Rusínska a slovenská Cirkev sui iuris. Zatajovanie objektívnych skutočností.

Máte aj vy pocit, že sa niekto snaží pred verejnosťou na Slovensku (Rusínmi a Ukrajincami) zatajovať, že pápež Benedikt XVI. 30. januára 2008 povýšil slovenskú Cirkev sui iuris (vlastného práva) z eparchiálnej na tzv. metropolitnú slovenskú Cirkev sui iuris?

Všimli sme si, že v článku „Pápež zriadil u nás gréckokatolickú metropoliu“ (Katolícke noviny č. 6; 10.2.2008, str.3 ), sa dôsledne vynecháva slovko «slovenská» vo výraze slovenská metropolitná Cirkev sui iuris a nahrádzajú toto slovko menej nebezpečným, avšak zavádzajúcim «gréckokatolícka». Ukrajinský mesačník Blahovistnyk, č.2 / 2008, ktorý vychádza v Poľsku, v článku na str. 9 bežne užíva slovo «slovenská» metropolitná Cirkev svojho práva.

Dôležité kánonické slovko «slovenská» Cirkev sui iuris sa vynecháva preto, aby Rusíni a Ukrajinci na Slovensku neboli slovkom dráždení a nežiadali uznanie svojej vlastnej rusínskej či ukrajinskej Cirkvi sui iuris na území Slovenska. V Poľsku, kde žijú Poliaci, Vatikán uznáva existenciu tzv. ukrajinskej metropolitnej Cirkvi sui iuris. Teda aj v Európe je možné, že na území nejakého štátu je uznaná Cirkev iného národa - na Slovensku však nechce Vatikán existenciu tzv. rusínskej Cirkvi sui iuris uznať.

Na vysvetlenie terminológie slovenská a rusínska Cirkev sui iuris – svojho práva, prinášame článok od kanonistu o. Jozafáta V. Timkoviča z Krásnobrodského zborníka z roku 1997.

Rusínska a slovenská Cirkev sui iuris

Každý, kto chce porozumieť a správne používať Kódex Kánonov Východných Cirkví (CCEO), nutne narazí na termín «Cirkev sui iuris». Tento termín je absolútne nový, oficiálne sa objavuje práve pri vyhlásení CCEO 18. októbra 1990.' Kódex CCEO, z výraznej vôle Najvyššieho Legislátora pápeža Jána Pavla II. začal platiť 1. októbra 1991. I keď už ubehlo temer šesť rokov, na Slovensku sa ešte neobjavil nijaký odborný článok podrobne pojednávajúci o problematike «Cirkvi sui iuris». Táto naša štúdia, sa teda chce pokúsiť o priekopnícko-pioniersku prácu.2

Prvý kánon CCEO hovorí:
«Kánony tohto Kódexu sa týkajú všetkých a len východných katolíckych Cirkví, výnimku tvoria tie kánony, ktoré sa týkajú vztahov s latinskou Cirkvou, kde je to stanovené výrazne».3

Ako z textu hore uvedeného kánona jasne vyplýva, CCEO platí len a len pre «východné katolícke Cirkvi». Teda neplatí pre pravoslávnych,4 ktorí sa riadia svojim vlastným cirkevným právom,5 neplatí ani pre rímskokatolíkov (teda katolíkov latinskej Cirkvi), ktorí sa riadia taktiež svojim vlastným Kódexom.6 Pre rímskokatolíkov CCEO platí jedine v tých kánonoch, kde sa latinská Cirkev spomína výrazne.7

V ďalších kánonoch CCEO sa východné Cirkvi označujú ako Cirkvi sui iuris. Slová «sui iuris» sa dajú preložiť ako «vlastného práva» či v prispôsobení na slovenský jazyk «s vlastným právom». Tieto východné Cirkvi sui iuris majú právo a povinnosť, čím skôr si definovať svoje vlastné partikolárne právo na báze svojej vlastnej tradície v rámci kánonov CCEO, kde sa na to výrazne odvoláva.8

Isus Christos je len jeden, a jeho mystické telo (Cirkev) je tiež len jedno. To je dogmatická pravda a táto pravda bude platiť na večné veky. Ako potom rozumieť, že teraz katolícka Cirkev učí, že v jedinej katolíckej Cirkvi máme celé množstvo tzv. Cirkví sui iuris ! V katolíckej Cirkvi nemáme viacej Cirkví, to by bol nezmysel avšak v katolíckej Cirkvi nateraz9 máme až 22 partikolárnych Cirkví sui iuris - a to už má logiku. Slová «sui iuris» tu majú veľký význam, zabezpečujú, že tu nieto protirečení.

