RUSÍNSKA OTÁZKA NA SLOVENSKU V ROKOCH 1939 – 1945 A ALTERNATÍVY JEJ RIEŠENIA(1)

Martin Pekár

Špecifickým javom politického života slovenského štátu a osobitne Šarišsko-zemplínskej župy boli tolerované politické aktivity rusínskej menšiny. Podľa sčítania ľudu z roku 1940 bolo v župe evidovaných viac ako 50 000 Rusínov. Predstavovali najvýraznejšiu, viac ako 11 percentnú menšinu.(2) Žili v celej Šarišsko-zemplínskej župe. Aj v okresoch, kde ich bolo najmenej, sa v percentuálnom zastúpení mohli porovnávať s nemeckou či maďarskou menšinou. Najviac sa však koncentrovali na severovýchode župy v oblasti Medzilaboriec a Vyšného Svidníka, kde tvorili viac ako polovicu obyvateľstva. V medzivojnovom období boli predstavitelia menšiny členmi viacerých, i národnostne orientovaných, strán celého politického spektra. Ich činnosť sa najvýraznejšie realizovala na Podkarpatskej Rusi. Po strate tohto územia a vzniku SR nemali Rusíni vlastnú stranu. Prirodzeným strediskom ich politických aktivít na východe Slovenska bol Prešov, ktorý bol centrom rusínskej vzdelanosti a sídlom gréckokatolíckeho biskupstva. Druhé centrum sa sformovalo v Medzilaborciach.

Politické ambície Rusínov sa nestretli s pochopením, a to napriek faktom, že na východe republiky tvorili relevantnú časť obyvateľstva a že systém strán v štáte bol založený na národnostnom princípe. Počas existencie SR márne bojovali o možnosť založenia vlastnej politickej strany.

Politické záujmy mohli nanajvýš prezentovať v sneme prostredníctvom svojich zástupcov – gréckokatolíckeho farára Antona Simku a učiteľa Gejzu Horňáka (v roku 1941 bol na jeho miesto kooptovaný učiteľ Michal Boňko). V roku 1940 si mnoho sľubovali od pripravovaného zákona o politických stranách národnostných skupín, avšak ich snahy aj po jeho prijatí narážali na nepochopenie, strach, resp. nezáujem kompetentných. Predstavitelia štátu vnímali menšinu ako veľmi náchylnú podľahnúť či už boľševickej alebo maďarskej propagande. Veľmi vhod im preto prišla tradičná heterogénnosť (nielen politická, ale aj konfesionálna, sociálna atď.) rusínskej minority. Tá sa stala azda najsilnejším a zároveň pravdivým argumentom, ktorý vláda využívala. Postoj režimu voči menšine bol vo všeobecnosti poznačený snahou o poslovenčovanie a tiež o diskreditáciu menšiny. Rusíni vystúpili so svojimi politickými požiadavkami viackrát ešte pred vznikom SR.(3) Po kratšej odmlke, spôsobenej nezáujmom slovenskej vlády a neúspechom ich snažení, sa koncom roka (1. novembra) 1939 v Ruskom dome v Prešove konalo stretnutie politických predstaviteľov menšiny z celého východného Slovenska.

Hlavným bodom programu bol referát rusínskeho poslanca Simku o výsledkoch rokovania s J. Tisom. V súlade s vnútropolitickým vývojom na Slovensku a v súlade s prebiehajúcim procesom formovania politického spektra v duchu nových legislatívno-politických podmienok sa od snemu ďalej očakávalo presné určenie programu pre založenie samostatnej rusínskej politickej strany. Zjazd zvolil užší prípravný výbor, ktorý mal pripraviť ustanovujúce zhromaždenie Ruskej strany (partie) v Prešove. Členmi tohto prípravného výboru sa stali Štefan Gojdič (brat biskupa P. P. Gojdiča), Vasiľ Karaman, Ondrej Ňahaj a Ivan Židovský. Na čele výboru stál poslanec A. Simko.(4) Ustanovujúce valné zhromaždenie zvolané na 22. apríla 1940 do Ruského domu ale nebolo povolené a jeho účastníci sa museli rozísť. Až po intervencii poslanca Simku ministerstvo vnútra na čele s F. Ďurčanským povolilo na nasledujúci deň informačnú politickú poradu, avšak bez možnosti spísania stanov. Nepripúšťalo sa ani spísanie verejného memoranda alebo rezolúcie. Úrady povolili len napísanie petície adresovanej vláde. Porada sa 23. apríla uskutočnila. Za prítomnosti 51 delegátov boli prečítané staršie stanovy Ruskej strany a Ruskej gardy (vytvorené podľa vzoru HSĽS a HG). Taktiež došlo k modifikácii prípravného výboru, ktorý tvorili A. Simko, I. Pješčak, P. Židovský a V. Karaman.

