Rusínsky „Štúr“ Adolf Dobriansky sa obracia v hrobe. Jeho rodnému domu v Rudlove hrozí zbúranie

Viete, čo majú spoločné slovenské obce Rudlov na východe a Uhrovec na západe? V oboch sa nachádzajú rodné domy významných osobností slovenskej histórie. No zatiaľ čo Uhrovec, ako rodisko Ľudovíta Štúra, vie identifikovať každý školák, Rudlov ako rodisko inej veľkej osobnosti, Adolfa Dobrianskeho, pozná málokto. Dokonca aj samotný Dobriansky je pre mnohých neznámy. A pritom ide o spoluzakladateľa Matice slovenskej, veľkého bojovníka za práva slovanských menšín v Uhorsku. Svojho času bol dokonca jediný poslanec v uhorskom sneme, zastupujúci slovanské národnosti. Meno Dobrianskeho, vyštudovaného právnika a inžiniera, však na Slovensku nie je v hlbšom povedomí. Žeby preto, že bol pôvodom Rusín a najviac sa zastával práve Rusínov? 

 

Kým však Uhrovčania sú na svojho rodáka Štúra patrične hrdí a od roku 1965 je jeho rodný dom kultúrna pamiatka, rodný dom Dobrianskeho v Rudlove má iný osud. Možné je, že sa schyľuje až najhoršiemu – k jeho zbúraniu. Stavba má smolu v tom, že ide o starú gréckokatolícku faru, ktorá podľa názoru farnosti doslúžila. Dom síce architektonicky nevyniká, ale podľa miestnych obyvateľov nie je ani schátraný, ani inak zanedbaný. Na priečelí má od roku 1991 aj pamätnú tabuľu Matice slovenskej pripomínajúcej narodenie Dobrianskeho. Napriek tomu objekt pamiatkovo chránený nie je.  

 

Vedia dnes Rusíni, čo hrozí rodnému domu ich veľkého buditeľa? Rudlovská farnosť ako vlastník budovy starej fary minulý mesiac rozposlala obyvateľom obce listovú anketu. Ide o akýsi prieskum názorov na budúcnosť domu. No znenie ankety pripomína skôr sondovanie, čo by sa stalo, ak by sa stará fara zbúrala. Keď sme sa na fare informovali na bližší cieľ ankety, miestny duchovný uviedol, že odpoveď poskytne až po jej skončení a vyhodnotení. 

 

Prieskum však naštartoval aj záujem verejnosti a aktivistov hlavne z radov Rusínov. Tým viac, ak si uvedomili, že na budúci rok 2017 pripadne presne dvojsté výročie od Dobrianskeho narodenia. Osláviť ho pri jeho zbúranom rodnom dome by bola vizitka (ne)schopnosti nielen Rusínov, ale aj celého Slovenska. 

 

Okrúhly stôl Rusínov Slovenska práve preto kontaktoval Pamiatkový úrad SR s otázkou, za akých podmienok by sa objekt mohol dostať pod pamiatkovú ochranu. Ako informovali pamiatkari, podmienkou je, že musí mať významné architektonické, urbanistické, historické, výtvarné, technické či spoločenské hodnoty. Podľa pamiatkových expertov dom až taký cenný nie je. „Na základe exteriérovej fotodokumentácie z google maps sme zistili, že objekt je jednopodlažná, značne stavebne upravovaná bloková budova bez architektonických typologických znakov, ktoré by  sprítomňovali jej výzor z obdobia narodenia A. Dobrianskeho,“ napísal v mailovom vyjadrení Peter Škulavík z Pamiatkového úradu. Vzhľadom na vyhodnotené pamiatkové hodnoty úrad odporúča „len“ nižšiu kategóriu ochrany – zaradiť dom do evidencie pamätihodností obce.

 

Pre pamiatkarov je totiž veľmi dôležitá autenticita. Ako upozornili, „súčasný vzhľad starej fary nedáva veľkú nádej stotožňovať ju vo výraze s objektom z prelomu 18. a 19. storočia – v čase narodenia A. Dobrianského“. Musel by to preukázať buď archívny, alebo až architektonicko–historický výskum. Lenže to by bol beh na dlhé trate, kým v súčasnosti sa hrá o to, či sa dom do pár týždňov alebo mesiacov nezrovná so zemou.

