RUSÍNI V OBDOBÍ ČSR A SLOVENSKÉHO ŠTÁTU

prof. PhDr. Peter ŠVORC, CSc.
Inštitút histórie Filozofická fakulta Prešovskej univerzity

Téma môjho referátu patrí k tým témam, ktoré i napriek krátkemu časovému obdobiu – v podstate ide o 25. rokov, o ktorom hovoria, sú v krátkom vstupe takmer nerealizovateľné. Ide totiž o obdobie plné dramatických zvratov, ktoré sa dotkli rusínskeho obyvateľstva po páde rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky. Na tomto fóre snáď ani nemá význam prerozprávať chronológiu vývoja a osudov Rusínov, žijúcich na území dnešného Zakarpatska a severovýchodného Slovenska v rokoch 1918 – 1945.Ako historika ma skôr oslovujú otázky týkajúce sa etnogenézy rusínskeho obyvateľstva v období, ktoré môžeme označiť ako obdobie demokracie a následne i niekoľkých vojnových rokov.

Rusíni žijúci v hornom Uhorsku, teda na území dnešného Zakarpatska a severovýchodného Slovenska vstupovali do nových pomerov nepripravení. Ich štátoprávne úvahy a koncepcie, ak by sme ich takto mohli pomenovať, boli širokospektrálnymi a boli poznačené malou politickou skúsenosťou. Prechádzali od minimalistických (a vcelku realistických) požiadaviek zreformovať Uhorsko a získať autonómne postavenie v ňom až po veľkolepé, a teda i ťažko realizovateľné predstavy vytvoriť samostatný neveľký stredoeurópsky štát nazvaný Karpatská Rus, ktorý by zahŕňal nielen Podkarpatskú Rus, severovýchodné Slovensko, ale aj západnú Halič, alebo o čosi skromnejšia požiadavka vytvoriť Uhrorusíniu, skladajúcu sa z územia Podkarpatskej Rusi a východného Slovenska. Rusíni zakotvili nakoniec v novom štáte – v Československej republike, ktorá sa deklarovala ako prioritne slovanský štát. Slovania – Česi, Slováci a Rusíni – mali byť v ňom podstatnou štátotvornou zložkou, vlastne mali byť štátotvornými národmi.

Pre Rusínov však počas celého medzivojnového obdobia zostal ako najväčší a podstatný problém – nenaplnenie deklarovaného štátotvorného postavenia v štáte, ku ktorému sa dobrovoľne pripojili a za ktorý sa aj vyslovili na mierovej konferencii v Paríži v roku 1919. Otázka autonómie, ktorú Československo zakotvilo v ústave z 29. februára 1920, ale ju neuviedlo do života, sa tak stala prioritnou vo všetkých politických aktivitách rusínskej politickej scény. Paradoxné je, že práve ona vytvárala most, ktorý mohol spojiť, a do istej miery aj spájal slovanské obyvateľstvo najvýchodnejšieho cípu republiky. To bolo totiž od prvých dní v novom štáte rozdelené do dvoch, ba až troch táborov, keď sa jedna časť etnicky identifikovala ako Rusíni, druhá ako Ukrajinci a tretia ako Rusi. Tieto kultúrne, ideové a politické zápasy oslabovali celú komunitu a vlastne jej nedávali šance, aby presadila svoje oprávnené požiadavky na riadenie vlastného života, národného vývinu a územia s autonómnym štatútom. A nielen to, tieto zápasy rozvracali komunitu aj v etnickom zmysle a sekundárne dávali celú etnickú komunitu napospas rôznym cudzím zámerom a záujmom. Národnosť, resp. príslušnosť k národnosti je veľmi citlivý fenomén, ktorý sa neviaže len na jazyk, na územie, štátny útvar, kultúrne prostredie, tradíciu, ale aj na veľmi krehkú bázu aktuálneho vedomia jednotlivca i kolektívu. A toto vedomie je relatívne ľahko ovplyvniteľné najrozmanitejšími faktormi, ktoré naň vplývajú dlhodobo, ale aj krátkodobo, ba niekedy len jednorázovo, ale častokrát zásadne. Vplývajú naň tak, že sa jednotlivec etnicky identifikuje s tým spoločenstvom, ktoré mu ponúka určitú jedinečnosť, ba možno i šancu byť na tom lepšie, ako bol doteraz.