Poslanec Simko následne rozposlal viacerým okresným náčelníkom listy, v ktorých oznamoval založenie strany a organizovanie jej pobočiek. To spôsobilo nejasnosti, pretože okresní náčelníci neboli o veci ani ministerstvom ani županom vopred informovaní. V tejto súvislosti župan Štefan Haššík listom z 30. apríla 1940 informoval A. Simku o protiprávnosti jeho krokov a vyzval ho, aby počkal, kým vstúpi do platnosti zákon o politických stranách menšín, ktorý presne stanoví podmienky registrácie strany. Zákon vstúpil do platnosti v polovici mája, ale riešenie problému nepriniesol. Navyše v máji 1940 bola pri domovej prehliadke u Vasiľa Karamana zabavená agenda vznikajúcej strany.(5) Sám Karaman bol vzatý do väzby, no zakrátko ho na kauciu prepustili.(6) V nasledujúcich mesiacoch organizoval prípravný výbor zasadnutia na úrovni okresov, na ktorých sa prezentovali rusínske požiadavky. Podporu najvyšších miest si predstavitelia Rusínov snažili zabezpečiť verejným vyhlasovaním lojality.(7)

Na jeseň roku 1940 bola z prostredia gréckokatolíckeho biskupstva zorganizovaná rozsiahla tajná kampaň v súvislosti so sčítaním ľudu. Biskup Gojdič sa do nej pokúsil zapojiť sieť gréckokatolíckych kňazov, ktorí mali nabádať svojich veriacich, aby sa hlásili za Rusínov.(8) Kvôli nízkemu národnému povedomiu prostých veriacich a kvôli protiopatreniam úradov dopadlo sčítanie z pohľadu rusínskeho vedenia neúspešne, dôsledkom čoho došlo k útlmu činnosti na prelome rokov 1940/1941.(9)

Ako bolo spomenuté, prirodzeným strediskom politických aktivít rusínskej menšiny bol Prešov. Politické rozhodnutia nejednotnej menšiny, resp. jej často samozvaných zástupcov sa však realizovali aj na iných miestach župy. Z hľadiska ďalšieho vývoja mala veľký význam udalosť z 29. novembra 1940, kedy vzniklo memorandum zástupcov „ruského“ obyvateľstva, podpísané M. Ťahlom, A. Molčánim a M. Žatkovičom v Medzilaborciach. Memorandum obsahovalo 5 požiadaviek, okrem iných vydávanie politického časopisu Novoje vremja, zaregistrovanie politickej strany a pomerné zastúpenie v štátnych službách. Koncom novembra 1940 sa k memorandu prihlásili Rusíni z bývalého sninského okresu.(10)

To svedčí o skutočnosti, že memorandum neostalo bez ohlasu a nebolo iba obmedzenou akciou jednotlivcov, a zároveň poukazuje na známu nejednotnosť v rusínskom tábore. Minister Mach povolil v decembri 1940 vydávanie cenzurovaného časopisu Novoje vremja.(11) Pokyny cenzúre vypracoval v zmysle Machovho nariadenia ešte v decembri 1940 župan Andrej Dudáš. Zdôraznil, že je potrebné predchádzať najmä šíreniu myšlienky veľkoruskej politiky.(12) Šéfredaktorom novín sa stal učiteľ Gabriel Mlinarič, vydavateľom M. Boňko.(13) Novoje vremja vychádzali ako ilustrovaný politicko-kultúrny týždenník s prílohou Junošstvo v Medzilaboriach od 14. decembra 1940 do 29. júla 1944.(14) Verejnosť o ne neprejavovala väčší záujem a inteligencia ich často ignorovala. Povolenie novín malo predovšetkým psychologický účinok a spôsobilo upokojenie medzi Rusínmi. V nasledujúcom období sa do vedenia rusínskej menšiny dostala práve skupina okolo periodika Novoje vremja. Jej členmi boli aj angažovaní ľudáci ako M. Žatkovič a M. Boňko, ktorí propagovali myšlienku organizovania Rusínov v rámci HSĽS. V zhode s predstavami režimu pracovala táto skupina mimo Prešov a nebola výraznejšie ovplyvňovaná gréckokatolíckym biskupstvom, preto sa tešila viac či menej citeľnej podpore štátnych úradov. Iné skupiny a predstaviteľov sa ľudácka propaganda snažila diskreditovať (napr. biskupa Gojdiča).