Dogmatická konštitúcia II. Vatikánskeho koncilu Lumen gentium hovorí:
«... v cirkevnom spoločenstve sa legitímne nachádzajú partikolárne Cirkvi, ktoré vlastnia svoje vlastné tradície, bez toho, aby narušovali celistvosť primátu Petrovej katedry, ktorá predsedá všeobecnému spoločenstvu v láske, dáva pozor na legitímnu rôznorodosť a zároveň bdie, aby to, čo je partikolárne, nielen že neškodilo jednote, ale aby jej skôr jej skôr slúžilo.

Takto už Lumen gentium uznáva existenciu partikolárnych Cirkví s vlastnými tradíciami v lone Cirkvi katolíckej.

II. Vatikánsky koncil však ide ďalej a svoje vyjadrenia z Lumen gentium vysvetľuje, v dekréte Orientalium Ecclesiarum:
«Tieto partikolárne Cirkvi, ako Východu, tak aj Západu, i keď sú častami medzi nimi rozdielnymi pre dôvod tzv. obradov, teda pre liturgiu, cirkevnú disciplínu a duchovné dedičstvo, predsa sú v rovnakej starostlivosti pastorálneho vedenia Rímskeho Pápeža, ktorý je z Božej vôle následníkom sv. Petra v primáte nad všeobecnou Cirkvou. Tieto Cirkvi preto majú rovnakú vznešenosť, tak aby ani jedna z nich nebola nad druhou pre dôvod obradu a majú rovnaké práva a tiež rovnaké povinnosti i čo sa týka šírenia evanjelia na celom svete, pod vedením Rímskeho Pápeža».11

Dekrét Orientalium Ecclesiarum takto uznáva existenciu partikolárnych Cirkví nielen na Východe, ale i na Západe. Ešte výraznejšie sa však vyjadruje ďalej:
«Tento svätý koncil... slávnostne vyhlasuje, že východné Cirkvi podobne ako aj tie západné majú právo a povinnosť riadiť sa vlastnými partikolárnymi disciplínami (právom), pretože sú potvrdzované starodávnosťou, a sú viac vhodné pre mentalitu ich veriacich a viac prispôsobené pre dobro ich duší».12

Ako vidíme, II. Vatikánsky koncil jasne učí o existencií partikolárnych Cirkví v lone jedinej katolíckej Cirkvi a zároveň vyzýva, aby sa riadili «vlastným právom», ktoré je viac zhodné s mentalitou ich veriacich. Tieto závery II. Vatikánskeho koncilu sa teoreticky dostali do praxe až v r. 1990 vyhlásením CCEO. Úplne do praxe sa však dostanú až vtedy, keď jednotlivé Cirkvi sui iuris vyhlásia svoje partikolárne právo a budú podľa neho aj žiť.

V katolíckej Cirkvi rozoznávame šesť tradícií, z toho jednu latinskú a päť východných: alexandrijskú, antiochijskú, arménsku, chaldejskú a konštantino-polskú.13 V rámci každej tradície rozoznávame jednotlivé Cirkvi sui iuris.14

Kánon 27 CCEO hovorí, že pod Cirkovu sui iuris (vlastného práva) sa rozumie: «skupina veriacich kresťanov zjednotených hierarchiou, podľa normy práva, ktorých ako takých najvyššia autorita Cirkvi výrazne alebo potichy vyznáva ako sui iuris».15

Najvyššia autorita Cirkvi, teda pápež rímsky v súčasnosti uznáva za Cirkvi vlastného práva tieto:
1.) Tradícia alexandrijská: Cirkev sui iuris koptská a Cirkev sui iuris etiópska;
2.) Tradícia antiochijská: Cirkev sui iuris sýrska, Cirkev sui iuris maronitská a Cirkev sui iuris sýrsko-malankarská;
3.) Tradícia arménska: Cirkev sui iuris arménska;
4.) Tradícia chaldejská: Cirkev sui iuris chaldejská a Cirkev sui iuris sýrsko-malabarská;
5.) Tradícia konštantinopolská: Cirkev sui iuris bieloruská, Cirkev sui iuris bulharská, Cirkev sui iuris grécka, Cirkev sui iuris maďarská, Cirkev sui iuris italo-albánska, Cirkev sui iuris melchitská, Cirkev sui iuris rumunská, Cirkev sui iuris rusínska, Cirkev sui iuris slovenská, Cirkev sui iuris ukrajinská, Cirkev sui iuris juhoslávska, Cirkev sui iuris albánska a Cirkev sui iuris ruská;16
6.) Tradícia latinská: Cirkev sui iuris latinská.
Hore uvedené Tradície sme uviedli v abecednom poradí. Keď sa opýtame v duchu uvedených citácií II. Vatikánskeho koncilu, ktorá z hore uvedených Cirkví sui iuris v katolíckej Cirkvi je prvá a ktorá je posledná, odpoveďje: ani jedna - všetky majú rovnakú vznešenosť, rovnaké práva a povinnosti pod vedením pápeža rímskeho, ktorý i keďje biskupom rímskym, stojí nad obradmi a tradíciami a týmto je garantom jednoty v katolíckej Cirkvi, lebo ju takto viditeľne zjednocuje.17

