Ruská pravoslávna cirkev je v službách štátu...

...hovorí hlava Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku arcibiskup Jonáš Maxim

Filip Zacher

Pri nedeľnom ruskom raketovom útoku na ukrajinské mesto Sumy prišlo o život minimálne 34 ľudí vrátane dvoch detí. Útok jasne odsúdili svetoví štátnici, ale aj cirkevné autority na Slovensku.

K útoku na ukrajinské mesto Sumy došlo počas Kvetnej nedele, ktorá je po rokoch v rovnakom termíne pre katolíkov aj pravoslávnych veriacich.

Predseda Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Bernard Bober o ruskom útoku vyhlásil, že ide o odsúdeniahodný čin násilia. Spišský biskup František Trstenský vo svojom príspevku na sociálnej sieti napísal, že odsudzuje barbarstvo ruskej agresie v ukrajinskom meste Sumy.

Prešovský arcibiskup metropolita a hlava gréckokatolíkov na Slovensku Jonáš Maxim k útoku napísal: „V plnej miere odsudzujem toto barbarstvo ‚ruského mira‘!“

V rozhovore vysvetľuje, že je dôležité, že sa k útoku vyjadrili aj cirkevné autority, a že je dôležité pomenovať veci pravým menom.

Kým sa Jonáš Maxim stal v roku 2024 arcibiskupom prešovskej achieparchie, ako mních prežil neďaleko Ľviva na Ukrajine dve desaťročia. Zažil tam aj začiatok ruskej invázie, počas ktorej pomáhal ľuďom utekajúcim z východu, kým im nad hlavami lietali ruské rakety.

V rozhovore hovorí aj o tom:

-že má jasno v tom, kto je agresor a kto sa bráni;
-že po krvavom útoku na Sumy nemohol mlčať;
-ako vníma odvahu hovoriť o veciach otvorene;
-že by ľuďom, ktorí sú na strane Ruska, odporúčal pozvať na návštevu rodinu z východu Ukrajiny;
-ako vníma spravodlivý mier pre Ukrajinu.

Váš príspevok odsudzujúci útok na ukrajinské mesto Sumy mal v médiách aj na sociálnych sieťach veľký dosah. Dostal sa aj k ľuďom, ktorí vás nesledujú, a dokonca aj k tým, ktorí nie sú veriaci. Zaznamenali ste to?

Áno, zaznamenal. Pozrel som si reakcie pod tým svojím facebookovým príspevkom a všimol som si, že sú tam mnohí ľudia, ktorých nepoznám.

V príspevku ste napísali: „Boli zabití a zranení ľudia, ktorí išli z chrámu, ľudia, ktorí jednoducho boli v centre mesta. Niečo nepochopiteľné! V plnej miere odsudzujem toto barbarstvo ‚ruského mira‘!“ V príspevku ste jasne odsúdili takýto čin a pomenovali, kto stojí za smrťou ľudí v Sumách. Prečo je podľa vás dôležité pomenovať takéto veci priamo?

Je to dôležité, pretože som cirkevný predstaviteľ, som veriaci človek a veci treba nazývať také, aké sú. Pravdivé pomenovanie týchto vecí je veľmi dôležité, aby bolo jasné, kto je kto.

Možno je to tým, že som na Ukrajine žil 20 rokov, tak to vnímam inak ako tu na Slovensku. Mne je jasné, kto je agresor, kto sa bráni, kto je znásilňovaný a kto znásilňuje. Keď som sa dozvedel o nešťastných udalostiach v meste Sumy, svedomie mi začalo kričať a nemohol som byť ticho.

Útok odsúdil aj spišský biskup František Trstenský a predseda KBS a košický arcibiskup Bernard Bober. Myslíte si, že je dôležité, aby bolo v takejto záležitosti počuť hlas cirkevných autorít?

Áno, myslím si, že je to dôležité. Veľmi sa teším, že aj predseda KBS otec arcibiskup Bernard Bober a aj môj kolega, sused zo Spišskej diecézy otec biskup František Trstenský zaujali túto pozíciu.

Vyžaduje si aj odvahu takéto činy otvorene pomenovať a jasne povedať, kto za nimi stojí?