Rusínske obyvateľstvo bolo síce početne silné, ale v dôsledku ťažkých životných podmienok národne i názorovo vlažné.(15) Vznikala tu preto živná pôda pre viaceré nerusínske politické smery a prúdy, ktoré sa pokúšali manipulovateľnú masu ľudí zamestnanú každodennými problémami zneužiť na vlastné ciele. Oficiálne sa o to pokúšala HSĽS podporou skupiny okolo časopisu Novoje vremja a (neveľmi úspešne) budovaním vlastných štruktúr v etnicky rusínskych oblastiach. Zo staršej správy Ústredného veliteľstva Rodobrany z januára 1940 vyplynulo, že v rusínskom prostredí „propaganda Maďarska a B (boľševická – pozn. M. P.) si konkurujú, prvá bez úspechu, druhá s úspechom“.(16) Rusíni sa skutočne často dostávali pod vplyv komunistickej propagandy, hoci bežné obyvateľstvo jej ideologickú podstatu vôbec nepoznalo, prípadne nechápalo. Existenciu komunistickej propagandy priznávali aj hlásenia okresných úradov v Stropkove a Medzilaborciach, ktorých predstavitelia úspech propagandy najčastejšie odôvodňovali chudobou a blízkosťou hraníc. Z hlásení ďalej vyplýva, že rusínske obyvateľstvo v komunizme videlo najmä možnosť rozdelenia majetkov bohatších dedinčanov a že Slováci tam žijúci, ako aj Rusíni z iných okresov si tieto názory poväčšine neosvojili. Promaďarskú propagandu úrady najčastejšie spájali s pôsobením časti gréckokatolíckeho duchovenstva, na čo Mach reagoval v decembri 1940 príkazom usporiadať v rusínskych oblastiach gardistické, hospodárske a historické kurzy a vymaniť tak obyvateľstvo spod vplyvu promaďarských gréckokatolíckych kňazov.(17)

Približne na prelome rokov 1940 a 1941, teda v čase po sčítaní, keď bolo zrejmé, že ani hungaristi ani skupina okolo biskupa Gojdiča so svojimi akciami neuspeli a aj komunistické akcie prežívali dočasný útlm, sa do popredia dostávala dovtedy málo výrazná ukrajinská propaganda. Etnickí Ukrajinci tvorili len malú časť obyvateľstva a pracovali na báze sociálnych a kultúrnych spolkov. Ukrajinské hnutie tiež nebolo jednotné, delilo sa podľa toho, od ktorej veľmoci očakávalo podporu pri vzniku samostatného štátu, na prúd nemecký, anglický a sovietsky. Na Slovensku mali Ukrajinci svoje politické centrum v Bratislave a v ich čele stál Vojtech Geletka. V Prešove pracovali v spolku Prosvita. Ich politická činnosť bola tiež iba „trpená“. Ukrajinský smer súperil s predstaviteľmi Rusínov o politické uznanie jednej alebo druhej národnej skupiny na Slovensku. V tejto súvislosti došlo k rozbúreniu hladiny politického života Rusínov, keď v polovici apríla Geletka už ako poverenec vlády pre riešenie rusínskej otázky pricestoval na východné Slovensko. Na stretnutí s predstaviteľmi Rusínov (viedol ich G. Mlinarič) a zástupcami ukrajinského smeru v Medzilaborciach sa nepodarilo dospieť k spoločnej dohode. Hlavným cieľom schôdzky bolo navrhnúť referenta pre rusínske veci na župnom úrade. Porada skončila neúspešne, jej jediným výsledkom bolo len ďalšie vyostrenie rozporov.(18) Ich narastaniu dočasne zabránilo upriamenie pozornosti obyvateľstva na domáce hospodárske problémy a vstup Slovenska do vojny a snáď tiež zriadenie cirkevno-politickej komisie pre gréckokatolíkov a rusínske otázky pri Ministerstve školstva a národnej osvety a na župnom úrade koncom mája 1941.(19)

