Rusínska problematika vo fondoch armádneho spravodajstva 1940-1941

Jednota národa či „ľudu", hoci propagandistický často deklarovaná, nie je nikdy úplnou skutočnosťou. Rovnako tomu bolo aj v rokoch Slovenskej republiky 1939-1945. Na súdobom Slovensku nebolo jednotné ani slovenské obyvateľstvo, nevraviac už o príslušníkoch národnostných menšín.

Aj keď rusínska otázka nie je z viacerých príčin bádateľský tak príťažlivou ako napr. židovská, svoju pozornosť si iste zaslúži aj dnes. O vzrastajúcom odbornom záujme slovenskej historiografie v poslednej dobe konečne svedčí aj viacero štúdií od rôznych autorov.1 Cieľ tejto práce však bude oveľa skromnejší, a to pohľad na otázku cez prizmu zachovaných dokumentov armádneho spravodajstva, ktoré ako celok posiaľ neboli preskúmané.2 Konkrétne pôjde o roky 1940-1941, v ktorých rusínsky problém zaznamenal, aspoň navonok, najvyššiu mieru konsolidácie.

Na úvod treba poznamenať, že Rusíni mali špecifické postavenie nielen medzi menšinami v Slovenskej republike. Obývali pomerne úzky priestor, obmedzujúci sa len na severovýchodné okresy Slovenska. Ďalším výrazným prvkom u Rusinov bola deformovanosť ich sociálnej štruktúry, najmä absencia mestského obyvateľstva, s čím súviselo minimálne zastúpenie v radoch kultúrnej a hospodárskej elity. Tento stav pretrval fakticky až do roku 1948.3 Postavenie Rusínov bolo nezávideniahodné už na začiatku 20. storočia, a to snáď zo všetkých hľadísk: sociálno-ekonomického, politického, či kultúmo-ideového. Obývali najchudobnejšie kraje, bez zárobkových možností, čoho dôsledkom bola najvyššia miera vysťahovalectva v celom Uhorsku. Boli menšinou nielen bez kultúrno-vodcovskej vrstvy, ale aj bez jednotného jazyka, preto si len sotva mohli vybudovať povedomie národnej spolupatričnosti.4 Otázka národnej identity Rusinov sa nedoriešila ani za dvadsať rokov demokratickej ČSR.5 Skôr opačne, pretrvalo rozdrobenie, tiahnúce sa fakticky dodnes. Ďalšou charakteristikou Rusinov bola konfesionálna homogénnosť. Kým národná identita u Slovákov nebola viazaná na príslušnosť k jednej cirkvi, u Rusinov to bolo inak; viazali sa na gréckokatolícku cirkev, čo národno-uvedomovací proces za daných podmienok komplikovalo.6 V podstate všetci Rusíni boli vyznavačmi gréckokatolíckej viery, no nie všetci gréckokatolíci boli Rusínmi.

V Slovenskej republike žili Rusíni na území Šarišsko-zemplínskej župy, predovšetkým však v jej severovýchodných častiach, v oblasti Vyšného Svidníka a Medzilaboriec, kde dosahovali viac než 50 % zastúpenie. Na základe sčítania z roku 1940 ich žilo na území župy viac než 50 tisíc, čo bolo približne 11 % celkového obyvateľstva.7 Aj v tomto období pretrvávala ich národná nevyhranenosť, vlažné, a tým ľahko manipulovateľné národné cítenie.8 To, v konečnom dôsledku, prišlo vhod aj režimu, ktorý sa snažil rusínsku menšinu, ako aj gréckokatolícku cirkev, poslovenčiť. Rusíni sa tak ocitli v postavení trpenej, aj keď sotva trpiacej menšiny.9 Za menšinu vlastne ani uznaní neboli. No ani režim si u väčšiny príslušníkov tejto komunity nezískal mimoriadnu obľúbenosť. Podozrieval Rusínov z promad'arskej, potom aj proruskej náklonnosti. Za zmienku stojí možno aj fakt, že HSĽS sa medzi Rusínmi, resp. medzi gréckokatolíkmi, ani predtým nepodarilo výraznejšie uchytiť.10

V napätej situácii spôsobenej anexiou južného Slovenska Maďarskom v roku 1938, ako aj neskorším marcovým ozbrojeným vpádom Maďarov, režim venoval zvýšenú pozornosť práve Rusínom. Vládna moc tu zohľadňovala v prvom rade „štátno-bezpečnostné" hľadisko, čiže obavy z ďalšieho možného narušenia územnej integrity. Vzhľadom na predchádzajúce snahy niektorých rusínskych predstaviteľov o posunutie hraníc Podkarpatskej Rusi na západ, to neboli celkom neopodstatnené obavy. Nie nepodložená bola aj téza o náklonnosti gréckokatolíckeho kléru k Maďarom.11 Rusínom sa tiež pripisovala náchylnosť k podľahnutiu nielen maďarskej, ale aj boľševickej propagande. Možno poznamenať, že nielen na Slovensku boli Rusíni pokladaní politickou mocou za temer agentov nepriateľskej krajiny.12 Vládna moc sa preto snažila rusínske hnutie pacifikovať a Rusínov de facto poslovenčiť. To sa v praxi dialo predovšetkým v osobe šarišsko-zemplínskeho župana Štefana Haššíka a neskôr Andreja Dudáša; tiež sa snažila posilniť slovenské pozície v gréckokatolíckej cirkvi, ktorá bola pokladaná za hlavný nástroj rusinizácie.13

Sčítanie obyvateľstva v decembri 1940
Národnostné rozvrstvenie sa oficiálne odvíjalo od sčítania obyvateľstva, ktoré, zhodou okolností, pripadlo na druhý rok existencie SR - 1940, a to 15. decembra. Samotné prípravy na sčítanie vyvolávali v rusínskych regiónoch značné napätie.14 Bolo zrejmé, že na snahy gréckokatolíckeho biskupstva o propagáciu rusínstva bude režim rázne reagovať.15 Ten pokladal najmä gréckokatolíckych kňazov za agentov Maďarska a maďarónstva. To bol zakorenený názor.16 Obával sa, že prípadný nárast príslušníkov rusínskej národnosti zneužije maďarská propaganda. Preto sa rôznymi formami snažil vplývať na to, aby bolo na východnom Slovensku dosiahnuté čo najvyššie percento Slovákov. Okrem verejnej propagácie „slovenskosti" to mohli byť aj niektoré nekalé spôsoby - napr. manipulácia s národnostnými údajmi v rukách sčítacích komisárov, či iné, dosť paradoxné prostriedky: napr. boj článkom ústavy o zákaze odnárodňovania.17