Asi áno. Obzvlášť v prostredí Slovenska, kde je obyvateľstvo rozpoltené v názore na vojnu na Ukrajine. Uvedomil som si, že týmto vyhláseniu získam asi aj nejakých nepriateľov. Na druhej strane som si povedal, že nemôžem mlčať. To je asi tá odvaha. Tá však nie je zo mňa, tiež mám určité obavy a strachy ako človek, ako hlava našej miestnej cirkvi. Svedomie je však silnejšie, a tu už môžeme hovoriť o odvahe, ktorá je mi cnosťou danou od Boha. Nie je to vec, ktorou by som sa mohol chváliť, ale je to milosť od Boha. V rámci toho som urobil aj toto vyhlásenie.

Útok na centrum Súm prišiel na Kvetnú nedeľu, život pri ňom stratili aj ľudia, ktorí sa práve vracali z chrámu. Navyše táto Kvetná nedeľa aj celá Veľká noc je výnimočne v rovnakom termíne pre pravoslávnych aj katolíckych veriacich. Nie je tento ruský útok práve o to cynickejší?  

Veľmi ma zasiahol obrázok mŕtveho zakrytého človeka, vedľa ktorého ležali zelené halúzky vŕby, ktoré nosia veriaci do chrámov na požehnanie práve na Kvetnú nedeľu. Taktiež to boli zábery matky a detí so zakrvavenými tvárami.

Aj keby to nebolo počas Kvetnej nedele, bolo by to cynické, pretože to bol priamy útok na obyvateľstvo. Je to však znásobené tým, že to bolo v nedeľu, počas ktorej my veriaci, či už pravoslávni, alebo katolíci, oslavujeme nedeľu pred Paschou (Veľká noc – pozn. red.), a je to jeden z veľkých sviatkov aj v pravoslávnej cirkvi. O to šokujúcejšie je, že Rusko ako pravoslávna krajina sa neštítilo v takýto veľký sviatok podniknúť útok proti civilnému obyvateľstvu.

Niektoré svetské autority – teraz mám na mysli politikov, aj tých, ktorí reprezentujú občanov Slovenska navonok – k tomu však pristupujú inak. Keď sa ich na to pýtajú, odpovedi sa vyhýbajú.  Je to podľa vás správne?

Je to otázka na nich. Nechcem vstupovať do svedomia našich politických predstaviteľov. Osobne som takúto pozíciu zaujal v prvom rade ako veriaci človek, ako kresťan a ako biskup mojej cirkvi.

V súvislosti s vojnou na Ukrajine dnes veľa počúvame o mieri a o tom, že musí byť spravodlivý. O mieri hovoria obe strany, ale aj tí, ktorých sa konflikt netýka. Nevyprázdnil sa podľa vás tento pojem?

Myslím si, že trochu sa vyprázdnil, pretože sa veľa špekuluje o tom, ako by mal nastať. Objavili sa rôzne špekulácie, veľa sa teoretizuje, neberúc do úvahu reálie – to, že ukrajinský národ vojnou veľmi trpí.

Kedy môžeme podľa vás vo všeobecnosti hovoriť o spravodlivom mieri?

Keď je každému dané to, čo mu prináleží, to je všeobecná definícia spravodlivosti aj v katolíckej cirkvi. Máme tu ukrajinský národ, ktorý má svoje územie, svoju históriu a svoju kultúru. Ukrajinský národ má nárok na to, aby žil v rámci svojich hraníc, prejavoval sa tak, ako on chce, nikto mu nemá právo do toho vstupovať.

Majú demokratickú vládu a prezidenta a je absolútne spravodlivé, aby si mohli riešiť problémy podľa vlastného uváženia. Nevidím dôvod, prečo by im do toho mal vstupovať iný štát len preto, že si to zmyslel.

Ako dosiahnuť takýto spravodlivý mier na Ukrajine?

Mám konkrétnu predstavu. Spravodlivý mier nastane v momente, keď odíde z Ukrajiny posledný ruský vojak – inak sa to dosiahnuť nedá. Ak na ich medzinárodne uznanom území ostane čo i len jeden ruský vojak, Ukrajinci nebudú spokojní. Zastávam názor, a nie som v tom sám, že pokiaľ z Ukrajiny neodíde posledný ruský vojak, mier nenastane.

Často počúvame argument, že Ukrajinci nemajú predlžovať konflikt a majú zložiť zbrane. Ak by toto nastalo, čo by to znamenalo pre Ukrajinu?