Vojnové udalosti z júna 1941 výrazne ovplyvnili náladu chudobného rusínskeho obyvateľstva odkázaného na pomoc štátu. V praxi to znamenalo, že miera jeho lojality a poslušnosti zodpovedala stavu zásobovania.(20) Bolo celkom prirodzené, že sa prestávalo zaujímať o politické dianie, ktoré v stále väčšej miere ostávalo doménou nepočetnej rusínskej inteligencie, názorovo dosť vzdialenej od pospolitého ľudu. Keďže väčšina rusínskej inteligencie neprijímala myšlienku slovenskej štátnosti (21), museli sa predstavitelia režimu sami aktívne usilovať o vyriešenie rusínskej otázky. V politickej oblasti to znamenalo rozhodnúť, akou formou bude umožnené Rusínom zapojiť sa do politického života – či v rámci HSĽS, alebo či bude vytvorená samostatná rusínska politická strana. To, že režim považoval de facto za predstaviteľov menšiny skupinu okolo časopisu Novoje vremja, bolo už zrejmé. Ďalšie dve skupiny – skupina okolo biskupa Gojdiča a ukrajinský smer – boli pod tlakom propagandy (22) a vplyvom okolností odstavené na vedľajšiu koľaj.

Otázka politického organizovania Rusínov akcelerovala v roku 1942 a nanajvýš pálčivou sa stávala v súvislosti s vývojom na bojiskách v roku 1943. Vyvolávala ostré polemiky ako v radoch predstaviteľov štátu a HSĽS, tak aj v rusínskom prostredí.(23) Mienka oboch strán sa postupne prikláňala k názoru, že z viacerých dôvodov bude lepšie, ak budú Rusíni organizovaní v HSĽS. Tento názor presadzovala vplyvná proľudácka rusínska skupina okolo poslanca Boňku. Ako opodstatnený sa javil i z pohľadu štátnej správy, ktorej predstavitelia na základe vlastnej skúsenosti tiež navrhovali prijať toto riešenie(24), umožňujúce lepšiu kontrolu minority a jej pozvoľnú asimiláciu. Treba dodať, že tento návrh, hoci bol v rozpore s platnou legislatívou i s podstatou režimu, vychádzal z dobovej reality. Po tom, čo v rokoch 1939 – 1940 Rusínom nebolo povolené vytvorenie vlastnej politickej strany, sa mnohí (predovšetkým z radov inteligencie) rozhodli často zo zištných dôvodov vstúpiť do HSĽS. Problémom ale ostávala väčšina Rusínov, žijúca na vidieku. Ich politická organizovanosť bola aj napriek rozsiahlym náborovým kampaniam nízka, resp. klesala.(25)

V tejto súvislosti vystupovala vo vidieckom prostredí oveľa viac ako v mestách do popredia sociálna otázka. Chudobní Rusíni očakávali od členstva v strane materiálne výhody, čo nebolo vzhľadom na dobovú situáciu možné. Dokonca aj tie zdroje, ktoré ešte boli k dispozícii, sa v skorumpovanom prostredí straníckych a štátnych štruktúr nevyužívali na podporu štátneho záujmu, teda na riešenie rusínskej otázky. Bolo napr. bežnou praxou, že v rusínskom prostredí bol pri arizácii uprednostnený Slovák z iného okresu pred miestnym angažovaným Rusínom.(26) Logickým dôsledkom takýchto praktík bolo, že u Rusínov narastala nespokojnosť a nedôvera voči režimu. Hoci jestvovala snaha vzniknutú situáciu riešiť,(27) v niektorých obciach začali na protest hromadne žiadať o vylúčenie z HSĽS.(28) Na sympatiách režimu nepridávali ani permanentné finančné problémy provládneho časopisu Novoje vremja, ktorému neraz hrozilo zastavenie vydávania.(29) Bez väčšieho ohlasu ostali snahy Rusínov z bardejovského okresu, ktorí chceli pokračovať v politickom osamostatňovaní sa menšiny.(30)