Podľa hlásenia Prezídia policajného riaditeľstva v Prešove z 31. 12. 1940, ani v týždňoch okolo sčítania, sa nevyskytli vážnejšie problémy politického, ani technického rázu, okrem rozširovanej fámy, že vraj od sčítania bude závisieť, „či gréckokatolíci majú byť z rimokatolizovaní".18 T ieto poplašné fámy označil policajný riaditeľ za nevydarenú agitáciu „určitých kruhov". Ktoré to asi mohli byť, ľahko sa dovtipiť. Boli to gréckokatolícke cirkevné kruhy na čele s biskupom Gojdičom. Šlo o to, že rusínska národnosť sa odjakživa identifikovala s gréckokatolíckym náboženstvom. V cirkevných kruhoch preto vládla obava, že v prípade prihlásenia sa gréckokatolíka k národnosti slovenskej sa automatický poprie jeho viera! Z tohto dôvodu aj Gojdič verejne agitoval za hlásenie sa k rusínskej národnosti, čím sa dostával do protikladu k snahám režimu o poslovenčovanie obyvateľstva a cirkvi. Výstižne to napísal aj spomínaný policajný riaditeľ Gustáv Pongrácz, podľa ktorého by gréckokatolícke cirkevné kruhy chceli stále samy určovať „národnosť vzhľadom na náboženstvo". Tieto snahy však podľa neho troskotajú medzi samotnými ľuďmi - ľud totiž vraj začína rozlišovať náboženstvo od národnosti a „netají sa tým, že bude vedieť byť dobrým gr. katolíkom tiež ako Slovák". Ľud tak bude v konečnom dôsledku sám povďačný, ak nebude musieť „ako Slovák s ohľadom na svoje náboženstvo trieštiť členov svojej rodiny na niekoľko národností, podľa toho, do akej školy dieťa chodí ".19 Pokles prihlásených k rusínskej národnosti práve v decembri 1940 mu dáva sčasti za pravdu.20

Obranný dôstojník veliteľstva 2. divízie predložil takisto správu o priebehu sčítania, ako aj o Slovensko - rusínskom pomere, a to v okrese Michalovce. V tomto okrese s významným zastúpením gréckokatolíckeho obyvateľstva sa vraj už v roku 1937 objavili snahy o zavedenie ruštiny do škôl. Pred decembrovým sčítaním sa znova objavila agitácia gréckokatolíkov, aby sa hlásili k Rusínom. Na tieto tendencie sa však úradné miesta (najmä okresný úrad) pozerali ako na otázku, „ktorú treba posudzovať z hľadiska maďarskej a maďarónskej škodlivej činnosti, že tu vlastne ide o to, aby pomocou zastretej rusínskej otázky dostalo sa obyvateľstvo do vleku maďarskej iredenty, aby sa mohlo s úspechom poukázať na to, že tento kraj je súčiastkou Podkarpatskej Rusi a patrí Maďarom".21 Tomuto sa však vraj podarilo úspešne zabrániť. Sčítanie bolo totiž pripravené tak, aby sa „podkopná práca" zmarila a uplatnilo sa slovenské národné povedomie - čo sa ukázalo na celkovom výsledku.22

Vojenské spravodajstvo v súvislosti so sčítaním zachytilo leták s názvom „Naše poznámky ku spočítaniu ľudu".23 Pisateľ letáku v úvode ironizuje vyslanca Killingera, ako aj F. Karmazina, ktorí vraj „zistili", že na východnom Slovensku nie je čosi v poriadku: žijú tu ľudia, ktorí sa vyhlasujú za Rusínov a Ukrajincov a „nie je ich ani tak málo, asi tak 400 000. Preto dali rozkaz Šaňovi Machoví, aby za každú cenu presvedčili týchto ľudí, že oni nie sú Rusíni alebo Ukrajinci," ale majú len gréckokatolícku vieru a sú preto „Slováci ruskej viery!" Podľa pisateľa „každý vie", že gréckokatolíkov vždy rátali k Rusínom alebo k Ukrajincom a títo sa v otázkach viery vždy „obracali do Ruska". „Je iste veľká urážka slovenského národa, keď Maďari píšu, že u nich nieto Slovákov, že sú to Maďari hovoriaci po slovensky. A naraz sa objaví človek, a k tomu učený, a vystupuje na verejnosti s tvrdením, že títo ľudia nie sú Rusíni ale Slováci. A takýto človek, ktorý o národopise vie toľko, ako žiak 3. triedy ľudovej školy je ešte ministrom!", ironizoval pisateľ letáku končiac vetou: „Pozrite si dobre každú starú mapu národnostnú, pán minister vnútra! 24

Stav nedôvery až kritickosti príslušníkov menšiny k režimu nepriamo priznávajú aj jeho zástupcovia na nižších zložkách štátnej správy, ako aj ozbrojených zložiek. V okrese Humenné bola napr. podľa prešovského policajného riaditeľa nálada obyvateľstva po národnostnej stránke „uspokojivá, až na niektoré obce, kde bývajú Rusíni". Obyvateľstvo okresu Medzilaborce, kde boli iba dve menšie obce s rímskokatolíkmi hlásiacimi sa za Slovákov, charakterizoval, že „život a povaha ľudu sú oveľa uzavretejšie" ako v humenskom okrese.25

Okresný náčelník z Medzilaboriec, Dr. Peter Starinský 26 , v bilancii za december 1940 zas spomína, že medzi Rusínmi nastalo „ukľudnenie". Najmä na rusínsku inteligenciu vraj kladne zapôsobilo povolenie časopisu Novoje vremja redaktora G. Mlinariča. Hoci časopis vraj nebol príliš rozšírený, ba ani žiadaný, tento krok zapôsobil ústretovým smerom a prispel k „uspokojeniu Rusínov v prospech štátu." Tento pokoj sa vraj odrazil aj v priebehu sčítania ľudu, počas ktorého vraj nebola v okrese zaznamenaná „pozoru-hodnejšia apatia alebo neprístojnosti".27