V prvom rade treba povedať, že aj katolícka cirkev a katechizmus hovorí o tom, že každý národ má právo brániť sa, ak boli porušené isté podmienky. Národ má právo brániť sa vojenskou silou, takéto rozhodnutie pre svoju závažnosť podlieha prísnym podmienkam morálnej oprávnenosti. Vyžaduje sa, aby škoda spôsobená útočníkom národu alebo spoločenstvu národov bola trvalá, ťažká a istá. To je presne prípad Ukrajiny. Tento národ má plné právo brániť sa, lebo chráni svoje rodiny, svoj majetok a svoje dobrá, ktoré si zabezpečil svojou prácou.

Samozrejme, niekto môže rozprávať, aké sú na Ukrajine podmienky. Je to však národ plne uznaný medzinárodnou komunitou a tu zrazu ktosi prišiel na ich územie. V takom prípade majú plné právo brániť sa, brániť to, čo nadobudli svojimi silami, to, čo im dal Boh. Ukrajinci sa tak vnímajú, že Boh im dal tento štát, túto históriu a nezávislosť od Sovietskeho zväzu.

Nebolo by to naplnenie biblického príslovia „nastaviť druhé líce“, ak by sa vzdali?

Neviem, či je to možné aplikovať na tento prípad. Kristus hovorí o konkrétnom človeku, ktorý berie na seba zodpovednosť, tu však hovoríme o celom národe.

Premýšľal som nad tým, prečo Ukrajinci nechcú zložiť zbrane. Ukrajinskú históriu poznám najmä z rozprávania, zvlášť od 50. rokov minulého storočia. Poznám ju, lebo som žil s tými ľuďmi. Dovolím si povedať, že na západnej a v centrálnej Ukrajine mala takmer každá rodina niekoho, koho počas Sovietskeho zväzu komunisti vyviezli na Sibír, aby ľudí udržiavali v strachu. Mnoho ľudí zničili, ďalší sa nemohli vrátiť do svojich domovov.

Ja rozumiem Ukrajincom, prečo nechcú zložiť zbrane. Oni vedia, že keby sa vzdali a Rusi by prišli až po Užhorod, my nebudeme vedieť, koľkí ľudia zomrú. Nastalo by masové zatváranie, možno aj vyvražďovanie, lebo toto bolo v 50., 60. a 70. rokoch minulého storočia. Tí ľudia to majú živo v pamäti, preto nedôverujú Rusku. Prinieslo by to viac smrti, ale nikto by sa o nej nedozvedel. Všetci by sa tešili z mieru, no nikto by netušil, čo sa v skutočnosti deje – podobne ako kedysi za železnou oponou, keď milióny ľudí zomierali v gulagoch.

Od začiatku úplnej ruskej invázie ubehli viac ako tri roky. Názory ľudí na to, čo sa deje na Ukrajine, sa aj pod vplyvom silnej ruskej propagandy a toho, čo zaznieva od našich vládnych politikov, odvtedy zmenili. Takmer pätina Slovákov si praje víťazstvo Ruska a ďalšia tretina je za dočasný mier bez toho, aby zvíťazila jedna alebo druhá strana. Ako komunikovať s ľuďmi, ktorí stoja na strane Ruska? Ako komunikovať v rodinách, kde sú názory na to, čo sa deje na Ukrajine, odlišné a vedie to k tomu, že sa deti nerozprávajú so svojimi rodičmi?

Týmto rodinám by som odporúčal zavolať si na návštevu k sebe domov rodinu, ktorá ušla z Donecka, z Luhanska, z Kyjiva alebo z Buče, ktorá zažila bombardovanie, musela sa skrývať v pivniciach alebo prišla vo vojne o niekoho blízkeho. Mať takúto živú skúsenosť by podľa mňa mnohým zmenilo názor.

Čo znamená, ak si tretina ľudí želá dočasný mier bez víťazstva jednej alebo druhej strany?

Pre niekoho to môže byť len spôsob, ako uchlácholiť svedomie – že sa boj skončil, že sa problém akoby vyriešil. Znamená to však len toľko, že o tri až päť rokov bude opäť vojna a nič sa tým nevyriešilo. Navyše môže byť oveľa silnejšia, pretože za ten čas dôjde k nahromadeniu zbraní. Tu musíme povedať pravdu: Rusi sú v tomto veľmi silní a hrozí, že udrú s oveľa väčšou silou, čo prinesie viac utrpenia. Hovoria to samotní Ukrajinci.

