Ruská chrámová architektúra po tatárskom vpáde

Dlhé obdobie tatárskeho jarma sa začalo vpádom na prelome 30. a 40. rokov 13. storočia.

Samotný vpád a roky nasledujúce po ňom priniesli najväčšie straty na ľudských životoch ako i najväčšie spustošenie miest a poľnohospodárskej krajiny.  Keďže vojsko Batuchána preniklo až na územie strednej Európy, dejinnú katastrofu si môžeme predstaviť i na základe Náreku nad zničením Uhorského kráľovstva (Planctus destructionis regni Ungarie per Tartaros) od magistra Rogeria:

„...Hniloba a pach mŕtvolný
lákali sem vtákov poľných,
psie zuby tu hody mali,
vlci kosti mŕtvych žrali
a nik ich neodohnal.“
(Marsina, Richard – Marek, Miloš: Tatársky vpád. Budmerice: Rak, 2008.)

Tatári dobyli Rusko, a hoci sa v ňom neusadili, ich moc sa tu realizovala podstatne tvrdšie než v Uhorsku a na Litve. A trvalo to oveľa dlhšie. Lenže prvotné pustošenie a vraždenie muselo ustať, ak chceli noví páni z dobytej krajiny niečo mať. Okrem výberu daní si Zlatá horda podriaďovala ruské kniežatá prideľovaním chánskeho jarliku. Tatári jeho udeľovaním rozhodovali o miestnej správe, a to aj v prípadoch, keď moc mala prejsť z otca na syna. Pre prostých ľudí bolo cenou za život hrdlačenie. Do jarma roboty na cudzích pánov boli zapriahnutí roľníci. Cenou, ktorú kniežatá platili za spoluprácu s Tatármi, bolo krivenie charakterov a spôsobov. Západnejšie územia preto hľadali útočisko pred tatárskou administratívou v prichýlení k iným štátnym celkom. To bol aj prípad územia bývalej Kyjevskej Rusi, ktoré sa primklo k Litve.

Súčasťou Mongolskej ríše sa – popri Vladimirskom kniežatstve – stali Rjazaň, Tver, Nižný Novgorod a Moskva. Tak ako v predošlom texte, aj tu nás zaujíma práve územie, ktoré zostalo v tatárskom područí. No i tam opakujúce sa pustošivé nájazdy a rabovačky postupne redli – ak podmanené územia odvádzali daň. Možno povedať, že rusko-tatárske vzťahy sa nastavili predtým ako cháni prijali islam, a tak oficiálne platili Džingischánove zákony náboženskej tolerancie. Rozborenie či vyrabovanie chrámov bolo spravidla len sprievodným javom vojenských akcií.

No keďže v dôsledku výberu daní obyvateľstvu neraz chýbalo aj najnutnejšie, celkom zákonite chýbali i prostriedky na opravy a stavby chrámov. Pre architektúru to bola zlá doba. V tom, čo sa napriek všetkému postavilo, nevidno nijaký vplyv prekračujúci byzantskú tradíciu. Okrem severných území patriacich k Novgorodu, ktorý síce odvádzal daň, ale zachoval si vnútorno-politickú nezávislosť, by sme na ruskom území pod vládou chána márne hľadali stopy gotiky.

Bitka na Kulikovom poli v roku 1380, kedy Dmitrij Donský (1350 – 1389) vyhral nad Zlatou hordou vedenou Mamajom, znamenala dôležitý prelom. Napriek tomu, o dva roky vypálil Moskvu Tochtamyš a o 15 rokov (1395) proti nej vytiahol Tamerlán (1336 – 1405). Za zvláštnych okolností, ktoré Rusi obdobia vlády Vasilija I. (1389 – 1425) pripísali intervencii Bohorodičky, sa Tamerlán vzdal útoku.

No keď sa v septembri 1440 vracala delegácia z Florentského koncilu, Vasilij II. (1425–1462) mal iné starosti ako vypočuť si jej správy: obávaný nepriateľ stál opäť pod Moskvou. V kolíske ležal niekoľkomesačný kniežací syn, budúci Ivan III., ktorý mal o štvrť storočia stáť proti Tatárom v hre nervov na brehu rieky Ugra (1480).