Od prelomu rokov 1940/1941 sa celková situácia upokojila. Rusínske hnutie sa dostalo do značnej defenzívy a utíchli aj prejavy komunistických aktivít.28 Zaujímavým a veľavravným prípadom je aj udalosť, ktorú vyšetrovalo armádne spravodajstvo ešte na jar 1940. Pri príležitosti rusínskych veľkonočných sviatkov vtedy do Bardejova prišli aj štyria dôstojníci rusínskej národnosti: npor. Kapišinský, por. Popovič, por. Novotný a por. Hricišák. 29. apríla večer spolu popíjali v hoteli Republika v Bardejove, pričom na pretras došla aj situácia Rusínov v štáte. Kapišinský sa vraj vyjadril, že „Rusíni na Slovensku nemajú ani tých najminimálnejších práv ako mali Slováci v bývalej ČSR" a rozčuľoval sa aj nad faktom, že v predošlý deň nebolo rusínskej národnej skupine v Prešove povolené verejné zhromaždenie, na rozdiel od Maďarov v Bratislave. Na argument prítomného predsedu MO HSLS, ako je vraj potom možné, že sa ako Rusín stal slovenským dôstojníkom odpovedal, že do armády bol prijatý len pod písomne signovanou podmienkou, že nebude ako Rusín tri roky povyšovaný. Rusíni podľa neho tiahnú k Maďarsku vraj preto, že „nakoľko tam majú väčšie práva a je im lepšie ako na Slovensku". Hlásenie si takisto všímalo, že Kapišinský uvádzal viacero konkrétnych prípadov zo školskej praxe - v čisto rusínskych obciach sú školy so slovenskými učiteľmi - pričom na ich margo spravodajca priznáva, že „nadporučík Kapišinský je o celej politickej otázke Rusínov dobre informovaný a sa s ňou zaobiera".29

Úteky do ZSSR v roku 1940
Nielen národnostná odlišnosť vplývala na skutočnosť, že Rusíni sa len málo identifikovali s režimom Slovenskej republiky. Dôležitou skutočnosťou a zároveň smutným špecifikom severovýchodu Slovenska bola sociálno-ekonomická zaostalosť regiónu. Od nedobrej sociálno-ekonomickej situácie bol často len krok k sympatiám s komunistickými heslami o sociálnej spravodlivosti. Aj tento fakt si uvedomovali už viaceré úradné osoby vo svojej dobe. Najlepšie to vyjadril okresný náčelník z Medzilaboriec Dr. Starinský, podľa ktorého treba poznamenať, že „v tunajšom okrese otázka komunistická bola len otázkou sociálnej biedy tunajšieho ľudu a nikdy nevyvierala zo srdca národa".30) Názor o priamej súvislosti medzi sociálnou situáciou a sympatiami ku komunistickým ideám „rovnosti" zopakoval viackrát.31 Podobne, aj podľa okresného náčelníka z Humenného, pre spomenutý okres, ako aj sociálne orientovaných obyvateľov, je „komunistické presvedčenie skôr niečo nabifľovaného".32 Jedným z riešení kritickej situácie bol podľa zidealizovaných predstáv útek do ZSSR. Niet sa však čo čudovať. Boľševickej propagande sa podarilo rôznymi frázami či „potemkinovskými" dedinami dlhý čas zavádzať aj mnoho západných intelektuálov, nielen obyčajných schudobnených roľníkov slovenského severovýchodu. Preto z tohto pohľadu neboli ani severovýchodné oblasti Slovenska výnimočné.33

11. novembra 1940 zaregistrovalo vojenské spravodajstvo hlásenie Žandárskej stanice (ŽS) Zborov, že v uplynulých mesiacoch sa vyskytli prípady, keď obyvateľstvo Generálneho Gubernátu prechádzalo cez územie slovenského štátu za účelom poľnohospodárskych prác. Títo vraj pri stretnutiach a rozhovoroch s obyvateľstvom regiónu „zvlášť vychvaľovali pomery v Rusku" najmä v tom smere, že v ZSSR „sa veľmi dobre vedie robotníctvu, že tu každý dostane prácu, akú kto môže zastávať a k tomu primeraný plat".,34' Na základe tejto propagandy vraj následne vzrástla nálada medzi vrstvami mladých chudobných obyvateľov rusínskej národnosti, že „pôjdu do Ruska, aby si tam zaistili budúcnosť.35

Už v októbri 1940 utiekol do ZSSR Nikolaj Masica s troma kamarátmi.36 Na jar 1941 vojenské spravodajstvo znova vyšetrovalo otázku ilegálnych vysťahovalcov do ZSSR. Záver bol ten, že „pokiaľide o ilegálny odchod slovenských štátnych príslušníkov, resp. navádzanie, nedialo sa toto na popud zo zahraničia, ale najviac z neinformovanosti tunajšieho obyvateľstva, ktoré predpokladá, že v ZSSR bude mať dobré zamestnanie a výhodný plat". Jedným z obvinených z dlhodobého navádzania k útekom a tým z trestného činu „podrývačnej činnosti" voči štátu bol Ján Kačur (1898, Pittsburgh) z Vyravy, slovenskej národnosti, gréckokatolík. Kačur bol zatknutý zato, že sa 20. septembra 1940 v hostinci Hospodárskeho družstva v Medzilaborciach stretol s tunajším občanom Petrom Vojtekom, ktorého nahováral, aby sa vysťahoval do ZSSR, „že je tam blahobyt," vraj tiež vie o tom, že do ZSSR sa chystajú viacerí mládenci z mesta. Kačur Vojtekovi prízvukoval , že „ v Rusku je dosť roboty," obzvlášť pre odborníkov a tiež pre takých chlapcov, ktorí by tam chceli študovať, že „v Rusku môžu študovať na školách zadarmo". Súčasne sa mal Kačur pochváliť, že do ZSSR previedol už niekoľkých Židov.37