Gréckokatolíci majú bolestnú historickú skúsenosť z komunistického obdobia. Po rozpustení gréckokatolíckych cirkví na Ukrajine a v Rumunsku prišlo v roku 1950 na rad Československo a režimom ste boli donútení prejsť pod pravoslávnu cirkev. K obnoveniu gréckokatolíckej cirkvi došlo v roku 1968 a za to, ako ju poznáme dnes, vďačíme až 90. rokom. S ohľadom na túto skúsenosť cítiť medzi vašimi veriacimi slabší sentiment k režimu spred roka 1989 a rezervovanejší vzťah k Rusku než medzi ostatným obyvateľstvom na Slovensku? 

Naša cirkev bola vyhladená, zničená a zakázaná. Naše duchovné aj materiálne imanie bolo odovzdané pravoslávnej cirkvi. Tí, ktorí si to pamätajú, by sa určite k tomu nechceli vrátiť. Avšak tých ľudí, ktorí si to pamätajú, už nie je veľa; o niečo viac je tých, čo si pamätajú pražskú jar v roku 1968, počas ktorej došlo k čiastočnému obnoveniu našej cirkvi. Je ťažké to zovšeobecniť a hovoriť iba o gréckokatolíkoch.

Nemáme už tú negatívnu skúsenosť s Ruskom z 50. rokov tak ako naši otcovia. Môj dedo sedel vo väzení len preto, že nechcel ísť do družstva. Môj negatívny vzťah sa tvorí teraz práve vojnou a poznaním ľudí, na ktorých priamo dopadla ruská noha. Nemôžem mať k Rusku idylický vzťah, keď viem, že ľudia trpia od konkrétneho štátu, konkrétneho zriadenia.

Ja som bol do roku 2014 indiferentný, nemal som žiadnu zlú osobnú skúsenosť. Aj tým, že som býval na Ukrajine, poznal som veľa Rusov. Zmenila to skúsenosť zo súčasnej vojny, ktorá na mňa vplýva veľmi zle. Pritom ja som bol na Ukrajine cudzincom, nemal som tam rodinu, ale viete si asi predstaviť, ako to vplýva na Ukrajincov. Keby nebolo vojny, nemal by som negatívny vzťah k Rusku.

Ešte na začiatku vojny pápež František povedal po telefonáte s hlavou Ruskej pravoslávnej cirkvi patriarchom Kirillom, ktorý podporuje vojnu na Ukrajine, toto: „Brat, my nie sme klerici štátu, nemôžeme používať jazyk politiky, ale jazyk Ježiša. Sme pastiermi toho istého svätého Božieho ľudu. Preto musíme hľadať cesty k mieru, zastaviť paľbu zbraní. Patriarcha sa nemôže stať Putinovým miništrantom.“ Čo tým chcel pápež František povedať?

Možno narážal na pozíciu ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorá je v službách ruského štátu a vlády, to je všeobecne známe. Jej predstavitelia do istej miery hovoria to, čo im diktuje vláda Ruskej federácie. Nemá slobodu.

Na druhej strane Svätý Otec, ktorý je hlavou katolíckej cirkvi, je nezávislý od akejkoľvek inej vlády na tomto svete.

Na Slovensku je aj približne 50-tisíc pravoslávnych veriacich, ktorí sú súčasťou Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku. Ide o autokefálnu, čiže nezávislú cirkev. Je to tak aj v skutočnosti alebo je pod vplyvom patriarchátu Kirilla, ktorý je podporovateľ vojny na Ukrajine?

Na toto je, samozrejme, lepšie opýtať sa ich kňazov a ich autorít. Je to autokefálna cirkev, ktorá môže mať progrécke, prosrbské a promoskovské a možno ešte ďalšie prúdy. Nechcel by som však do toho vstupovať.

Aký vzťah majú slovenskí gréckokatolíci a pravoslávni?

Teraz je veľmi dobrý. Ja mám dobrý vzťah aj s metropolitom Rastislavom (najvyšší predstaviteľ Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku – pozn. red.), ktorý sídli tu v Prešove, a stretávam sa s ním pri rôznych príležitostiach. Naši predchodcovia podpísali koncom 90. rokov memorandum o vzájomnom vyrovnaní a problémy odvtedy medzi nami nie sú. Aj ľudia v našich farnostiach nažívajú v dobrých vzťahoch. Máme svoje chrámy, svoje teritóriá, rešpektujú sa vymedzené pravidlá, ktoré boli dané, a vzťahy sú dobré.

Neovplyvnil to teda konflikt na Ukrajine?

Myslím si, že nie. Nevníma sa to v tejto rovine. Vzťahy sa tu vnímajú na základe toho, že každý má svoje územie a svoje chrámy, kde sa môže modliť a slúžiť. Došlo k vyrovnaniu medzi cirkvami a naši ľudia sú spokojní, keď sa im vrátili chrámy, ktoré im po spravodlivosti patrili. Vojna za našou východnou hranicou to neovplyvňuje.