Úsilie režimu o vyriešenie rusínskej otázky kulminovali v prvých mesiacoch roku 1943, kedy aktivity menšín (aj nemeckej a maďarskej) povzbudila realizácia zákona č. 308/1940 Sl. z. o ľudových školách. Paragraf 30 spomínaného zákona hovoril o tom, že ak je v obci 30 školopovinných príslušníkov menšiny, môže v nej byť zriadená škola s vyučovacím jazykom príslušnej menšiny. V tejto súvislosti sa na krátko aktivizovala oslabená ukrajinská propaganda a potláčaná hungaristická propaganda, vychádzajúca najmä z prostredia staršej generácie gréckokatolíckych duchovných. Ministerstvo vnútra vyzvalo štátne úrady, aby pripravili materiál, v ktorom sa vyjadria k pomerom medzi Rusínmi, k oprávnenosti ich požiadaviek a k otázke ich politického organizovania. Hlavným cieľom opatrení však nebolo definitívne vyriešiť politický problém, ale udržať východ štátu za každú cenu pokojný.(31)

Rusínska otázka bola špecifickou z viacerých dôvodov. Rusíni boli koncentrovaní v Šarišsko-zemplínskej župe a boli minoritou bez materskej krajiny. Z pohľadu bratislavskej vlády, ktorá musela riešiť naliehavejšie problémy, sa jednalo o záležitosť viac či menej lokálnu, preto prenechávala väčší priestor aktivitám tunajších úradov a úradníkov. Snahy Rusínov boli tak permanentne konfrontované nielen so záujmami štátu, ale často aj s osobnými názormi a postojmi týchto funkcionárov. Ich mienka sa stávala smerodajná v rozhodovaní o podobe štátnej politiky v rusínskej otázke. Takmer každý z nich mal vlastný pohľad na vec.

Azda najmenej pochopenia pre potreby Rusínov prejavil prvý šarišsko-zemplínsky župan Haššík. Viackrát poukazoval na chaos pri riešení rusínskej otázky. Sám považoval za reálne i optimálne riešenie sústrediť túto menšinu do dvoch okresov – medzilaboreckého a ním navrhovaného vyšnosvidníckeho, a na ostatnom území presadzovať nacionalistický kurz. Ideálnym riešením problému bolo podľa jeho názoru systematické a sústavné poslovenčovanie.(32) Tento názor vychádzal zo skúsenosti, že rusínska menšina bola rozdelená a nemala jednotné vedenie, s ktorým by bolo možné politicky spolupracovať. Podľa jeho informácií existovali v tom čase minimálne 3 rôzne záujmové skupiny. Prvou mala byť ukrajinská, ktorá bola početne najmenšia a združovala sa okolo spolku Prosvita. Najpočetnejšou mala byť skupina okolo gréckokatolíckeho biskupa Gojdiča a spolku Duchnovič. Samostatnú skupinu tvorili „hungaristi“ pod vedením užhorodského biskupa Alexandra Stojku. Haššík presadzoval názor, že problém rusínskej menšiny nebol charakteru národnostného, ale sociálneho.(33) Popredného zástupcu Rusínov Vasiľa Karamana označil za osobu nečestnú a nepripúšťal s ním žiadnu spoluprácu. Ani o poslancovi Simkovi nemal dobrú mienku. V dôvernom liste ministrovi Ďurčanskému z apríla 1940 ho označil za politického diletanta, človeka naivného a ľahko manipulovateľného.(34) Haššík odmietal nielen povolenie rusínskej politickej strany, ale aj vydávanie časopisu priamo v Prešove. Časopis bol ochotný povoliť nanajvýš vo Vyšnom Svidníku alebo v Medzilaborciach. Pre tento svoj názor (vyjadril ho už v správe pre MV vo februári 1940 (35) sa Haššík netešil obľube rusínskej menšiny a v rusínskych kruhoch ho považovali za jednu z najväčších prekážok pri konsolidácii vzájomných vzťahov Slovákov a Rusínov. Domnievali sa, že Haššík (a spolu s ním aj poslanci Germuška a Huťka) podával centrálnym úradom do Bratislavy informácie skreslené v neprospech Rusínov.(36)