Teda na otázku, či Cirkev sui iuris latinská stojí nad Cirkvou sui iuris slovenskou alebo gréckou? — sa odpovedá: nestojí. Ak by tomu bolo inakšie, dostali by sme sa do rozporu s II. Vatikánskym koncilom (LG 13, OE 3 а 5).18

Takto v duchu kompletného Corpus Iuris Canonici v katolíckej Cirkvi rozoznávame šesť tradícií a v nich 22 Cirkví sui iuris." Následne potom v katolíckej Cirkvi rozoznávame dvadsatdva obradov,20 ktorých mená sú zhodné s menami Cirkví sui iuris. Obrad je totiž charakteristikou každej Cirkvi sui iuris:

«Obrad je liturgickým, teologickým, duchovným a disciplinárnym dedičstvom, odlišným čo do kultúry a historických podmienok národov, ktorý sa prejavuje spôsobom života vlastným každej Cirkvi sui iuris»21.

Takýmto spôsobom Najvyšší Legislátor «nechal otvorené dvere» pre plný rozvoj všetkým Cirkvám sui iuris.22 Nateraz však ostáva problém vykryštalizovať presné hranice medzi Cirkvami sui iuris najmä na Východe, napr. na Ukrajine medzi Cirkvou sui iuris ukrajinskou,23 ktorá sa nachádza najmä v Haličine a Cirkvou sui iuris rusínskou24 so svojim sídlom na Zakarpatskej Ukrajine (Podkarpatskej Rusi); rovnaký problém je i na Slovensku, kde sa musí vyriešiť problém hraníc medzi Cirkvou sui iuris slovenskou (ktorá sa objavila len v roku 1963 a má svoju vlastnú hierarchiu v Prešove a Košickom exarcháte)25 a Cirkvou sui iuris rusínskou, ktorá na Slovensku i napriek svojej viac ako 1100 ročnej existencii dnes (tj. od r. 1963) nemá svoju hierarchiu a je nepriamo zverená do správy prešovského sídelného episkopa a košického exarchu.26

Podľa novej terminológie CCEO, už nemožno hovoriť o tzv. «byzantskom obrade». Ak sa chceme vyjadrovať presne, má sa hovoriť o «byzantskej» alebo «konštantinopolskej tradícii» (can. 28 §2, CCEO). V najnovšej terminológii, ktorú používa Apoštolský Prestol poznáme 22 obradov, zhodných s Cirkvami sui iuris. Samozrejme, že obrady, ktoré existujú v rámci konštantinopolskej (byzantskej) tradícii sa môžu vyvíjať jedine v hraniciach tejto tradície, z ktorej sa pôvodne vyvinuli, či sa vyvíjajú dodnes.

Preto na otázku: Akého si obradu, by sa už (striktne právne) nemalo odpovedať «gréckokatolíckeho» alebo «rímskokatolíckeho», ale «konštantinopolskej tradície, rusínskeho obradu», či «konštantinopolskej tradície, slovenského obradu», «konštantinopolskej tradície, maďarského obradu», «latinskej tradície, latinského obradu»... Na otázku, «do akej Cirkvi patríš», by sa malo odpovedať: «som katolík konštantinopolskej tradície, Cirkvi sui iuris rusínskej», či «som katolík konštantinopolskej tradície, Cirkvi sui iuris slovenskej (maďarskej) a pod.», «som katolík latinskej tradície latinskej Cirkvi sui iuris»...27

Slová ako «rusínska», «slovenská», «maďarská», «melchitská» a pod. sa tu nemajú používať len v zmysle národnostnom, ale v zmysle can. 28 §1 CCEO, podľa ktorého sa jednotlivé Cirkvi sui iuris odlišujú svojim obradom (teda vlastnou liturgiou, teológiou, duchovnosťou a cirkevným právom -disciplínou). Takto nie je žiadnym prekvapujúcim zjavom, ak napr. v USA na bohoslužbách v rusínskej cerkvi vidíme černochov, ktorí určite národnostne Rusínmi nie sú a ani neboli... Avšak veriacimi tejto Cirkvi sui iuris sú, lebo sú do nej zapísaní (cc. 29-38 CCEO).