Na začiatku vojny sa na Slovensku prejavila veľká vlna solidarity. Dobrovoľníci z gréckokatolíckej cirkvi boli medzi prvými na hraničných prechodoch, gréckokatolícka charita vyviezla na Ukrajinu desiatky ton potravín a materiálnej pomoci a v lete 2022 otvorila v Prešove centrum pre odídencov. Ako pomáha gréckokatolícka charita dnes ľuďom zasiahnutým vojnou?

Naše charity – prešovská aj košická – majú mnohé rodiny, ktoré ubytovávajú a pomáhajú im nájsť si zamestnanie a zaradiť sa. Pracujú v tomto veľmi dobre, ako aj ostatné cirkvi na Slovensku. Viac ukrajinských vysídlencov je v Košiciach ako u nás v Prešove. Naša charita raz za niekoľko mesiacov vezie pomoc priamo do Charkivu, kde ju odovzdá miestnemu biskupovi.

Za seba môžem povedať, že malým dielom pomáham aj ja osobne prostredníctvom kláštora v Unive, kde som pôsobil.

Ak by chcel niekto priložiť ruku k dielu, ako to môže urobiť?

Najlepšie bude, ak sa nakontaktuje priamo na našu gréckokatolícku charitu. Tam máme potravinové, materiálne a finančné zbierky. S pomocou na Ukrajine je to niekedy zložité. Najefektívnejšia je, ak sa dostane konkrétnym ľuďom. Priestor Ukrajiny je obrovský, žiaľ, pomoc sa aj zneužíva. Aj mne sa osvedčilo, že najlepšia je adresná pomoc konkrétnym ľuďom na konkrétny účel.

Pomoc odídencom, ktorí sú u nás od začiatku vojny, je takisto ešte potrebná, ale nie v takom rozsahu ako v prvých mesiacoch po začiatku invázie. Väčšina z nich sa už začlenila do života na Slovensku. Naše centrá však fungujú naďalej, najmä pre tých, ktorí ostali mimo systému alebo si ešte nenašli prácu.

Čo sa však týka samotnej Ukrajiny, musíme mať správnu predstavu, ako to tam funguje; nie je to tak, že Ukrajinci nič nerobia a iba čakajú na pomoc zvonku.

Ako to myslíte? 

Na Ukrajine veľmi dobre zapracoval systém psychologickej a sociálnej pomoci ľuďom, ktorí sa presunuli z východu Ukrajiny do jej centrálnej alebo západnej časti. Na Ukrajine je silné dobrovoľníctvo, prebrali sa štátne a cirkevné inštitúcie.

Ľudia na Ukrajine pracujú a firmy produkujú. Okrem fabrík, ktoré boli na východe zničené, v ostatných fabrikách sa ďalej vyrába. Nedávno mi známy z Ukrajiny doniesol asi desať kilogramov cukríkov z charkivskej fabriky, čo je 20 kilometrov od ruskej hranice. Z vďaky mi cukríky poslala jedna pani, ktorú sme na začiatku vojny prichýlili. Sú naspäť v Charkive a pracujú. Nemôžeme mať predstavu, že Ukrajinci sú holí, bosí a nemajú čo jesť a piť. Áno, v zónach, kde sa bojuje, to tak je. Tam je pomoc naozaj potrebná. Ale aj tam, keď je možnosť, fabriky vyrábajú a ľudia pracujú.

Niektorí ľudia sa môžu čudovať, koľko sa teraz na Ukrajine stavia. Ľudia, ktorí ušli z východu do centrálnej a západnej časti krajiny, musia niekde bývať a zároveň investujú kapitál. Boli by ste prekvapení, ako sa tam stavajú bytovky – my sa môžeme schovať. Napriek vojne sa ukrajinskej ekonomike minulý rok darilo. Aj to je dôkazom toho, že sú to ľudia plní energie, ktorí chcú, aby sa vojna skončila a aby sa mali dobre. Nechcú však prísť o svoje rodiny a to, aby im niekto ukradol ich územie.

Vo februári 2022, keď ruské vojská prekročili hranice Ukrajiny, ste ešte neboli arcibiskupom v Prešove, ale igumenom (predstaveným) svätouspenskej lavry v Unive neďaleko Ľviva. Ako si spomínate na prvé dni vojny?