Kačur mal na prechod naviesť aj skupinu deviatich mužov, zväčša občanov Medzilaboriec. Pod jeho vedením hranicu ZSSR aj nakoniec 24. 9. 1940 prekročili. Mali však veľké šťastie, že po prekročení hranice ich Sovieti iba zatkli, vypočuli a vrátili na Slovensko. Podľa výpovede Petra Vojtka im pohraničiari údajne ešte odkázali, že každého, kto sa pokúsi o útek do ZSSR vrátia.
Vasiľ Gališin (1916, Medzilaborce, Rusín, gréckokatolík) bol v skupine mladíkov, ktorí prekročili 24. 9. 1940 hranicu nad Palotou, cez rieku San. Gališin na margo motivácie svojho činu poznamenal, že „do Ruska som odišiel s tým úmyslom, aby som tam dostal prácu, kedže som sa dosiaľ na Slovensku uplatniť nemohol a tiež preto, že s otčimom nežijem v dobrom pomere, a preto som sa chcel z domu stratiť."38
Peter Karpinský (1902, Medzilaborce, gréckokatolík, národnosť neuvedená), bol tiež v skupine, ktorú mal do ZSSR previesť Ján Kačur a ktorá sa tu zdržala v dňoch 24.-29. 9. 1940. Karpinský sa pri vyšetrovaní hájil tým, že nebol členom KSČ, ani inak politicky činným a do Ruska „som šiel preto ilegálne, že som nemal žiadne zamestnanie a ostatní ma nahovárali o blahobyte".39
Vasiľ Husťák (1920, Medzilaborce), gréckokatolík, Rusín, pri výsluchu takisto tvrdil, že politicky organizovaný ani inak činný nebol, a do Ruska šiel len „za účelom hľadania práce a hlavne na návod J. Kačura, cestou Petra Vojtka, nakoľko tento pri každej príležitosti, keď prišiel do Medzilaboriec, vychvaľoval pomery v Rusku a radil nám, aby sme tam š//".40' Michal Savka (1909, Medzilaborce), gréckokatolík, Rusín, uviedol, že do Ruska chcel ísť takisto len preto, lebo v rodnom meste nemohol zohnať zamestnanie. Robotu chcel však získať v ZSSR - o pomeroch v tejto krajine počúval vychvaľovať Kačura, ktorý ju opisoval ako krajinu blahobytu a radil mladým, aby tam odchádzali.41
Peter Vojtek (1911, Medzilaborce), pravoslávny, národnosti ruskej, ktorý mal byť po Kačurovi druhým hlavným aktérom útekov uvádzal, že do ZSSR sa rozhodol odísť z existenčných dôvodov, ostatní však „z príkladu Cuperovho syna, ktorý údajne v Rusku zdarma študuje a dostáva celé zaopatrenie".42

Okresné žandárske veliteľstvo Humenné zaslalo obrannému oddeleniu MNO aj zoznam osôb, ktoré boli zatknuté v spojitosti s ilegálnym útekom do ZSSR. Vasil Cuper a spol. boli prepustení na slobodu po desiatich dňoch väzby. Hlavný obvinený aktér útekov - Ján Kačur - bol vo väzbe od jesene 1940 do 4. januára 1941, keď mu bola následkom amnestie pre Rusínov väzba zrušená a trestné stíhanie zastavené.43

O dôsledkoch „výletu" do ZSSR na zmýšľanie samotných utečencov nie sme oficiálne informovaní. Isté náznaky sa však v spravodajských dokumentoch zachovali. O situácii ohľadom útekov do ZSSR a komunistickej otázky vôbec písal v súkromnom liste bývalý okresný veliteľ HG z Medzilaboriec Juraj Zombor. O príslušníkoch skupiny, ktorí ako nezamestnaní utiekli do ZSSR, a následne boli vrátení späť, uvádza, že sa z nich stali „najväčší odporcovia komunizmu". 44) Pritom spomenul aj iný konkrétny prípad - istého Buchlu z Medzilaboriec. Ten takisto ilegálne ušiel do ZSSR, no „po pol roku, vrátiac sa späť, bol z komunizmu na celý život vyliečený". Dnes je vraj vzorným robotníkom v Nemecku a počas dovoleniek doma „nevie si prenachváliť režim Nemcov".

Zombor v liste takisto píše, že sociálna bieda, a tým pádom aj sympatie ku komunistickým heslám, boli najviac rozšírené v obciach Habura, Čertižné, Ňagov, Výrava a Medzilaborce. Bol to vraj „komunizmus žalúdka, nie sŕdc". Preto aj príčiny útekov do ZSSR boli čisto sociálne - nedostatok práce a tým prostriedkov na živobytie.45

Celkový záver ohľadom aktuálneho stavu rusínskej otázky v kraji bol podľa bývalého gardistického veliteľa optimistický: Rusínska otázka vraj „dnes straší iba v niekoľkých hlavách gr. kat. farárov, ktorým sa plány skrížili," a niekoľkých ich civilných pomocníkov. Naopak, pospolitý ľud vraj netrápi, čoho dôkazom, je aj aktuálna situácia v kedysi nepokojných obciach: „Krásne pracujú už miestne organizácie HSĽ strany. Také obce ako je Habura, Čertižné, ktoré v minulosti revoltovali, dnes sú najusporiadanejšie a tak každý disciplinovaie plní povinnosť' 46

Vypuknutie vojny v lete 1941
Národnostné napätie okolo rusínskej otázky nepresiahlo teda istú hranicu nebezpečnosti pre režim. Skôr opačne, po ukončení sčítania už akoby len potichu tlelo, situácia sa navonok upokojila. Len z tohto pohľadu možno totiž najskôr vysvetliť viaceré správy hovoriace o celkovo pokojnej situácii v etnicky rusínskych oblastiach. Tak napr. podľa správy jedného zo spravodajcov, spravodajského referenta OVHG z Medzilaboriec v apríli 1941, tento konštatoval, že v okrese je „kľud a spokojnosť. Hnutie v prospech SSSR nie je. Pospolitý ľud si chváli terajší režim, vedenie hospodárske i politické." Ba čo viac, podľa spravodajcu je ľud „nadšeným stúpencom Šaňa Mácha, ktorého si veľmi obľúbili," zvlášť po jeho návšteve Medzilaboriec.47 Aj keď, pochopiteľne, niektoré režimistické hlásenia treba brať s rezervou, aj historici potvrdzujú, že v roku 1941 sa situácia aj u Rusínov upokojila.48