 

Naproti tomu pamätihodnosť „zastrešená“ obcou by bola objektom, ktorý síce hodnotovo nespĺňa kritériá kultúrnej pamiatky, ale je historicky, kultúrne či inak pamäťovo a spoločensky významný. Ak by ho obec vzala pod svoje krídla, môže ho účinnejšie ochraňovať či popularizovať. To je aj jeden z cieľov Okrúhleho stola Rusínov – zachrániť dom pred zbúraním tým, žeby jeho správa, prípadne vlastníctvo prešli na obec. 

 

Fakt, že gréckokatolícka cirkev už prejavila ochotu na kompromis, je však jedna vec, a hľadanie konkrétneho riešenia – ako to urobiť, je vec druhá. Dom napríklad nutne potrebuje rekonštrukciu alebo aspoň prestavbu. Okrúhly stôl Rusínov zatiaľ načrtol viaceré východiská na viacero etáp. Dôležité bude vyriešiť, napríklad, prevod objektu na obec (bezodplatne alebo za symbolickú cenu), vyhlásenie verejnej zbierky kvôli peniazom na rekonštrukciu, vypracovanie projektu či požiadanie o dotáciu (programov obnovy s takouto náplňou je viacero). Jedno je isté, dvestoročnica Dobrianskeho preverí naše možnosti aj schopnosti.

 