Boli to strašné dni. Videli sme rakety letieť ponad naše hlavy, dopadli o niekoľko kilometrov ďalej a niekoho zabili. Rakety vtedy mierili na všetky veľké mestá. S tým nemáme skúsenosť na Slovensku a dovtedy ju nemali ani na Ukrajine.

Bol to šok – kultúrny, sociálny, psychologický, duchovný, aký len chcete, a nikto nevedel, čo robiť. Život sa vtedy na niekoľko dní zastavil. Panoval veľký strach, že Rusi budú za tri dni v Kyjive a za dva týždne v Užhorode. Po niekoľkých dňoch sme si uvedomili aj my v kláštore, že život musí ísť ďalej. Začalo sa dobrovoľníctvo. Vtedy bol u nás jeden laik, ktorý ma poprosil, aby som mu poskytol kláštorný autobus, lebo chcel voziť ľudí na hranicu. Päť dní vozil ľudí z Ľviva na hranicu. Nikto mu nič neplatil, netuším, odkiaľ mal peniaze na naftu. Takýchto aktivít bolo veľa. Následne začala prúdiť pomoc na východ. Po prvotnom šoku sa ľudia prebudili a uvedomili si, že treba žiť, pretože práve tým môžeme čeliť útoku.

Vo vašom kláštore vtedy našli útočisko desiatky utekajúcich ľudí. Ako ste im pomáhali?

Bolo ich približne 110. Poskytli sme im strechu nad hlavou, jedlo a aj nejakú činnosť, lebo po troch dňoch prišli za nami s tým, že dajte nám nejakú prácu, lebo šalieme. Našli u nás útočisko a relatívny pokoj – hoci nám lietali rakety nad hlavou, ale boli sme ďalej od cieľov, na ktoré útočili. Nepočuli sme sirény a bombardovanie.

Ste v stálom kontakte so svojím kláštorom?

Áno. S ľuďmi z kláštora som v kontakte telefonicky a cez sociálne siete. Kto môže vycestovať, tak sa tu aj zastaví – veriaci, ale aj ľudia, ktorým sme pomohli.

Na Ukrajine ste strávili dve desaťročia a Ukrajincov teda dobre poznáte. Zvládnu ešte ďalšie mesiace vojny?

Je to húževnatý národ, ktorý túži po slobode a bude robiť všetko pre to, aby nebol zotročený cudzou vládou a cudzím národom. V histórii stále bojovali proti tým, ktorí chceli zabrať ich územie.

Sú tu najväčšie sviatky kresťanov Veľká noc. Aké posolstvo by ste odovzdali sekulárnemu čitateľovi?

Nad strachom sa dá zvíťaziť iba odvahou a svetlo má takú silu, že dokáže prežiariť a uspať tmu.

Jonáš Maxim (1974)
Narodil sa v Levoči a pri krste dostal meno Jozef. Pochádza z gréckokatolíckej farnosti Oľšavica. Študoval na gréckokatolíckej teologickej fakulte a 11. júla 1998 prijal kňazskú vysviacku ako celibátny kňaz. Po vysviacke pokračoval v štúdiách na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme, kde v roku 2000 získal licenciát a v roku 2017 doktorát z východných cirkevných štúdií. Po licenciátnych štúdiách v rokoch 2001 – 2004 pôsobil ako špirituál v Kňazskom seminári bl. biskupa Pavla Petra Gojdiča v Prešove. V roku 2004 odišiel na Ukrajinu a vstúpil do univskej lavry mníchov studitov na Ukrajine. Po skončení noviciátu tam zložil doživotné sľuby a pri mníšskom postrihu mu bolo udelené meno Jonáš. V roku 2011 bol zvolený za predstaveného filiálneho monastiera (kláštora) v Ľvive a v roku 2020, ako 46-ročný, za igumena (predstaveného) univskej lavry. V októbri 2023 ho Svätý Otec František vymenoval za nového prešovského arcibiskupa metropolitu. Biskupská vysviacka spolu s intronizáciou sa uskutočnila 27. januára 2024 v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove.

zdroj:
https://dennikn.sk/4590474/spravodlivy-mier-nastane-v-momente-ked-odide-z-ukrajiny-posledny-rusky-vojak-hovori-hlava-greckokatolickej-cirkvi-na-slovensku-arcibiskup-jonas-maxim/

foto:
Jonáš Maxim sa stal arcibiskupom a metropolitom Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v októbri 2023. autor – Filip Zacher