Tendencie utlmovania odporu pokračovali aj počas leta. V súvislosti s vypuknutím vojny sú zaujímavé aj ďalšie aspekty. Tak napr. už koncom apríla zachytilo armádne spravodajstvo informácie, že v okolí Humenného kolujú neustále chýry o príchode nemeckých vojsk na východné Slovensko v súvislosti s útokom na ZSSR „lebo vraj bez Ukrajiny nemohli by vyhrať vojnu, nakoľko majú nedostatok potravín." Je vraj pozoruhodné, dodáva spravodajský dôstojník, že správy o príchode nemeckých vojsk do východnej časti Slovenska kolovali medzi ľudom už dávno pred príchodom prvých jednotiek.49

Podľa starších, všeobecne rozšírených názorov ešte z čias hegemónie marxistickej ideológie, značilo vypuknutie protisovietskej vojny o. i. silný nárast rusofilských či slovanských nálad v obyvateľstve Slovenska všeobecne. Tejto téze však odporujú mnohé dobové dokumenty a svedectvá, ktoré naopak hovoria o prudkom náraste protisovietskych nálad, v horšom prípade o úplne pokojnom priebehu mobilizácie a frontového nástupu, vrátane čisto rusínskych obcí.50

Protisovietske nálady súviseli predovšetkým so svedectvami frontových vojakov o masových vraždách NKVD či katastrofálnej hospodárskej situácii na Ukrajine, ktoré prinášali či už osobným stykom alebo prostredníctvom médií. Najmä Medzilaborce boli jedným z takýchto „exponovaných" miest, kadiaľ vojaci prechádzali. Tak napr. podľa spravodajského hlásenia, medzi 16. a 19. augustom sa cez mestečko vracali prepustení záložníci. Tu prichádzali do styku s civilným obyvateľstvom, pričom rozprávali o svojich dojmoch z Ukrajiny a „popisujú ukrutnosti boľševikov", ktoré buď vojaci sami videli, alebo o nich počuli.51

Verejnú činnosť v prospech komunistickej idey vraj nebolo pozorovať. Táto, kedysi zreteľná činnosť, bola vraj teraz „hodne potlačovaná práve vojakmi, ktorí prichádzajú, teraz už priamo zo starej čiastky SSSR. Títo videli mnoho, na vlastné oči sa presviedčali čo je pravda o hrôzach boľševizmu." Takto vraj donášajú „dobrý prínos do boja proti myšlienke komunizmu".,52' Okresný náčelník naviac odporučil vláde zorganizovať, podobne, ako to spravil Mach pre niekoľkých komunistických intelektuálov v septembri 1941, akési poznávacie exkurzie aj pre miestnych ľudí: „... niekoľko ľudí z každej obce mohlo navštíviť niektoré kraje v SSSR a tým by nadobudli úplného obrazu o tom, ako vypadá komunizmus v praxi".53 Podobné referencie o zločinných aspektoch ZSSR však prichádzali v lete a v jeseni 1941 nielen do Medzilaboriec, ale aj do ostatných okresov. Tak napr. podľa hlásenia okresného náčelníka zo Sabinova, skúsenosti slovenských vojakov, či už z frontu alebo demobilizovaných, ako aj tlače a rozhlasu „odvracajú od boľševickej ideológie aj presvedčených komunistov", akých je vraj v okrese málo.54 Tu však vyvstáva otázka, do akej miery sa poznatky a informácie o zločinoch boľševického režimu premietli do vedomia rusínskej menšiny.55 V augustovom hlásení okresného úradu z Medzilaboriec sa spomína aj iný rozmer vplyvu nemeckých úspechov v lete, konkrétne pripojenie Haliče k Ríši. Anexia týchto zväčša etnicky ukrajinských území mala vraj vplyv najmä na tú časť Rusínov, ktorá inklinovala k Ukrajincom. Konkrétne v tom, že ich nádeje na vytvorenie „Veľkej Ukrajiny" úplne zhasli.56

Všeobecno-politická situácia, predovšetkým vývoj na fronte, tak na jednej strane pôsobil pre režim značne optimistickým dojmom s dobrou perspektívou do budúcnosti. To uviedol aj náčelník z Medzilaboriec. Podľa neho sa dá očakávať, že „konsolidačný proces bude vo veciach národných pokračovať", okrem toho však zopakoval aj ďalšie, už skôr prednesené propozície, najmä pozdvihnutie sociálno-ekonomickej úrovne rusínskeho obyvateľstva. Toho sa malo aktuálne dosiahnuť najmä prerozdelením židovskej pôdy do rúk „spoľahlivým Rusínom". V chudobnom kraji by to bol vraj veľmi záslužný čin, keďže otázka pôdy, najmä pasienkov, tu bola dlhodobo pálčivou. K tomu však už nakoniec, ako je známe, nedošlo. Situácia sa totiž začala pre režim vyvíjať nepriaznivo a po vojnovom obrate roku 1943 sa dostal do hlbokej vnútornej krízy. Vtedy nastala aj nová etapa vzťahu Rusínov k režimu. Alebo presnejšie, začas skrývané cítenie sa mohlo už otvorenejšie prejaviť.57

PhDr. Martin Lacko, PhD. (1976)
Absolvent Filozofickej fakulty UK v Bratislave (odbor história – filozófia)
Pracuje v Ústave pamäti národa
Spracované podľa Pamäť národa č.3/2007