-tr-

------

19.12.1817 narodil sa v Rudlove, okr. Vranov n/Topľou, Adolf Dobriansky, politik, vedúca osobnosť rusínskeho národného obrodenia. Študoval na gymnáziu v Levoči, Rožňave, Miškolci, dokončil v Levoči, filozofiu v Košiciach, dokončil v Egeri, právo v Egeri. V r. 1836-40 študoval na Banskej a technickej akadémii v Banskej Štiavnici, v r. 1847 absolvoval Vysoké technické inžinierske učenie vo Viedni. Spolupracoval s J. M. Hurbanom, A. Radlinským. Počas svojho pobytu v Čechách v r. 1846-48 sa zoznámil osobne s E. Palackým, K. Havlíčkom-Borovským, F. L. Riegerom. Zdieľal ich austroslavistickú koncepciu a predstavy o federalizácii Rakúska. Zároveň bol silne naklonený myšlienkam slovanskej vzájomnosti a rusofilstva. Po vypuknutí revolúcie v r. 1848 sa vrátil do Banskej Štiavnice, kde kandidoval vo voľbách do uhorského snemu, avšak poslanci odmietli uznať jeho mandát. Dobriansky sa uchýlil na východné Slovensko, kde sa stal vedúcou osobnosťou skupiny rusínskych intelektuálov. Skupina okolo Dobrianskeho zostavila politický program zjednotenia Rusínov Uhorskej Rusi, východnej Haliče a Bukoviny do jednej provincie v rámci Habsburskej monarcie. V podobe memoranda ho odovzdali na audiencii cisárovi Františkovi Jozefovi I. (január 1848). Plán bol vážnou ranou pre hlavného rivala Viedne v tej dobe - maďarskú revolučnú vládu. V apríli 1849 sa Dobriansky znovu vrátil do Viedne. Cisársky dvor a vláda už boli zaneprázdnení prípravou rozhodujúceho úderu proti Uhorsku a o rusínsku vec stratili úplne záujem. Vytvorenie rusínskej provincie bolo zamietnuté "zo štátnych záujmov". V máji prijal ponuku od ministra vnútra A. Bacha na cisárskeho komisára v štábe ruskej armády smerujúcej do Uhorska. V októbri 1849 do Viedne pricestovala delegácia prešovských Rusínov na čele s Dobrianskym. 19.10.1849 vykonala audienciu u cisára Františka Jozefa I. Delegácia odovzdala cisárovi Memorandum (Pamjatnyk Rusynov Uhorskych), ktorého autorom bol Dobriansky. Koncom októbra 1849 bol menovaný prvým referentom a vedúcim kancelárie hlavného administrátora novozriadeného Užhorodského okruhu. Ihneď začal uskutočňovať prorusínske opatrenia. V mestách nariadil nahradiť maďarské nápisy trojjazyčnými rusínsko-maďarsko-nemeckými a pokúsil sa zaviesť úradný rusínsky jazyk. 28.03.1850 bol Užhorodský okruh zrušený na základe rozhodnutia ministra Bacha o likvidácii civilných okruhov v Uhorsku. Bola to katastrofa pre rodiace sa národné rusínske hnutie. Dobriansky bol menovaný referentom Košického dištriktu (1850-51). Tajomník jednotného miestodržiteľstva v Budíne (1851-53), ministerský rada v Arade (1853-60), ministerský rada pri uhorskom miestodržiteľstve (1860-1861). V marci 1861 sa konali prvé voľby do krajinských snemov vrátane uhorského. Z radov Rusínov Uhorska boli zvolení A. Dobriansky, J. Markuš a A. Seregéli. V predvolebnej kampani Dobriansky predložil ucelený národný program Rusínov: zriadenie rusínskeho vojvodstva podobného srbskému, zvolenie rusínskeho snemu, voľba biskupov podľa zvykov gréckokatolíkov, zriadenie podkarpatorusínskeho arcibiskupstva, zjednotenie komitátov obývaných Rusínmi do jednotného celku, vymenovanie rusínskych úradníkov do vyšších miest, autonómny štatút rusínskeho územia. Na prvom zasadnutí uhorského snemu skupina maďarských poslancov vytkla Dobrianskemu jeho pôsobenie ako komisára u ruských intervenčných vojsk v r. 1849, hanlivo ho označila za "moskalského vodcu" a "Pansláva". Výbor snemovne zrušil platnosť jeho mandátu. Koncom r. 1861 sa Dobriansky rozhodol zostaviť nové memorandum. Do jednotlivých rusínskych gréckokatolíckych farností rozoslal tajný obežník. List bol koncipovaný v tvrdom protimaďarskom tóne (".. je nutné oslobodiť sa od maďarského jarma ..."). Znovu raz precenil národnú uvedomelosť rusínskeho duchovenstva a odhodlanosť rusínskej inteligencie. V r. 1866 v Užhorode začala svoju činnosť Spoločnosť sv. Vasilija Veľkého (Obščestvo sv. Vasilija Velikoho). Predsedom spoločnosti bol zvolený Dobriansky. Hlavnú úlohu spoločnosti jej členovia videli v zabezpečení farností mukačevskej a prešovskej diecézy učebnicami pre rusínske školy, vydávaní rusínskych novín, literárnych almanachov a ročeniek. Od r. 1867 začala spoločnosť vydávať prvé rusínske noviny vychádzajúce v kraji "Svet" (1867-71) a prvú literárnu ročenku "Mesjaceslov". V r. 1871 Dobriansky vydal brožúru s programom vytvorenia tzv. Rakúskej Rusi, teda zjednotenie predlitavských provincií Haliče a Bukoviny so zalitavskou Uhorskou (Podkarpatskou) Rusou. Zopakoval tak svoj program z r. 1849. Brožúra vyvolala ostrú reakciu v maďarských politických kruhoch. Na Dobrianskeho bol dokonca spáchaný atentát. Po atentáte sa stiahol na svoj statok v Čertižnom a politického diania v Uhorsku sa už nezúčastňoval. V 70. rokoch pochopil nereálnosť orientácie na Viedeň, zameral sa na spoluprácu s haličskými rusofilmi. V r. 1875 pod tlakom maďarizátorov emigroval do Poľska, ktoré bolo vtedy zabraté Rusmi (Kongresówka). Šesť rokov strávil vo Varšave v rodine svojho zaťa, profesora varšavskej univerzity, Antona Budiloviča (1846-1908), slavjanofila, zakladateľa Haličsko-ruskej spoločnosti. V r. 1881 sa presťahoval do Ľvova a pokračoval v spolupráci s haličskými rusofilmi. Uhorským ministerským predsedom Kálmánom Tiszom bol vykonštruovaný súdny proces proti nemu, jeho dcére a niekoľkým rusofilom. Boli obvinení z velezrady a hrozil im najvyšší trest. Všetci boli nakoniec zbavení viny. Na odporúčanie rakúskej vlády a cisárskej kancelárie sa potom Dobriansky natrvalo usadil v Innsbrucku. Pokračoval vo svojej publicistickej činnosti, rozpracoval ďalší program federalizácie Rakúska (Programm zur Durchführung der nationalen Autonómia in Oesterreich, 1885), propagoval ideu kultúrnej jednoty Rusínov s ruským národom a Ruskom (O sovremennom religiozno-političeskom položenii avstro-uhorskoj Rusi, 1885). Avšak s rodným krajom už žiadne spojenie nemal. Zomrel 19.03.1901 v Innsbrucku, pochovaný je v Čertižnom, okr. Medzilaborce.