Poznámky
1 Ján Pavol П., Sacri Canones.
2 Ako učebná príručka pre bohoslovcov študujúcich cirkevné právo na teologickej fakulte v Prešove, vyšla kniha: J. Bujňák, Cirkev svojho práva, Košice, 1996. I napriek tomu, že sa termín «Cirkev sui iuris» (Cirkev svojho práva) nachádza priamo v názve tejto učebnice, autor nijako nevysvetľuje tento nový právnický pojem, užíva ho iba vo všeobecnosti a neaplikuje ho na konkrétne pomery na Slovensku. Podobne ako i náš článok: «Základné podmienky pre platnosť celebrovania manželstva podľa CCEO» (Krásno-brodský zborník, I (1996) 137-146) vyhýba sa konkrétnej aplikácii termínu «Cirkev sui iuris» a radšej dáva prednosť starej, z dnešného kanonického pohľadu už nepresnej terminológii zpred r. 1990: «gréckokatolícka Cirkev», «byzantský obrad», «gréckokatolíci» a pod. Dnes «vyzrel čas» na vysvetlenie a konkrétnu aplikáciu tohto mimoriadne dôležitého a nového pojmu CCEO. Tento náš článok je preto absolútne prvým vychádzajúcim na Slovensku. Pred «gréckokatolíkmi» a ich hierarchiou na Slovensku sú totiž dve cesty, alebo sa čím skôr ustanovia presné hranice medzi dvoma existujúcimi východnými Cirkvami sui iuris byzantskej tradície (rusínskej a slovenskej) existujúcimi na Slovensku, alebo jedna z nich (rusínska) i napriek svojej viac ako jedno tisícročie dávnej existencii v dohľadnom čase zanikne, tým že sa "transformuje" (mnohokrát i s tichým násilím: viď príklady len z posledných mesiacov a dní ako: Veľký Lipník, Kamienka, Piskorovce, Havaj, Radvaň nad Laborcom, Olka, Ruská Poruba, najnovšie Mala Poľana a Mikova...) na slovenskú, existujúcu len od roku 1963 (viď Annuario Pontificio na r. 1963 a tiež predchádzajúce či i následné ročníky). Druhá varianta však určite nieje v zhode s úmyslom Sv. Otca v Ríme. Cieľom tohto článku je vyvolať diskusiu a vážne sa zamyslieť nad záverami II. Vatikánskeho koncilu a východného cirkevného práva (CCEO) a čím skôr ich u nás na Slovensku uviesť do života.
3 Canones huius Codicis omnes et solas Ecclesias orientales catholicas respiciunt, nisi, relationes cum Ecclesia latina quod attinet, aliud expresse statuitur.
4 M. Brogi, «Aperture ecumeniche del Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium», Antonianum, 1991, str. 455-456.
5 Pórov. napr. can. 780 §2 1°, can. 781 Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium (CCEO)...
6 Codex Iuris Canonici (CIC) bol vyhlásený tým istým Najvyšším Legislátorom ako aj CCEO, pápežom Jánom Pavlom II. 25. januára 1983 a platný je od prvého dňa adventu roku 1983. Prvý kánon CIC hovorí: «Kánony tohto Kódexu sa vzťahujú iba na latinskú Cirkev».
7 Jedná sa o kánony: 37, 41, 207, 322 §1, 432, 696 §1 a §2, 830 §1, 916 §5, 1465 CCEO. Tieto kánony i napriek tomu, že sa nenachádzajú v CIC, sú záväzné i pre latinskú Cirkev. Sú v podstate doplnením legislácie pre latinskú Cirkev z roku 1983, ktorá sa medzičasom (meďzi rokmi 1983-1990) progresívne vyvinula. Celá katolícka Cirkev sa riadi jediným právom, tzv. Corpus Iuris Canonici. Cirkev je jedna, preto i cirkevné právo je len jedno. Tento jediný Corpus sa skladá z troch neoddeliteľných článkov: CIC, CCEO a Pastor Bonus (ktorým sa riadi Svätá Stolica). Pápež Ján Pavol II. pri promulgácii CCEO povedal: «Codex canonum ecclesiarum orientalium, qui nunc in lucem proditur, veluti nóvum complementum magisterii a concilio Vaticano II propositi habendus est, quo universae ecclesiae ordinatio canonica tendem expletur, praeeuntibus Codice iuris canonici latinae ecclesiae, anno MCMLXXXIII promulgato, atque 'Constitutione apostolica de romana curia' anni MCMLXXXVIII, quae utrique Codici adiungitur utpo-te 'communionis, universam ecclesiam veluti conglutinantis' (Const. ap. pastor bonus, n. 2) princeps romani pontificis instrumentom» (Sacri canones). Každý znalec cirkevného práva preto musí byť expertom vo všetkých troch oblastiach jediného Corpus Iuris Canonici: «Il CCEO a pari titolo CIC e della costituzione apostolica Pastor Bonus appartiene all’unico 'Corpus Iuris Canonici' della Chiesa universale e, pertanto, deve essere, con un appropriato studio