Nijaký z medzníkov prvej polovice 15. storočia nepredstavoval definitívne víťazstvo, a ak sa to v priebehu druhej polovice storočia zmenilo, bolo to aj pre entropiu Zlatej hordy, ktorá sa rozpadla na štyri časti: Kazanskú, Astrachánsku, Krymskú a Veľkú. S fragmentarizáciou hordy tatárska moc slabla, a Rusi sa čoraz viac snažili využiť ju vo vlastných konfliktoch – v tvrdých dynastických sporoch i v zápase miest o dominanciu.

Vo všeobecnosti možno povedať, že v 13. storočí sa kamenné chrámy nestavali. Len v Tveri, súperiacej s Moskvou o prvenstvo, bol postavený Preobraženský chrám už v roku 1285. Tver tak v staviteľskom pláne predbehla Moskvu o pol storočia. Neodpustilo sa jej to a v roku 1327 moskovské knieža Ivan Kalita pomohlo Tatárom rivalizujúcich susedov vyplieniť. V tom istom roku v Moskve dokončili prvý Uspenský chrám – názvom odkazoval ku kresťanskému ideálu po vzore katedrál v Kyjeve a Vladimire (proporciami a tvarom k Jurievu Poľskému). Ozbrojená rabovačka v Tveri a staviteľská aktivita predstavovali dvojakú stratégiu – oboje upevnilo prestíž Moskvy a v roku 1328 jej chán pridelil veľkokniežací stolec. Následne sa na území Moskovského kniežatstva uskutočnili viaceré skromnejšie architektonické projekty.

Tohoročný archeologický prieskum v Tveri odkryl základy Uspenského chrámu. Zdá sa, že jeho štruktúra postavená v roku 1404 odkazuje k balkánskej tradícii, názov chrámu však môže potvrdzovať i pretrvávanie súperenia s Moskvou.

Uspenský chrám, Zvenigorod.

O kultúrne sebapotvrdenie sa na prelome 14. a 15. storočia výraznejšie pokúsilo len knieža Jurij Dimitrievič, druhorodený syn Donského. Vo svojom meste Zvenigorode Jurij postavil Uspenský chrám (1399). Stalo sa tak skôr, než nastalo súperenie vo vnútri moskovskej dynastie – napokon podľa dovtedajších zvyklostí očakával, že práve on bude bratovým nástupníkom. Že stavba mala popri duchovnej funkcii aj politickú, potvrdzuje jej názov zhodný s Vladimirskou katedrálou. Nešlo pritom len o striktne pozemské záležitosti. Zasvätenie chrámu Usnutiu Bohorodičky sa javilo ideálne pre každú potenciálnu kniežaciu nekropolu.

Hoci v dynastickom zápase Jurij Dmitrievič prehral s vetvou svojho synovca Vasilija II., chrám, ktorý postavil, prežil dodnes bez výraznejšej prestavby, a tak zostáva dôležitým článkom, dokumentujúcim vývojové tendencie ruskej sakrálnej architektúry. Ak si zo súčasnej podoby Zvenigorodského chrámu odmyslíme rozšírenie niekoľkých okien, ktoré sa realizovalo v neskoršom období, na základe modelovania pôvodných okien a portálu si môžeme spätne rekonštruovať pôvodné riešenie celku.

Architektonicky Zvenigorodský chrám nadväzoval na lombardských majstrov pôsobiacich v Rusku na pozvanie Andreja Bogoľubského v 12. storočí, no na rozdiel od nich stavitelia chrámu úplne upustili od vonkajšej sochársko-figuratívnej výzdoby, príznačnej pre románske katedrály Suzdaľsko-Vladimirskeho okruhu.

Priestor chrámu v Zvenigorode je zvonka ovinutý súvislou ornamentálnou kamennou čipkou s rastlinným vzorom, ktorá je prerušená len preto, aby preskočila do vyššej úrovne lemujúc tri polkruhy apsíd, a na záver sa zopakovala pod samou kupolou. Dekoratívnosť vonkajších stĺpov je prítomná už vo Vladimirskej architektúre, kde ju tlmí bohatosť celku kamenosochárskej výzdoby. No tenučké stĺpy v hladkej fasáde zvenigorodského chrámu završujú ornamentálne zakončené hlavice, ktoré priam ostentatívne odmietajú niesť tiaž stavby, a tak poukazujú na ľahkosť stúpania zo zeme. Ako by sa tu konfrontovalo tatárske jarmo nadvlády s evanjeliovým obrazom príjemného jarma (Matúš 11, 29-30).