Poznámky
1) Cieľom príspevku nie je menovať všetky dôležité vedecké práce k problematike rusínstva, resp. gréckokatolíckej cirkvi v rokoch Slovenskej republiky, spomeniem len, že iba v roku 2005 vyšli k tejto štyri štúdie od rôznych autorov: KONEČNÝ, S.: Rusínska a ukrajinská menšina po vzniku Slovenskej republiky. In: ŠM1GEĽ, M. - MIČK0, P. (zost.): Slovenská republika 1939-1945 očami mladých historikov IV. Banská Bystrica 2005, s. 283-291: PEKÁR, M.: Rusínska otázka na Slovensku v rokoch 1939-1945 a alternatívy jej riešenia, v tomže zborníku (s. 292 - 302); B0RZA, P.: Biskup P. P. Gojdič a Gréckokatolícka cirkev v období SR (1939 - 1945), v tomže zborníku, s. 271-282; ŠTURÁK, P.: Účasť gréckokatolíckych kňazov a veriacich v protifašistickom odboji na Slovensku v r. 1933-1945. In: 0LEJK0, A. (zost.): Powstanie Warszawskie i Slowackie Powstanie Narodowe 1944 - cienie alianckiej pomocy. Rzesów 2006, s. 27-35. Z odborných štúdií publikovaných po roku 1989 možno spomenúť napr. štúdie K0VAČ, A.: Rusíni-Ukrajinci a upevňovanie národnostného súladu v Slovenskej republike (v intenciách národnostného katastru). In: BYSTRICKÝ, V. (zost.): Slovensko v rokoch druhej svetovej vojny. Bratislava 1991, s. 135-139; GAJDOŠ, M.: Rusínska otázka na Slovensku v rokoch 1938-1945 a jej výskum, v tomže zborníku (s. 140-144), neskôr štúdia K0VAČ, A.: Slovenskí Rusíni-Ukrajinci v rokoch 1943-1945 (alebo dve päťky polstoročného oblúka). In: BYSTRICKÝ, V. - FAN0,Š.(zost.): Slovensko na konci druhej svetovej vojny. Bratislava 1994, s. 227-232. Z monografií napr. MAG0CSI, P. R,: Rusíni na Slovensku. Prešov 1994; PEKÁR, M.: Východné Slovensko 1939-1945. Prešov 2007 a ďalšie práce.
2) Armádne spravodajstvo, tzv. 2. oddelenie MN0, nazývané aj obranné, patrilo medzi inštancie, ktoré boli, povedľa ďalších štátnych a bezpečnostných úradov, ako Ústredňa štátnej bezpečnosti (ÚŠB) či Hlavné veliteľstvo žandárstva (HVŽ), pravidelne oboznamované s celkovou politickou i bezpečnostnou situáciou v regiónoch. V súčasnosti sú spisy uložené vo Vojenskom historickom archíve Bratislava, fondy 53 a 55.
3) Š0LTÉS, P.: Historické a konfesionálne súvislosti asimilácie rusínskeho/ukrajinského etnika na Slovensku. In: ŠUTAJ, Š. (zost.): Národ a národnosť. Stav výskumu po roku 1989 a jeho perspektívy. Prešov 2004, s. 181.
4) Podľa sčítania z r. 1910 ich v Uhorsku žilo temer pol milióna. DANILÁK, M.: Ukrajinci východného Slovenska na začiatku 20. storočia. In: HISTÓRIA III. Spoločenskovedný zborník FF UPJŠ v Prešove. Prešov 1994, s. 97-99.
5) Časť Rusinov sa pokladala za Rusov (tzv. Veľkorusi, tí žiadali pripojenie k Podkarpatskej Rusi), časť za príslušníkov ukrajinského národa, ďalšia časť bola za samostatnú národnosť. To sa odrazilo aj v národnostne protichodne profilovaných stranách. BARN0VSKÝ, M.: Rusínsko-ukrajinské strany. In: LIPTÁK, Ľ. (zost.): Politické strany na Slovensku 1860-1989. Bratislava 1992, s. 204-210. Za Uhorska tu bol i štvrtý prúd, pokladajúci Rusinov za Maďarov - gréckokatolíkov. DANILÁK, M.: Ukrajinci východného Slovenska,
6) ŠOLTÉS, P.: Historické a konfesionálne súvislosti, s. 181. V gréckokatolíckej cirkvi až do r. 1918 pôsobilo dvojaké národné hnutie - rusínske a maďarské. Slovenská inteligencia, naopak, úplne chýbala. Až do r. 1950 by sme medzi jej cirkevnými hodnostármi nenašli jediného Slováka! Avšak opačný vzťah, že by sa gréckokatolícka viera viazala len na Rusínov, ako už bolo spomenuté, neplatil. Aj r. 1930 sa totiž väčšina stúpencov tejto viery hlásila za Slovákov. Tamže, s. 183. LETZ, R.: Postavenie gréckokatolíkov slovenskej národnosti v r. 1918-1950. In: DORUĽA, J. (zost.): Slovensko-rusínsko-ukrajinské vzťahy od obrodenia po súčasnosť. Bratislava 2000, s. 104.
7) Centrami politicko-cirkevných aktivít menšiny boli Prešov a Medzilaborce. PEKÁR, M.: Rusínska otázka, s. 292.
8) Tamže, s. 292.
9) Aspoň nie v porovnaní s postavením ich spolubratov v hortyovskom Maďarsku, kde zažívali neporovnateľne väčší útlak. Tu akoby sa Rusíni vrátili svojím postavením do 19. storočia. KONEČNÝ, S.: Rusínska a ukrajinská menšina, s. 283.
10) KONEČNÝ, S.: Rusínska otázka v období Prvej SR. In: B0BÁK, J. (zost.): Slovenská republika (1939-1945). Bratislava 2000, s. 176.
11) Tamže, s. 174. Promaďarská propaganda vychádzala najmä od starších gréckokatolíckych kňazov. Podľa M. Daniláka bolo gréckokatolícke biskupstvo v Prešove začiatkom 20. st. nástrojom maďarizácie a teda zohralo negatívnu úlohu v politickom i duchovnom živote Rusínov. DANILÁK, M.: Ukrajinci východného Slovenska, s. 104.