Pozícia malého národa, obkoleseného väčšími susedmi bola v dejinách vždy ťažká. Ľahšie sa žilo vtedy, ak jestvovalo aspoň vedomie, že existuje reálna sila, o ktorú sa môžeme v najťažšej chvíli oprieť. Takouto oporou sa vedome i podvedome stalo pre Rusínov Rusko a Rusi ako najväčší slovanský národ, ktorý mal byť oporou aj pre iné slovanské národy, ďalej ukrajinský národ, ktorý síce nemal vlastný štát, ale svojou počet nosťou predstavoval reálnu kultúr nu, et nickú a morálnu silu. Potrebu takejto opor y si rusínska inteligencia výrazne uvedomovala v čase najväčšieho národnostného útlaku – ešte v rámci Uhorska. Vznik Československa však ponúkal nové perspektívy a v tejto súvislosti popri etnickej identifikácii s ukrajinskou národnosťou (menej s ruskou), ponúkal aj možnosť vlastnej – rusínskej etnicity, ktorá by mohla byť garantovaná slovanským československým štátom a postavená na vlastnom vnútornom potenciáli. Najlepšie to vidieť na návrhu, ktorý sa zrodil v roku 1919 v rokovaniach Centrálnej ruskej národnej rady, ktorá navrhla, aby nový štát, do ktorého Rusíni vstúpia, niesol názov Česko-slovensko-ruská republika (1). Rusíni Československo vnímali ako garanta svoje etnicity, práva a možnosti ju ďalej a slobodne rozvíjať.

Skutočnosť však bola oveľa komplikovanejšia. V Československu nielenže vznikla možnosť rozvíjať rusínske etnické povedomie, ale aj ukrajinské, ba aj ruské. Československý štát nechcel zasahovať do bytostne vnútorných otázok rusínskeho obyvateľstva, lebo to nepotreboval ani z ekonomického, ani z mocenského hľadiska. Pravdou však je, že sa Prahe zdala ukrajinská orientácia časti rusínskej politickej a kultúrnej špičky výhodnejšia, lebo na Podkarpatskej Rusi ostala veľká časť rusínskej inteligencie, ktorá si z Uhorska priniesla silnú promaďarskú orientáciu. Badateľné to bolo najmä pri gréckokatolíckom duchovenstve, ktoré malo silný vplyv na svojich veriacich. V danej medzinárodnej konštelácii, pri nespokojnom Maďarsku a jeho neustále rastúcich revizionistických aktivitách sa v Československu pociťovala promaďarská orientácia ako veľké nebezpečenstvo, ohrozujúce integritu celého štátu, a teda aj rusínska etnická orientácia ako nestabilný, resp. aj rizikový fenomén. V Československu, a obzvlášť na Slovensku boli veľmi citlivo vnímané maďarské aktivity, akou bola napr. tzv. Rothermereova akcia – vyhlásenie anglického tlačového magnáta v novinách Daily Mail v článkoch Miesto Uhorska na slnku (21. 6. 1927) a Výbušný bod Európy (3 0. 8. 19 27 ) , požadujúce vráteni historických území Maďarom a Maďarsku a odsudzujúce Trianon ako veľkú krivdu Maďarov.(2)

Táto požiadavka sa týkala nielen Slovenska, ale aj Podkarpatskej Rusi, na ktorej medzičasom silnelo sklamanie z nezavedenej autonómie. Sklamanie, ktoré bolo ventilované vyhláseniami viacerých politických činiteľov, ktoré mali charakter vyhrážok československému štátu, že podvedení Rusíni musia hľadať porozumenie a pomoc na iných miestach, ak sa im ich nedostáva v Československej republike. Ak do toho prirátame nahlas sa neprejavujúce, ale o to intenzívnejšie pôsobiace aktivity vplyvných rusínskych politikov, ktorí s návratom do veľkého Maďarska skutočne počítali, tak nám do mozaiky komplikovaného vývinu a postavenia Rusínov v ČSR zapadne ďalší výrazný kamienok. A ten nám pomôže pochopiť, ako sa pomaly uzatváral kruh nedôvery: Praha neverila, že by súčasná rusínska politická a kultúrna špička dokázala viesť autonómnu Podkarpatskú Rus tak, že by nehrozila žiadna dezintegrácia, a tak premyslene odkladala zavedenie autonómie do života. U Rusínov zas prevládalo sklamanie z československého štátu. To bolo posilnené aj odmietnutím ich nárokov na začlenenie severovýchodného Slovenska do Podkarpatskej Rusi, na ktorom spolu so slovenským žilo rusínske obyvateľstvo.

Spor o krajinskú hranicu medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou zakalil slovensko-rusínske vzťahy a vyvolal ďalšie otázky. Najdôležitejšia z nich bola tá, kto vlastne žije na spornom území? Slováci alebo Rusíni? Odpoveď na ňu nebola jednoduchá, hoci niektoré kruhy ju chceli zjednodušiť návodom, vychádzajúcim z premisy, že všetci gréckokatolíci sú Rusíni, mnohí síce už poslovenčení, ale vo svojej podstate stále príslušníci rusínskej etnicity.