comparativo, assai bene conosciuto nelle Facoltá di Diritto Canonico latino (e viceversa, rispetto al CIC, nelle Facoltá di Diritto Canonico orientale) affinché coloro che conseguono gradi accademici ('Licentiatus' o 'Doctor in iure canonico') abbiano una scienza canonica corrispondente ai loro titoli di studio. Ció fu auspicato dal Santo Padre dinanzi al sinodo dei vescovi il 24 ottobre 1990 (...): 'Hoc 'Corpore' perpenso, obvia oritur adhortatio ut in Facultatibus Iuris Canonici idoneum provehatur studium comparativum amborum Codicum, etsi illae, pro suis constitutioni-bus, uti praecipuam materiam studium habent alterutrius eorum. Nam scientia canonica plene respondens titulis studiorum, quos hae Facultates conferunt, illud non potest omit-tere studium. Etiam quod pertinet ad formationem sacerdotalem in universum, laudanda sunt incepta, exempli gratia, scholae informativae vel dies peculiaribus in studiis consu-mendi, quae favent maiori cognitioni rerum omnium, ex quibus constat legitima 'in unum conspirans varietas' patrimonii ritualis Ecclesiae Catholicae'» (I. Žužek, «Inci-denza del CCEO nella storia moderna della Chiesa universale», Ius In Vita Et In Missi-one Ecclesiae (Acta symposii), Lib. Ed. Vaticana, 1994, str. 714) — «CCEO podobne ako aj CIC a apoštolská konštitúcia Pastor Bonus patria do jediného 'Právneho Kanonického Tela' univerzálnej Cirkvi, a preto musia byť príslušným porovnávaním študované a dostatočne dobre poznané na latinských Fakultách Kanonického Práva (a naopak, vo vzťahu k CIC, na východných Fakultách Kanonického Práva) a to tak, aby tí, ktorí dosiahnu akademický titul ('Licenciáť alebo 'Doktor v kanonickom práve') mali vedomosti z kanonického práva v zhode s ich (obdržanými) titulmi po štúdiách. Tento fakt bol pod-čiarkovaný Svätým Otcom pred synodom episkopov 24. októbra 1990...»; Každý knaz-paroch by mal mať v príručnej knižnici všetky tri články jediného «Tela» cirkevného práva. V praxi však nastáva reálny problém, naozaj má každý kňaz pod rukou na svojej fare celé cirkevné právo v hore spomínanom zmysle? Pre rímskokatolíkov platí okrem CIC i deväť kánonov z CCEO, v ktorých sa latinská Cirkev výrazne spomína. Pre tento dôvod by v najbližších edíciách CIC malo byť aspoň tých deväť kánonov CCEO uvedených na konci edície, podobne ako Responsa ad proposita dubia v slovenskom vydaní CIC, Bratislava, 1996. V najbližšej novej slovenskej edícii CIC by tam malo byť doplnené i Rescriptum z 26. 11. 1992 ohľadom can. 112 §1, 1, CIC, ktoré v edícii z roku 1996 z nevysvetliteľných príčin chýba. Toto pre gréckokatolíkov mimoriadne dôležité Rescriptum je uverejnené v tomto čísle Krásnobrodského zborníka, v článku «Myropo-mazanie» v poznámke č. 60.
8 «His formis suo titulo circumseriptis Codicem aperienti confestim patent et proprius uniuscuiusque ecclesiae orientalis vultus lége canonica sancitus et sui iuris status ac pléna communio cum romano pontifice saneti Petri successore, qui, utpote universo carita-tis coetui praesidens, legitimas varietas... (LG 13). Praeteria hac in provincia bene ani-madvertatur hunc quidem Codicem iuri particulari singularum ecclesiarum sui iuris ea omnia committere, quae ad comune omnium ecclesiarum orientalium bonum non neces-saria considerantur. Quibus de rébus mens nostra est, ut qui legislatíva potestate in sin-gulis ecclesiis sui iuris gaudent, peculiaribus normis, proprii ritus traditionibus prae ocu-lis habitis necnon concilii Vaticani II praeceptis, quam celerrime consulant» (Ján Pavol П., Sacri canones); «Názov 'Cirkev sui iuris' označuje Cirkev juridicky autonómnu, teda takú, ktorá má svoje vlastné právo alebo štatút» (D. Salachas, «Teológia e nomotec-nica del CCEO», Periodica De Re Canonica, LXXXII, 1993, str. 512); «Cirkev sui iuris je inštitúciou, ktorá je ustanovená na báze cirkevného práva, čo so sebou prináša relatívnu autonómiu na rôznych stupňoch, obmedzenú spoločným právom, teda zákonmi a obyčajmi univerzálnej Cirkvi a tak isto zákonmi a legitímnymi obyčajmi spoločnými pre všetky východné Cirkvi (por. can. 1493 §1 CCEO)» (tamtiež, str. 513).