12) Poliaci napr. už v 19. storočí pokladali Rusínov na svojom území za nástroj v rukách Rakúšanov. WANDYCZ, P. S.: Strední Evropa v dejinách. Od stredoveku do současností. Praha 2004, s. 175.
13) KONEČNÝ, S.: Rusínska otázka, s. 177, PEKÁR, M.: Rusínska otázka, s. 293.
14) KONEČNÝ, S.: Rusínska a ukrajinská menšina, s. 286.
15) Biskup Gojdič zorganizoval dokonca sieť kňazov, ktorí mali agitovať svojich veriacich za rusínsku národnosť. PEKÁR, M.: Rusínska otázka, s. 294.
16) Tak napr. keď spravodajský dôstojník vyšetroval štátnu spoľahlivosť mjr. Štefana Želinského, v spise z 9. januára 1940 uviedol o. i. aj fakt, že dôstojník mal brata gréckokatolíckeho kňaza, pričom je vraj „všeobecne známe, z gr.-kat. farárov je 90 % naklonené a presiaknuté madárónstvom". VHA Bratislava, f. 53, šk. č. 124, č. 2006/taj. 2 odd., Prešov, vyšetrovanie štátnej spoľahlivosti mjr. Želinského.
17) Pozri KONEČNÝ, S.: Rusínska a ukrajinská menšina, s. 287. Paragraf sa v praxi obracal najmä proti tým, čo verejne agitovali za prihla- sovanie sa k rusínskej národnosti, čo potvrdzujú aj niektoré konkrétne prípady. V Michalovciach sa vraj pri sčítaní roku 1940 stal prípad: Občan Gejza Ivanický, Maďar, agitoval istého gréckokatolíckeho študenta, aby sa prihlásil za Rusína. Podľa úradného hlásenia mu bol za túto jeho činnosť udelený trest 5 000 Ks, resp. 15 dní väzenia VHA Bratislava, f. 53, šk. 94, 95/5-3-4, situačné hlásenie z okresu Michalovce za december 1940 z 3.1.1941. R. Letz upresňuje, že za prorusínsku agitáciu bola v r. 1940 niekoľkým kňazom zastavená kongrua, ba boli dočasne internovaní v llave. LETZ, R.: Postavenie gréckokatolíkov slovenskej národnosti v r. 1918-1950, s. 114.
18) VHA Bratislava, f. 53, šk. č. 90, hlásenie Prezídia policajného riaditeľstva v Prešove z 31.12.1940, č. 9134/40 prez.
19) Tamže. K poslovenčovacej tendencii vraj prispela aj návšteva ministra Mácha, ktorá v obyvateľstve prebudila „slovenskosť".
20) Napriek výzvam biskupa Gojdiča sa oproti poslednému sčítaniu z roku 1938 prihlásilo k Rusínom temer o 7, 5 tisíca osôb menej, teda asi 72 500. KONEČNÝ, S.: Rusínska otázka, s. 177. 21) VHA Bratislava, f. 53, šk. č. 90, 61/2/1, hlásenie obranného dôst. 2. divízie na MN0 č. 20358/dôv. z 15. 2.1941.
22) Za Rusínov sa nakoniec prihlásilo len 170 obyvateľov okresu! Okres sa tak mohol aj úradne vykázať 86, 5 % prevahou slovenského živlu. VHA Bratislava, f. 53, šk. č. 90, 61/2/1, hlásenie obranného dôst. 2. divízie na MNO č. 20358/dôv. z 15.2.1941.
23) VHA Bratislava, f. 53, šk. č. 87, 53/41-28/2-3, č. 20. 487 dôv. zo 4. 3.1941.
24) Leták bol podpísaný „Rusínsko-ukrajinským národným výborom". Podľa oznámenia Žandárskej stanice Marhaň zo 7.4.1941 bol ako podozrivý z rozširovania tohto „protištátneho" letáku, ktorý sa našiel v obci Štefurov, Mikuláš Kašpar, miestny gréckokatolícky farár.
25) VHA Bratislava, f. 53, šk. č. 90, hlásenie Prezídia policajného riaditeľstva v Prešove z 31.12.1940, č. 9134/40 prez.
26) Neskôr sa stal prednostom ÚŠB.
27) VHA Bratislava, f. 53, šk. č. 94, situačné hlásenie z okresu Medzilaborce za december 1940 zo 7.1.1941.
28) PEKÁR, M.: Rusínska otázka, s. 294-296.
29) VHA Bratislava, f. 53, šk. č. 59, hlásenie 0ŽV Bardiov č. 153 dôv. z 5. 5.1940.
30) VHA Bratislava, f. 53, šk. č. 94, situačné hlásenie z okresu Medzilaborce za december 1940 zo 7.1.1941.
31) Komunizmus vraj nebude mať v okrese žiadne zdroje a pôdu, keď tu bude dostatok roboty a potravinových článkov. „Otázka komunizmu je pre tento obvod špeciálnou otázkou žatúdka, práce, ako aj bývania, ideové tu trvalé zakoreniť nemôže." VHA Bratislava, f. 55, šk. č. 32, 55-32-3, všeobecná obranná situačná správa za október 1941.
32) VHA Bratislava, f. 55, šk. č. 32, 55-32-3, všeob. obranná situačná správa za október 1941.
33) Ako poznamenáva S. Konečný, názor o tom, že by práve Rusíni boli obzvlášť naklonení komunistickej propagande, a preto politicky nespoľahliví, neobstojí. KONEČNÝ, S.: Rusíni/Ukrajinci ako fenomén slovenskej politiky. In: Slovensko-rusínsko-ukrajinské vzťahy od obrodenia po súčasnosť, s. 141.
34) Vzhľadom na to, čo dnes vieme o pomeroch v ZSSR, najmä na územiach bývalého Poľska okupovaných po roku 1939, ako aj zo samotnej skutočnosti, že občanom izolovaného ZSSR nebol umožnený vstup do „kapitalistickej" cudziny, sa prikláňam k názoru, že v tomto prípade šlo o agentov NKVD.
35) VHA Bratislava, f. 53, šk. č. 84, hlásenie ŽS Zborov č. 263 dôv. z 11. 11. 1940.
36) VHA Bratislava, f. 53, šk. č. 84, ilegálne úteky do SSSR, č. 21.153 dôv. z 23. 5. 1941.