Vláda a prezident sa však v politických záležitostiach neuspokojovali informáciami z jedného zdroja. Aj v rusínskej otázke sa nechali informovať nielen županom a policajným riaditeľom, ale k dispozícii mali aj iné správy, dnes ťažko identifikovateľnej proveniencie. Na správe podanej prezidentovi Tisovi v januári 1940 Ústredným veliteľstvom Rodobrany (podpísaná iniciálkami M.R.) jasne vidieť iný uhol pohľadu pri vnímaní problému. Vzhľadom na zásadné odlišnosti je možné predpokladať, že niektoré úradné správy skutočne neboli objektívne a kompetentné, vyjadrovali skôr osobný názor či prianie autora. Zo správy vyplynulo, že rusínska inteligencia i celá pospolitosť prejavovali na jednej strane značnú nespokojnosť, ktorá pramenila z nepochopenia potrieb tohto menšinového obyvateľstva (nielen potrieb národno-politických, ale aj hospodárskych a kultúrnych), na druhej strane ukazovali ochotu spolupracovať. Tým, že im nebolo priznané právo vlastnej politickej strany a tlačového orgánu, bolo rusínskemu obyvateľstvu znemožnené oficiálne presadzovať svoje požiadavky.

Veliteľstvo Rodobrany v snahe predísť väčším komplikáciám navrhlo povoliť, aj za cenu finančnej obete, vydávanie cenzurovaného časopisu. Okolo časopisu by boli združení politickí činitelia menšiny, ktorí inak pracovali oddelene. Ich spojenie by potom umožnilo lepšiu kontrolu. Zároveň sa neodporúčalo povoliť rusínsku politickú stranu, nakoľko existovalo reálne nebezpečenstvo jej zneužitia. Uvedené návrhy Haššík úplne odmietol. Akcentoval názor, že problém rusínskej menšiny nebol charakteru národnostného, ale sociálneho. Odmietol tvrdenie informátora, že vedúcou osobnosťou medzi Rusínmi je Vasiľ Karaman (o ktorom, ako bolo uvedené vyššie, nemal dobrú mienku), odmietol aj vydávanie časopisu priamo v Prešove. Ani komunistickej propagande medzi rusínskou menšinou nepripisoval význam. Jeho postoj bol zrejmý: „…treba sústavne pokračovať v poslovenčovaní kraja. Je štátnym a národným záujmom, aby ma vláda všemožne podporovala v mojich predsavzatiach, lebo pomery bude treba v mnohých odvetviach bezohľadne prebudovať, najmä po stránke personálnej.“(37)

Tolerantnejšie sa k záujmom menšiny staval policajný riaditeľ Gustáv Pongrácz, ktorý vo svojej správe z 10. apríla 1940 vyzval k rešpektovaniu zmýšľania a zvykov Rusínov, pričom navrhoval zlepšením hospodárskych a sociálnych pomerov a osvetovo-politickou prácou propagovať Slovenskú republiku, a tak predísť zneužitiu politickej neinformovanosti a dôverčivosti ľudu.38 Prikláňal sa však k Haššíkovmu názoru na Karamana. Považoval ho za človeka ctibažného, ľahkomyseľného a bezcharakterného. Na základe znalosti jeho politickej minulosti39 ho odôvodnene podozrieval z promaďarskej orientácie a označil ho za „škodcu slovenského národa“.(40) Práve tieto podozrenia policajného riaditeľa sa stali podnetom na spomínané zatknutie Karamana v máji 1940 a domovú prehliadku v jeho byte.

Osamotený ostal aj postoj ďalšieho prešovského policajného riaditeľa Pavla Macháčka, ktorý vo svojej správe o rusínskej otázke zo 17. septembra 1942 napísal: „Poslovenčovanie sa rusínskej inteligencie mohlo by byť vítané len v tom prípade, keď by sa ono dialo postupne a dobrovoľne, evolučným vývojom a malo by za sebou i masy uvedomelého gr. kat. ľudu, ktorý sa teraz proste nazýva „rusňáckym“, lebo nevie, či je Rusínom alebo Slovákom. (...) Charakterný človek svoj národ nikdy nezradí. a ten, ktorý by to urobil, nezostal by verný ani nám.“ (41)