9 Slovko «nateraz» sme použili úmyselne, pretože od Najvyššej Autority Cirkvi záleží, či časom nevyzná ešte viacej takýchto Cirkví sui iuris (can. 27 CCEO). Pod «Najvyššou Autoritou» sa rozumie Rímsky pápež a ekumenický koncil (can. 42-54 CCEO). 1
0 «... in ecclesiastica communione legitime adsunt ecclesiae particulares, propriis tra-ditionibus fruentes, integro manente primátu Petri cathedrae, quae universo caritatis coe-tui praesidet, legitimas varietates tuetur et simul invigilat ut particularia, nedum unitati noceant, ei potius inserviant» (LG 13, vyhlásené 21. 11. 1964).
11 «Huiusmodi particulares ecclesiae, tum orientis tum occidentis, licet ritibus, ut aiunt, nempe liturgia, ecclesiastica disciplína et patrimonio spirituali partim inter se dif-ferant, aequali tamenmodo concreduntur pastorali gubernio Románi pontificis, qui beato Petro in primátu super universam ecclesiam divinitus succedit. Eaedem proinde pári pol-lent dignitate, ita ut nulla earum ceteris praestet ratione ritus, atque iisdem fruuntur iuri-bus et tenentur obligationibus, etiam quod attinet ad evangelium praedicandum in uni-versum mundum, sub modreamine Románi pontificis» (OE 3, vyhlásené 21. 11. 1964); Rovnocennosť všetkých partikolárnych Cirkví y jedinej Christovej Cirkvi symbolizuje a predstavuje sedemramenný svietnik (Zj 1,20). Číslo sedem je číslom úplnosti.
12 «... sollemniter declarat, ecclesias orientis sicut et occidentis iure pollere et officio teneri se secundum proprias dosciplinas peculiares regendi, utpote quae veneranda anto-quitate commendentur, moribus suorum fidelium magis sint congruae atque ad bonum animarum consulendum aptiores videantur» (OE 5).
13 Hovorí o tom jasne CCEO: «Obrady, o ktorých sa hovorí v Kódexe, ak nieje tomu ináč, sú tie, ktoré majú svoj pôvod v alexandrijskej, antiochijskej, arménskej, chaldejskej a konštantinopolskej tradícii» (Ritus, de quibus in Codice agitur, sunt, nisi aliud constat, illi, qui oriuntur ex taditionibus Alexandrina, Antiochena, Arména, Chaldaea et Constan-tinopolitana) (can. 28 §2 CCEO). Poradie tradícií je uvedené podľa poradia v latinskej a-becede.
14 Výnimku tvorí arménska tradícia, kde existuje iba jedna Cirkev sui iuris: arménska.
15 «Coetus christifidelium hierarchia ad normám iuris iunctus, quem ut sui iuris ex-presse vel tacite agnoscit suprema Ecclesiae auctoritas, vocatur in hoc Codice Ecclesia sui iuris» (can. 27 CCEO).
16 Uvedené delenie východných Cirkví sui iuris sme prebrali z článku G. Nedungatt, «Presentazione del CCEO», Enchiridion Vaticanum, 12, Bologna, 1993, str. 893; O existencii týchto Cirkví sui iuris hovorí M. Brogi okrem iného toto: «Questi ventuno gruppi etnici costituiscono certamente delle 'chiese', chiese 'particolari’, nel senso di Christus Dominus n. 11 oppure chiese 'locali’ nel senso di Lumen gentium (...) ... sono 'chiese sui iuris', nel significato dato a questa espressione dal can. 27 del CCEO, senza che occorrano particolari interventi della Sede Apostolica» (M. Brogi, «Prospettive pratiche nell’applicare alle singole Chiese 'sui iuris' il CCEO», Ius In Vitá..., str. 745-746).
17 K bližšiemu štúdiu problematiky odporúčame článok: G. Nedungatt, «Equal rights of the Churches in the catholic communion», The Jurist, 49 (1989) 1-21.
18 «Princíp 'praestantia ritus latinľ, ktorý platil po vyhlásení pápežom Benediktom XIV. v apoštolskej konštitúcii Etsi pastoralis (26. mája 1742) a v encyklike Allatae sunt (26. júna 1755) takto dnes už neplatí» (D. Salachas, «Teológia e...», str. 325).