V medzivojnovom období 20. storočia to však už nezodpovedalo skutočnosti a činnosť rusínskych gréckokatolíckych kňazov, vrátane najvyšších gréckokatolíckych kruhov v Prešove (biskup P. P. Gojdič) vyvolávala nevôľu nielen v slovenskom negréckokatolíckom prostredí, ale aj u samotných gréckokatolíkov i gréckokatolíckych duchovných, ktorí sa hlásili k Slovákom a z ktorých mnohí skutočne nemali svoje korene v rusínskom etnickom prostredí. Ak na Podkarpatskej Rusi rusínske obyvateľstvo riešilo otázku, týkajúcu sa jeho národnosti a malo sa rozhodnúť medzi rusínskou a ukrajinskou etnicitou, na severovýchodnom Slovensku mu komplikovala situáciu možnosť byť aj slovenským obyvateľstvom. To, že rozhodovanie bolo veľmi ťažké a že obyvateľstvo severovýchodného Slovenska (aj Rusíni, aj Slováci) nemali celkom jasno vo svojej národnej príslušnosti, svedčia sčítania oby vateľstva z roku 1919, 1921 a z roku 1930, keď neraz takmer celé dediny menili svoju národnosť – zo slovenskej na rusínsku a naopak. K vyjasneniu tejto otázky im nepomohli ani vedecké expertízy takých skúsených etnografov, akým bol Moravák Jan Húsek, ktorý v knihe Národopisná hranice mezi Slováky a Karpatorusy (3) po zložitej analýze všetkých prvkov vypovedajúcich o etnicite ľudí, sklamane skonštatoval, že stanoviť presnú hranicu medzi Slovákmi a Rusínmi je vlastne neuskutočniteľná úloha. Teda, že určiť v miestach dotyku týchto dvoch etník, ktorí ľudia patria k Slovákom a ktorí k Rusínom, keď to ani oni sami nemali jasné, možné ani nie je a dlho možné nebude. Pre Rusínov však bola sklamaním Praha, reprezentujúca český národ. Obviňovali ju z toho, že na ich úkor nadržiava Slovákom a nerešpektuje prirodzené práva a z toho vyplývajúce požiadavky Rusínov. Ak pri vzniku Československa Rusíni akceptovali existenciu samostatného slovenského národa a samostatného českého národa, tak počas nerovného zápasu o autonómiu mnohí politickí reprezentanti skĺzavali na pozíciu čechoslovakizmu a stotožnili sa s názormi o jednotnom československom národe, ktorý bol po páde Veľkej Moravy rozdelený do osobitných štátnych celkov na celé stáročia a vývin, ktorý potom obe časti prekonali, spôsobil, že sa Slováci začali etnicky uvedomovať ako samostatná, osobitná národnosť pôvodne jednotného československého národa. Tento postoj bol však reakciou na nevydarené pokusy o posunutie krajinskej hranice po rieku Poprad, s trpkým konštatovaním, že Česi, resp. Čechoslováci, ktorí majú dosť vlastného územia, by mohli a mali rešpektovať potreby malého rusínskeho národa, a teda aj snahu o integráciu celého rusínskeho obyvateľstva do jedného, navyše len autonómneho celku, ktorý od ostatného územia oddeľuje len administratívna hranica.

Takýto postoj a takéto názory, podopierané celou plejádou rôznych prác (4) neriešil požadované predstavy, ale narúšali slovensko-rusínske spolužitie, aspoň vo vyššej politike. Nedôvera, ktorá vznikla na slovenskej strane, rástla a zreteľne sa prejavila po rozpade Československa v marci 1939. Na slovenskej strane preto ani len nezarezonovala rusínska (ukrajinská) predstava, i keď z hľadiska širších mocensko-politických koncepcií nerealizovateľná, aby Slováci a Rusíni (Ukrajinci), resp. Slovensko a Podkarpatská Rus vytvorili spoločný štát. Slovenský štát vznikol 14. marca 1939 a v oklieštenej podobe pretrval do jarných mesiacov 1945. Karpatská Ukrajina jestvovala len 1 deň – 16. marca 1939, keď ju pohltilo horthyovské Maďarsko, ktoré zo sľubov, predkladaných Rusínom počas celého medzivojnového obdobia, nesplnilo nič. Takmer pol milióna Rusínov (5) sa stalo súčasťou Maďarska a ich osudy sa začali odvíjať podľa iného scenára, ako osudy Rusínov, ktorí ostali súčasťou Slovenského štátu.