Najpodrobnejšie a najkomplexnejšie sa rusínskej problematike venoval druhý šarišsko-zemplínsky župan A. Dudáš. Svoje poznatky a skúsenosti zhrnul do rozsiahlej dôvernej správy v roku 1943. V nej nešetril kritikou ani na adresu slovenskej strany. Podobne ako Haššík upozornil na neznalosť, neujasnenosť a nejednotnosť v tejto otázke. Uvedenému pripisoval závažné dôsledky. Následkom nekompetentného postoja slovenských úradov sa podľa neho politické vedenie Rusínov dostalo celkom do područia hungaristických živlov. Usídlilo sa v etnicky slovenskom meste Prešov, nadviazalo množstvo významných politických kontaktov a získalo takmer neobmedzený vplyv na formovanie názorov rusínskeho obyvateľstva. Dudáš bol presvedčený, že Rusíni sú „pôvodom a charakterom slovenskí“. Riešenie otázky videl v odstránení rôznych vedľajších, neslovenských (najmä maďarských a ruských) vplyvov a deformácií.42 V konečnom dôsledku sa tak príliš neodlišoval od svojho predchodcu v úrade a od jeho koncepcie poslovenčovania. Vzhľadom na prevládajúci názor o problematike, na zhoršovanie hospodárskej situácie štátu a na celkovú vojnovú situáciu bol v rusínskej otázke neoficiálne udržiavaný až do pádu režimu status quo, čo znamenalo, že Rusínom nebolo priznané právo založiť vlastnú menšinovú politickú stranu. Bolo im však za špecifických podmienok umožnené členstvo v HSĽS a jej pridružených organizáciách. Aktivity samotnej menšiny vo vzťahu k založeniu vlastnej politickej organizácie spätej s režimom upadli.

*************
Príspevok odznel na medzinárodnej vedeckej konferencie Slovenská republika 1939 -1945 očami mladých historikov (14. - 15. 4. 2005), organizovanej Fakultou humanitných vied Univerzity Mateja Bel a Ústavom vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici
spracované podľa: http://www.druhasvetova.sk