19 «Anche se il CCEO e il CIC non usino esplicitamente ľ espressione Ecclesia sui iuris per designare la Chiesa latina, la quale per numero si avvicina a 800 milioni e com-prende tutti i popoli della terra appartenenti a tutte le diversi aree culturali, ed ё strutturata e governata dal Papa in modo del tutto diverso dalle Chiese orientali patriarcali, tutta-via la intendono implicitamente come tale; di fatto, ai sensi del Vaticano II, le Chiese orientali e la Chiesa latina godono di pari dignita, degli stessi diritti e sono tenute agli stessi obblighi, cosi che nessuna di loro prevale sulle altre (cf. OE 3). Il CCEO, riferen-dosi spesso ai fedeli cristiani o ai ministri 'di qualunque Chiesa sui iuris', aggiunge subi-to: 'anche della Chiesa latina' (cc. 41; 696 §1; 830 §1); con questa dizione la Chiesa latina ё considerata nel CCEO dal punto di vista ecclesiologico e canonico come una delle Chiese sui iuris. La Chiesa latina non ё sinonimo di Chiesa universale; ё la Chiesa d’occidente, come la designa il Vaticano II.» (D. Salachas, «Teologia e..», str. 324-326) — «Hoci CCEO a CIC nepoužívajú explicitne výraz Cirkev sui iuris na označenie latinskej Cirkvi, ktorá sa počtom približuje k číslu 800 miliónov (veriacich) a zahrňuje v sebe všetky národy sveta patriace do rôznych kultúrnych oblastí a je štruktúrovaná a riadená Pápežom spôsobom celkom odlišným ako sú patriarchálne východné Cirkvi, jednako ju pokladajú za takú implicitne; skutočne v zmysle II. Vatikánskeho koncilu, východné Cirkvi a latinská Cirkev majú rovnakú hodnotu, rovnaké práva a rovnaké povinnosti, tak, že žiadna neprevyšuje druhé (cf. OE 3). CCEO sa často obracia na kresťanských veriacich alebo ministrov 'hociktorej Cirkvi sui iuris', a hneď dodáva: 'aj Cirkvi latinskej' (cc. 41; 696 §1; 830 §1); týmto výrazom latinská Cirkev je pokladaná v CCEO z pohľadu ekleziologického a kanonického ako jedna z Cirkví sui iuris. Latinská Cirkev nie je synonymom univerzálnej Cirkvi, je západnou Cirkvou, ako ju označuje II. Vatikánsky koncil»; «Quando si tratta della varietas Ecclesiarum della una, sancta catholica et apo-stolica Ecclesia, occorre non dimenticarsi che anche la Chiesa latina rientra in questa varietas. Spesso si sente dire che le Chiese sui iuris sono ventuno, mentre in realtá esse sono ventidue: ventuno sono ď "oriente" ed hanno come loro ordinamento giuridico e disciplinare il Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium, una invece ё ď "occidente", la Chiesa latina appunto, la cui disciplina canonica ё regolata dal Codex Iuris Canonici e va detto che essa non ha niente in contrario ad essere chiamata "Chiesa sui iuris" e ad esse-re considerata come tale. Nel CIC cann. 111 §2e112 questo concetto ё sotteso soprattut-to nelle espressioni vel in alia Ecclesia rituali sui iuris, alii Ecclesiae rituali sui iuris adscribuntur e ad aliam Ecclesiam ritualem legittime transierit. Piu esplicito al riguardo era il progetto della Lex Ecclesiae Fundamentalis che enumerando le Ecclesiae rituales sui iuris specificava videlicet Ecclesia Latina et variae Ecclesiae Orientales...: cfr. Communicationes 12 (1980) 31, can. 2 §2» (I. Žužek, «Un Codice per una "varietas ecclesiarum"», Studi sul «Codex Canonum Ecclesiarum Orientali» a eura di Sandro Gharro, Casa Ed. Dott. Antonio Milani, 1994, str. 4) — «Keď sa jedná o rôznorodosť Cirkví v jednej svätej katolíckej a apoštolskej Cirkvi, netreba zabudnúť, že aj latinská Cirkev vstupuje do tejto rôznorodosti. Často počujeme hovoriť, že Cirkví sui iuris je dvadsatjedna, zatiaľ čo v skutočnosti ich je dvadsaťdva: dvadsatjedna je tých 'východných' , ktoré majú svoje právne a disciplinárne riadenie v Kódexe Kánonov Východných Cirkví, jedna je na druhej strane 'západná', menovite latinská Cirkev, ktorej kanonická disciplína je regulovaná Kódexom Kanonického Práva a tým chce byť povedané, že nemá nič proti tomu, aby sa volala 'Cirkev sui iuris' a aby bola i pokladaná za takú...».
20 Starý pojem «obrad» je po vyhlásení CCEO nahradený novým termínom: «tradícia». «Obrad» po vyhlásení CCEO znamená «niečo» v rámci «tradície», «niečo», čo sa nevymyká poza «tradíciu», ale sa rozvíja v jej presne stanovených hraniciach. To znamená, že napr. rusínsky obrad Cirkvi sui iuris rusínskej sa rozvíja v rámci hraníc kon-štantinopolskej (byzantskej) tradície.
21 «Ritus est patrimonium liturgicum, theologicum, spirituále et disciplinare cultura ac rerum adiunetis historiae populorum distinetum, quod modo fidei vivendae uniuscuisque Ecclesiae sui iuris proprio exprimitur» (can 28 §1, CCEO). «Ogni Chiesa sui iuris testi-monia, professa, vive e celebra l’unica fede di Cristo nel suo rito» (D. Salachas, «Teologia e...», str. 514).
