Domotať ľudí, a to nielen Rusínov. Aj ľudia žijúci v Bratislave, Trnave či Banskej Bystrici, keď dôjde na reč Rusínoch, podvedome začnú hovoriť aj o Ukrajincoch. To je hlavným cieľom aktivít organizácie ZRUS. Dopliesť ľudí a vytvoriť dojem, že ide o jednu a tú istú národnosť. Že Rusíni sú len odnožou Ukrajincov, a že rusínsky jazyk je len dialektom ukrajinského jazyka.

 

Oficiálny príkaz pre takéto odnárodňovacie aktivity bol u nás vydaný Ústredným výborom Komunistickej strany Československa v roku 1952. Ak si predstavíme, že ZRUS ešte aj v roku 2015 plní príkaz UV KSČ, môže to vyznieť celkom smiešne. Veď UV KSČ už neexistuje a nemôže nikomu ublížiť. Ale ono je to v skutočnosti dosť vážne. Takéto aktivity sú aj dnes podporované Ukrajinou. Ukrajina, ktorá sa vo svojej súčasnej situácii snaží zblížiť s krajinami strednej a západnej Európy neuznáva existenciu Rusínov, potláča ich práva na svojom území, v Zakarpatskej oblasti. A nielen to. Prostredníctvom organizácií akou je ZRUS manipuluje aj cudzích štátnych príslušníkov – v tomto prípade občanov Slovenskej republiky, a to nielen rusínskej národnosti. Takéto aktivity sú nielenže v rozpore s našou ústavou, ktorá v časti o ľudských právach jednoznačne zakazuje konanie vedúce odnárodňovaniu, ale dovolím si ich označiť aj ako hrubé poškodzovanie práv občanov Slovenskej republiky zo strany Ukrajiny. Nakoľko Rusíni žijúci na Slovensku sú lojálnymi občanmi Slovenskej republiky, a považujú ju za svoju vlasť, tá by ich mala chrániť, a nie podporovať odnárodňovacie aktivity štátnymi dotáciami.

 

Milan Pilip