Rusínska reč pomaly, ale isto sa vytráca z nášho regiónu

„Jak sa maš, Janču? Ja nie som Jančo, som Lukáš. A odkiaľ jes? Z Medvedieho. Z Medvedžoho? Nie, z Medvedieho...“ Taký dialóg sa nedávno uskutočnil medzi mnou a asi šesťročným chlapcom v Ladomirovej na náboženských slávnostiach pri pravoslávnom chráme. Čo to naznačuje? To jasne dokazuje to, že rusínska reč pomaly, ale isto sa vytráca z nášho regiónu, z územia severovýchodných Karpát, kde žijú Rusíni. Je to dôkazom toho, že náš národ sa asimiluje. Ako je známe, národ existuje dovtedy, kým existuje reč, ktorou on hovorí. Ak odumrie reč, nebude existovať ani národ...

Sčítanie ľudu, domov a bytov na Slovensku sa prevádza každých desať rokov. Prvé sčítanie tu bolo v roku 1991. Vtedy sa k rusínskej národnosti prihlásilo 17 000 obyvateľov a k ukrajinskej 13 000 obyvateľov. Ako rodný jazyk, teda rusínsky si uviedlo 50 tisíc obyvateľov. Tu treba poznamenať, že k takzvanej rusínsko-ukrajinskej národnosti na Slovensku sa neprihlásil nikto, po prvé preto, že v úradných hárkoch taká národnosť nebola uvedená, po druhé preto, že takej národnosti tu jednoducho niet. Ale ani nikde na svete. Je to buď Rusín alebo Ukrajinec. Názov Rusín-Ukrajinec je umelý, vymyslený pojem, z vypočítavosti a z čisto špekulatívnych dôvodov. Pri tejto príležitosti sa vynára otázka: Akú rodnú reč a národnosť si zapíšu do sčítacích hárkov terajšie maloleté deti o zopár rokov? Rusíni? Keď rusínsku reč už teraz takmer neovládajú, lebo ich rodičia rozprávajú s nimi len po slovensky, presnejšie lámavou komolenou slovenčinou lebo spisovnú sami dobre neovládajú. Hanbia sa za svoj rusínsky pôvod, za svoj materinský jazyk. Či je ešte na svete národ, ktorý by sa tak hanbil za svoju identitu, za svoje korene, ktoré behom tisícročia pestovali a zveľaďovali jeho predkovia? Skutočnosť je taká, že my, Rusíni, sme na veľmi nízkej uvedomelostnej úrovni, nevieme si vážiť svoje, to čo máme: kultúru, históriu, reč, tradície, zvyky, ktoré na severovýchode čarovných Karpát počas tisícročnej existencie vytvorili naši predkovia a my sa dobrovoľne zriekame toho materiálneho a duchovného bohatstva. Je na slnko jasné, že ak zanikne naša reč, zaniknú aj prekrásne rusínske piesne, melódie, hudba, tance, jednoducho folklór, kultúra, ktorú obdivuje svet. To znamená, že hlboká studňa rusínskej originálnej, autentickej a nenapodobiteľnej kultúry, folklóru vyhasne, vyschne. A najtragickejším bude to, že my, Rusíni, zo svojej veľkej hlúposti sa sami stávame likvidátormi svojho rodu, samých seba a našich budúcich generácií. A to vtedy, keď iné národy hrdinsky bojujú o prežitie, o nezávislosť, o zvrchovanosť a my strácame svoju hrdosť a chceli by sme byť niekým iným.

Tragické v našej histórii je aj to, že svojej národnostnej identity sa vedome vzdávajú nielen obyčajní ľudia na dedine či v meste, ale aj inteligencia, ktorá sa tiež hanbí za svoju národnosť, za svoj pôvod. Hlásia sa k inej národnosti, len nie k svojej a k tomu vedú aj svoje deti...

V minulých storočiach Rusíni žili v jednej rakúsko-uhorskej ríši s počtom vyše milióna obyvateľov. Po rozpade impéria v roku 1918 Rusíni ostali žiť na Ukrajine (Podkarpatská Rus, Galícia, Bukovina), na Slovensku (severovýchodná časť, tzv. Priaševčina), v Poľsku (Lemkovina), Maďarsku (Marmaroš), Rumunsku, Juhoslávii (Nový sad, Kerestur). Značná časť sa presťahovala do severnej a latinskej Ameriky, Austrálie, Kanady a do mnohých štátov Európy. Začiatkom XX. storočia sa k rusínskej národnosti v Československu prihlásilo vyše 300 000 občanov, ktorí tu mali 300 ruských škôl. Avšak situácia na Slovensku teraz je taká, že Rusínov rapídne ubúda. Bude aj naďalej ich počet klesať v geometrickom rade, bude ich asimilácia naďalej pokračovať? To bude záležať od ich samých, od ich uvedomelosti a národného povedomia...

V máji minulého roku vo Svidníku sa uskutočnil prvý Rusínsky festival, ktorý trval celý týždeň a na ktorom okrem veľa návštevníkov sa zúčastnil aj prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič. V druhej polovici mája tohto roku tiež vo Svidníku sa uskutoční druhý Rusínsky festival. Usporiadanie takých kultúrnych podujatí treba privítať a ich organizátorom srdečne poďakovať za prípravu takýchto akcií, ktoré sú značným vkladom pre záchranu a udržanie nášho rusínskeho povedomia, identity a národnostného samo zachovania.

Nikolaj Škurla