Vzťah Slovenského štátu k rusínskemu obyvateľstvu bol poznamenaný nedôverou. Explicitne to napísal denník Slovák 26. apríla 1939: „Slovenská verejnosť sledovala vždy s pozornosťou nielen osudy celého rusínskeho národa, jeho boj o autonómiu, ktorú dosiahol len na sklonku republiky Česko-Slovenskej za okolností viac-menej tragických. Napriek najlepšej snahe na slovenskej strane nepodarilo sa do samého konca republiky nájsť základy spolupráce slovensko-rusínskej... Rusínske heslo ´Hranice až po Poprad´ znemožňovalo úprimný vzájomný styk oboch národov, hoci vieme, že táto túha pramenila hlavne na maďarskej strane a sledovala cieľ jednak znepriateliť oba národy a jednak rezervovať si pre budúcnosť východné Slovensko pre maďarizačné snahy...“

Na druhej strane, hlásenia, ktoré prichádzali do Bratislavy z rôznych spravodajských zdrojov prezrádzali, že s rusínskym obyvateľstvom Slovenský štát môže počítať ako s lojálnym obyvateľstvom. V správe hlavného vojenského veliteľstva sa písalo: „Samotné rusínske obyvateľstvo východného Slovenska nie je protištátneho zmýšľania“ (6), hoci sa ďalej pripúšťalo, že sú tu sily, ktoré by radi videli rusínske obce severovýchodného Slovenska pripojené ku „Karpatskej Ukrajine, a teda k Maďarsku“.

Rusínske obyvateľstvo sa v rokoch druhej svetovej vojny neangažovalo zásadne ani proti Slovenskému štát u, ani zaň. Existovali však skupinky, najmä ľavicovo orientované, ktoré uvažovali o rôznych alternatívach, ako napr. o pripojení Podkarpatskej Rusi k Sovietskemu zväzu, pričom hrozilo, že v ich poňatí bola Podkarpatská Rus vnímaná aj s územím severovýchodného Slovenska.(7) Takéto názory vyvolávali na Slovensku obavy, najmä v roku 1944 a na začiatku roku 1945, keď už bolo jasné, ako vojna skončí, a navyše keď zaznievali z úst Rusínov, pôsobiacich v zahraničnom odboji.(8) Môžeme však konštatovať, že iniciatívy pripojiť severovýchodné Slovensko k Podkarpatskej Rusi a tú zas k Sovietskemu zväzu, vychádzali zo strany ukrajinsky orientovanej časti a vyvolávali vrásky aj po skončení druhej svetovej vojny. Druhá svetová vojna Slovensko neobišla, ako si to želalo jeho obyvateľstvo. Naopak, v posledných vojnových mesiacoch sa s ničivou silou prehnala cez jeho územie. Môžeme povedať, že neobišla ani Rusínov, ba tých zasiahla vari tou najničivejšou vlnou, ktorá i tak už dosť chudobný kraj zdevastovala ešte viac.


Poznámky:
(1) ŽATKOVIČ, Grigorij I.: Otkrytie – eksposé Dr. G. J. Žatkoviča, byvšeho Gubernatora Podkarpatskoj Rusi. Homestead, Pa, 1921, s. 10 – 11.
(2) Bližšie pozri: ŠVORC, Peter: Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou v medzivojnovom období 1919 – 1939. Prešov, Universum, 2003, s. 281 – 302.
(3) Húsek, Jan: Národopisná hranice mezi Slováky a Karpatorusy. Bratislava 1925.
(4) Napr.: BESKID, Nikolaj A.: Karpatskaja Rus. Prešov 1920; BESKID, Nikolaj A.: Karpatorusskaja drevnosť. Užhorod 1928; BESKID, Nikolaj A.: Karpatorusskaja pravda s sem kartami. Homestead 1932.
(5) Podľa Statistického Lexikonu obcí v zemi Podkarpatoruské, Praha 1937, s. XV, žilo na Podkarpatskej Rusi v r. 1930 446 916 obyvateľov ruskej (rusínskej, ukrajinskej) národnosti.
(6) SNA Bratislava, fond KÚ 1938, krabica 298, spis 152341/dôv. 2. oddel. 1939.
(7) SNA Bratislava, fond KÚ 1938, krabica 298, spis 13.164/39 – Správa policajného riaditeľstva v Bratislave prezídiu ministerstva vnútra v Bratislave zo dňa 18. 11. 1939.
(8) HUŤKA, Matej: Nie Poprad, ale Uh. In: Slovák, 4. február 1945, č. 29, s. 1.