**************

Poznámky
1 Tento príspevok vznikol v rámci riešenia grantového projektu VEGA č. 1/0371/03.
2 K výsledkom sčítania je potrebné pristupovať s rezervou. V čase sčítania totiž napriek zákazom dochádzalo k rôznym presvedčovacím akciám v prospech tej ktorej národnosti či konfesie. Navyše o Rusínoch bolo známe, že ich národnostné cítenie bolo vlažné a ľahko manipulovateľné. Štatistika z roku 1940 neuvádza Rusínov, ale Ukrajincov. V skutočnosti mali Ukrajinci na celkovom počte len malý podiel.
3 Bližšie KONEČNÝ, Stanislav: Rusínska otázka v období prvej Slovenskej republiky. In: Slovenská republika (1939 – 1945). Zost. J. Bobák. Martin : Matica slovenská, 2000, s. 174-175.
4 Štátny archív (ŠA) Prešov, fond (f.) ÚŠBO, Mat 30/3.
5 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 324/18-40 ŠB.
6 Od januára 1941 žil pod policajným dozorom v Spišskej Novej Vsi. ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 140/IIIf-41 ŠB.
7 PAŽUR, Štefan: Protifašistický odboj na východnom Slovensku. Košice : Východoslovenské vyd., 1974, s. 43.
8 DUDÁŠ, Andrej: Rusínska otázka a jej úzadie. Buenos Aires : Zahraničná Matica slovenská, 1971, s. 45-46.
9 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 228/Ib-41 ŠB.
10 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 1486/18-40 ŠB.
11 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 1488/18-40 ŠB.
12 ŠA Prešov, f. ÚŠBO, Mat 30/3.
13 Michal Boňko, pôvodne učiteľ z Vyšného Svidníka, bol jedným z rusínskych predstaviteľov, ktorí svoje politické pôsobenie zaštítili členstvom v HSĽS. Bol revízorom župnej organizácie HSĽS a v roku 1941 bol kooptovaný za poslanca snemu.
14 Súpis novín a časopisov na Slovensku za roky 1939-44. Zost. M. Fedor. Martin : Matica slovenská, 1960, s. 154.
15 Často o tom píšu napr. regionálni historici v prácach venovaných dejinám tunajších obcí. Napr. DERFIŇÁK, Patrik: Rakovčík 1572 – 2002. Rakovčík : OcÚ Rakovčík, 2002, s. 30-32 a pod.
16 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 95/18-40 ŠB.
17 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 1488/18-40 ŠB.
18 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 464/Ib-41 ŠB.
19 PAŽUR, Š.: Protifašistický odboj..., s. 46.
20 Okresný náčelník v Stropkove Neupauer vo svojej správe o rusínskej otázke z decembra 1942 doslova napísal: „Keďže tunajší rusínsky ľud na svoju politickú situáciu díva sa takmer výlučne cez svoj žalúdok, som toho názoru, že pri prezieravej hospodárskej a budovateľskej práci nášho štátu nemusíme sa obávať nám nepriateľských naložených živlov nijakých vážnych následkov a preto navrhujem, aby sa tomuto chudobnému ľudu dalo i v budúcnosti tak ako doteraz vždycky dostatočnej príležitosti k zárobku.“ ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 27/IIIf-43 ŠB.
21 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 27/IIIf-43 ŠB, správa Okresného žandárskeho veliteľstva Medzilaborce zo 7. 10. 1942.
22 Napr. veľmi nepriateľsky vystupoval proti gréckokatolíckemu biskupstvu a biskupovi Gojdičovi župan Dudáš, ktorý v máji 1942 žiadal listom ministerstvo zahraničných vecí, aby vo Vatikáne intervenovalo za jeho odvolanie. ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 280/IIIf-42 ŠB.
23 Menej ho vnímala verejnosť v slovenských oblastiach župy a mimo nej. Z politických dôvodov cenzúra nepovoľovala uverejňovať články ohľadom rusínskej otázky. V dennej tlači tak možno nájsť rôzne príležitostné články deklarujúce politickú jednotu Slovákov a Rusínov (napr.: Rusíni a 14. marec. Slovenská sloboda, roč. 6, 14. 3. 1943, č. 61, s. 2) či vyjadrenia odmietajúce existenciu problému, ako napr. článok Strana reprezentuje národ, v ktorom ústredný tajomník HSĽS Anton Moravčík napísal, že „...takýchto problémov v župe Šarišsko-zemplínskej jednoducho niet“. Slovenská sloboda, roč. 5, 22.2.1942, č. 44, s. 3.
24 Najmä okresní náčelníci z okresov Medzilaborce a Stropkov tvrdili, že záujem o také riešenie prejavuje samotná menšina (ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 568 a 641/IIa-42 ŠB.). Ako už bolo vyššie spomenuté, tézu o slovenskom pôvode Rusínov presadzoval župan Dudáš.
25 Napr. v okrese Stropkov bolo v septembri 1942 v 51 obciach len 38 miestnych organizácií HSĽS a 5 organizácií HG. ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 568/IIa-42 ŠB.
26 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 1118/Ib-41 ŠB.
27 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 105/IIa-42 ŠB.
28 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 5/IIa-43 ŠB.
29 Brzdenie finančnej podpory periodika sa stalo účinným nástrojom kontroly tolerovaných rusínskych aktivít, ktoré občas najmä v Medzilaborciach, kde časopis vychádzal, prekračovali prijateľné hranice. V kultúrnom spolku Duchnovič sa aktivizovala rusínska mládež. V roku 1943 už jej činnosť pod vedením G. Mlinariča podľa okresného náčelníka Skalníka naberala politický význam a hovoril o potrebe vytvoriť jeho protiváhu v podobe odboru Matice slovenskej alebo Slovenskej ligy. ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 358/IIa-43 ŠB.
30 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 696/IIa-42 ŠB.
31 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 1488/18-40 ŠB. ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 464/Ib-41 ŠB. 296
32 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 51/IIIf-43 ŠB. ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 95/18-40 ŠB. 299
33 O sociálnej a kultúrnej zaostalosti Rusínov a Ukrajincov na východnom Slovensku sa vôbec nepochybovalo. Bol to názor všeobecne prijímaný a opodstatnený. Často bol odôvodňovaný lenivosťou a pasivitou samotnej menšiny.
34 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 324/18-40 ŠB.
35 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 735/18-40 ŠB.
36 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 95/18-40 ŠB.
37 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 95/18-40 ŠB.
38 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 92/85-40 ŠB.
39 Karaman bol pôvodne funkcionárom agrárnej strany, neskôr spolupracoval s maďarskou iredentou na Podkarpatskej Rusi.
40 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 140/IIIf-41 ŠB.
41 ŠA Prešov, f. ŠZŽ, 27/IIIf-43 ŠB.
42 DUDÁŠ, A.: Rusínska otázka…, s. 225-228.