37) VHA Bratislava, f. 53, šk. č. 84, vyšetrovací spis z 28. 5.1940. Malo ísť pravdepodobne o týchto Židov: F. Klein, M. Klein, V.Rosenberg, E. Weidmann, D. Jozefovič. (Spis tu uvádza ako Žida aj V. Cupera, čo bol však nepravdivý údaj - za upresnenie ďakujem J. Hlavinkovi).
38) Tamže, zápisnica spísaná na ŽS Medzilaborce z 8.10.1940.
39) Tamže
40) Tamže
41) Tamže, zápisnica spísaná na ŽS Medzilaborce z 9.10.1940.
42) Tamže, zápisnica spísaná 7.10.1940 na ŽS Medzilaborce, ŽS M. Andrej Postiháč (1921, Kalinov, gréckokatolík, Rusín) to potvrdil a upresnil s tým, že istý Vasiľ Cuper tu nielenže študuje na gymnáziu a súčasne sa učí za strojníka, ale vraj k štúdiu ešte dostáva 180 rubľov. Tamže.
43) VHA Bratislava, f. 53, šk. č. 84, hlásenie OŽV Humenné z 19. 5.1941 č. 143 dôv.
44) VHA Bratislava, f. 53, šk. č. 95, 95/5/11-6, súkromný list J. Zombora z 19. 2.1941.
45) Tamže. Celkovo vraj z okresu Medzilaborce ostali v ZSSR len dvaja Kuzejovci z Ňagova, Cuper z Medzilaboriec a Kulik z Čertižného. Z toho „Kuzej a Kulik pre marcové udalosti zutekali do Maďarska" a len odtiaľ do ZSSR, poznamenáva. Iľko Kuzej sa však pravdepodobne dostal do gulagu, keďže jediná správa, ktorú poslal domov znela, že žije a má sa dobre. Tamže.
46) Gréckokatolíckych farárov, a najmä biskupský úrad, opisoval značne negatívne: narobili vraj veľa zla. Pospolitý ľud ich však vraj nemá v láske a politicky im neverí. Farári vraj stratili kontakt s ľudom. „Ľud v nich vidí ešte pozostatok niekdajšej uhorskej džentrickej kasty, ktorá sa nevie ani dnes k nemu skloniť. Príčina väzí v tom, že gr. kat. farár je synom kat. farára, žení sa iba výlučne s gr. kat. farárskou dcérou, lebo k tomu prešovské biskupstvo dáva súhlas bez kaucie. Medzi nimi je málo farárov vyšlých z pospolitého ľudu." Tamže.
47) VHA Bratislava, f. 53, šk. č. 95,95-5/13-6, prísne dôv. hlásenie župného inšpektora HG A. Sabola-Palka z 3. 5.1941.
48) S. Konečný charakterizuje obdobie od leta 1941 do vojnového obratu roku 1943 z hľadiska rusínskeho hnutia ako „defenzívu" KONEČNÝ, S.: Rusínska a ukrajinská menšina, s. 291.
49) VHA Bratislava, f. 55, šk. č. 32, 55-32-3, č. 20939/dôv. z 29. 4.1941.
50) Podľa spravodajského hlásenia z Medzilaboriec dňa 26. 7.1941, bol nielen v mestečku, ale aj v jeho širšom okolí úplný kľud. Menovite sa spomínajú aj obce Habura a Kalinov. VHA Bratislava, f. 55, policajná skúp. Medzilaborce, č.j. 10/41.
51) VHA Bratislava, f. 53, šk. č. 95, 95/5/14-25, č. 21943 z 19. 8.1941.
52) Tamže. Dobové dôkazy o negatívnom vnímaní ZSSR som bližšie opisoval v iných prácach, preto sa na tomto mieste už nebudem opakovať.
53) VHA Bratislava, f. 55, šk. č. 32, 55-32-3, prehľad o sit. vo vlastnej obrannej oblasti za august 1941.
54) VHA Bratislava, f. 55, šk. č. 32, 55-32-3, všeob. obranná situač. správa za október 1941. Aj v hláseniach za november sa uvádza, že „porážka komunizmu na východe má svoj hlboký účinok na ľudí kedysi oddaných komunistickej myšlienke" (Medzilaborce) alebo „obecenstvo zjavne poukazuje na zverské a neľudské výčiny komunistov v Rusku", pričom vraj odsudzuje terajších prívržencov tejto idey (Poprad). Tamže, 55-32-3, prehľad o situácii vo vlastnej obr. oblasti za november 1941.
55) Rusíni však vraj, aj napriek tomu, že odmietali boľševický režim, ani v týchto chvíľach nepopierali svoju príslušnosť „k ruskému národu" od ktorého stále očakávali morálnu podporu, predovšetkým mládež. VHA Bratislava, f. 55, šk. č. 32, 55-32-3, prehľad o situácii vo vlastnej obrannej oblasti za august 1941.
56) Okrem toho bol ukrajinský smer oslabený aj administratívnymi zásahmi úradov - niekoľkí predáci tohto smeru boli buď prepustení zo štátnych služieb alebo boli presunutí do izolácie. VHA Bratislava, f. 55, šk. č. 32, 55-32-3, prehľad o sit. vo vlastnej obrannej oblasti za august 1941.
57) Aj keď to už presahuje rámec práce, poznamenám, že nespoľahlivosť Rusínov vo vzťahu k režimu sa prejavila aj v armáde. Vzhľadom na početnosť, prebehlo r. 1943 oveľa viac Rusínov, než Slovákov. V priebehu vyšetrovania týchto prípadov sa naznačovalo, že vzájomná nedôvera režimu a Rusínov mala hlbšie korene. Tak napr. o Petrovi Savkovi žandárska stanica z Medzilaboriec hlásila, že ako Rusín je „naklonený ZSSR", rovnako ako jeho príbuzní. Ba, dodávajú žandári, „v Medzilaborciach nielen táto rodina, ale i ostatní občania rusínskej národnosti sú naklonení ZSSR". VHA Bratislava, f. 55, šk. č. 65, hlásenie ŽS Medzilaborce z 15.11.1943. V súvislosti s dezerciou Ondreja Baču z Vyšného Orlíka zas žandári referovali, že nielen on bol „zarytého veľkoruskokomunistického zmýšľania", hoci toto vraj verejne najavo nedával. Aj ostatné obyvateľstvo v obci vraj prevažne „zmýšľania veľkoruského". Tamže, hlásenie ŽS Vyšný Orlík z 20.11.1943.