22 Pápež Ján Pavol II. takto zakončil svoj prejav k synodálnym otcom pri prezentácii CCEO: «Sit novus "Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium" provvidum et efficax instrumentum ordinis in vita Ecclesiarum Orientalium, ut floreant pro animarum bonum et Christi regni incrementum ad maiorem Deo gloriam» (Nuntia, 31 (1990) 16).
23 Táto Cirkev sui iuris má svoje eparchie v Haličine (Ukrajina) (najvyšší archiepis-kopát), metropoliu s dvoma eparchiami v Poľsku, metropoliu s troma eparchiami v USA, metropoliu so štyrmi eparchiami v Kanade, apoštolský exarchát vo Veľkej Británii, epar-chiu v Austrálii, apoštolský exarchát v Nemecku, apoštolský exarchát vo Francúzsku, eparchiu v Brazílii a eparchiu v Argentíne.
24 Táto Cirkev sui iuris má svoju materskú eparchiu na Zakarpatskej Ukrajine v Užhorode (Mukačevskú) a metropoliu s troma eparchiami v USA, diasporu v Poľsku, na Slovensku (!), v Čechách, Madarsku, Rumunsku, eparchiu v Juhoslávii a diaspóru v Kanade. Český gréckokatolícky exarchát podľa našich informácií ešte nemá vykryštalizované, či patrí do rusínskej Cirkvi sui iuris, alebo ukrajinskej.
25 Okrem toho v Kanade jednu eparchiu (dnes bez sídelného episkopa-ordinára).
26 Can. 193 CCEO; Je zaujímavé, že oficiálny dvojtýždenník slovenskej Cirkvi sui iuris sa nazýva: «Slovo - Časopis gréckokatolíckej cirkvi». Akej Cirkvi sui iuris? Pretože podľa CCEO už od roku 1. 10. 1991 môžu na Slovensku existovaťlen gréckokatolíci slovenskej Cirkvi sui iuris alebo gréckokatolíci rusínskej Cirkvi sui iuris. Zdá sa, akoby takýmto spôsobom sa chcelo uniknúť ošemetnej situácii vyriešenia presných hraníc medzi dvoma východnými Cirkvami sui iuris existujúcimi na Slovensku. V tomto oficiálnom časopise Prešovskej eparchie sa všemožne vyhýbajú slovám «Rusín», «rusínsky» — a i ked dopisovatelia tieto termíny používajú, redakcia ich svojvoľne zamieňa za termín «gréckokatolík», «gréckokatolícky», čo významovo znamená niečo celkom iné a zahmlieva v očiach verejnosti existenciu rusínskej Cirkvi svojho práva na Slovensku. Dodnes sa nájdu takí, ktorí i verejne spochybňujú existenciu gréckokatolíkov rusínskej Cirkvi sui iuris na Slovensku. Tieto nevedecké tvrdenia však vyvracajú dokumenty uverejnené v mesačníku priateľov baziliánov na Slovensku v Blahovistniku: F. Krajňak, «Rusiny majuť na to pravo», Blahovistnik, IV (1997) 105-106 a F. Krajňak, «Udeľujem Vám imprimatur-povolenie užívať v rusínskej verzii Evanjeliá, Apoštoly a Sviatosti...», Blahovistnik V (1997) 134-135. Okrem toho odporúčame do pozornosti i prečítať si poznámku č. 85 v článku «Myropomazanie» v tomto čísle Krásnobrodského zborníka.
27 O uvedenie tejto novej terminológie do praktického života sa už pokúsili ukrajinskí gréckokatolíci v diaspore (v emigrácii). Svoju gréckokatolícku Cirkev začali nazývaťv duchu ČCEO «ukrajinská katolícka Cirkev sui iuris». Svoj obrad ako: «ukrajinský» (pred priamym prenosom Služby Božej vo Vatikánskom rádiu každú nedeľu...). Po prevratných zmenách na Východe a uvoľnení komunistického režimu, ukrajinskí gréckokatolíci v Haličine na Ukrajine sa ohradili, prečo by sa mali zrieknuť tradičného označenia «gréckokatolík», za ktoré toľko desaťročí trpeli za režimu. Po týchto diskusiách začali svoju Cirkev sui iuris nazývať «ukrajinská gréckokatolícka Cirkev sui iuris». Na Slovensku sme svedkami vyhýbaniu sa uvedenia do života nového termínu CCEO Cirkev sui iuris zahmlievajúc jeho pravý význam akousi teritoriálnou príslušnosťou... Napr. v tlači sme svedkami juridične nepresných termínov ako: «Prešovská Cirkev sui iuris», «Košický exarchát sui iuris»... Katolícka Cirkev však jasne učí o presnej kanonickej terminológii uvedenej v tomto článku. Na Slovensku by však vynikol uvedením termínu «slovenská Cirkev sui iuris» problém, lebo okolo sto farností (ich presný oficiálny zoznam bol uverejnený v Narodny novinky, Пряшев, 49-52(1997) str. 5), by sa s týmto termínom nestotožnilo, pretože ešte sú súčasťou rusínskej Cirkvi sui iuris.

-lj-