Pre moskovské knieža, ktorému sa katedrálny Uspenský chrám a iné stavby v Kremli v priebehu niekoľkých rokov viac razy zrútili, museli byť stabilita Zvenigorodského chrámu a staviteľský úspech kniežaťa Jurija frustrujúce. Navyše, blízko Zvenigorodu postavil Jurijov priateľ Sáva, nasledovník Sergeja Radonežského, Storožský kláštorný chrám zasvätený Narodeniu Bohorodičky (1408). Okolie kniežacieho sídla v Zvenigorode prekvitalo a súčasníci museli vnímať trvácnosť stavieb ako božie požehnanie jednej z vetiev rodu zvádzajúceho mocenský zápas.

Spasský chrám Andronikovho kláštora.

S odstupom času však Zvenigorod i Storoži vnímame v kontexte kultúrneho rozmachu Moskovského kniežatstva. K obom chrámom sa pridružujú Trojický chrám (1422) Trojicko- Sergejevského kláštora a Spasský chrám (1420-27) Andronikovho kláštora v Moskve. Na kláštorných chrámoch vidno novú syntézu, do ktorej vyústili inšpirácie z južného Ruska (Černigov) a zo severných miest (Novgorod). Chrámové staviteľstvo toho obdobia možno do veľkej miery pripísať živým kláštorným spoločenstvám. Tie boli výsledkom pôsobenia svätcov, z ktorých najznámejší bol Sergej Radonežský (1314 – 1392). Kláštory niesli mená svojich zakladateľov: Trojicko-Sergejevský podľa Sergeja Radonežského, Savino-Storoževský podľa sv. Sávu, Andronikov podľa sv. Andronika. Vnútornú výzdobu väčšiny významných chrámov realizovali maliari z okruhu Andreja Rubľova (1360 – 1428), ktorý sa tiež radí k svätcom. V Andronikovom kláštore vzniklo aj významné skriptórium, z produkcie ktorého sa zachoval evanjeliár s kvalitnou výtvarnou výzdobou.

Andronikovský evanjeliár zo začiatku 15. storočia.

Kým Zvenigorod má eleganciu chrámu pri kniežacom sídle, vo všetkých menovaných chrámoch kláštorných komplexov sa – v súlade s riešením okien a portálov – rozvinulo vonkajšie tvarovanie stavby kokošnikmi. Tieto oblúky majú názov a tvar typickej ruskej party ako ju poznáme z tradičného ženského odevu – možno ich prirovnať aj k bezstonkovej polovici lipového listu. Pôsobia ako prierezy chrámovej kupole cibuľovitého tvaru, ktorej nástup pripravujú. Nemajú konštrukčnú funkciu, ale účastnia sa rytmizácie vonkajšej podoby chrámu a sú dôvtipnou radostnou odpoveďou na rozchod sakrálnej architektúry s figuralitou, ktorý by inak mohol vyústiť do jednotvárnosti. Tvarová jednota pritom zostáva dôsledne zachovaná. Na Spasskom chráme Andronikovho kláštora si môžeme všimnúť ako kupola ovinutá kokošnikmi a obvodové múry zavŕšené funkčnými oblúkmi harmonizujú s tvarom okien a chrámového portálu.

Hoci nasledujúce obdobie Moskovskej renesancie sa nakrátko vrátilo k triezvej elegancii kupol v tvare prilby, možno sa domnievať, že obľuba kokošnikov posilnila estetickú preferenciu pre cibuľovitý tvar chrámových kupol, ktorá v ruskej architektúre pretrvala po niekoľko storočí.

Anna A. Hlaváčová
Venuje sa predovšetkým teórii a dejinám umenia a kultúry. V súčasnosti pôsobí v Centre spoločenských a psychologických vied SAV.

Zdroj:
https://www.postoj.sk/29605/ruska-chramova-architektura-po-tatarskom-vpade

Foto:
Chrám Narodenia Bohorodičky v Sávino-Storoževskom.
Zdroj: Wikimedia