Ružové tenisky a stredná trieda

Za posledné dni sa veľa popísalo o Anamárii z Moldavy nad Bodvou, ktorá vyhrala bežecké preteky v balerínkach. Internetovým priestorom sa zdvihla vlna charity, ochoty dievčatku pomôcť a podporiť jej talent. Dokonca so začiatkom školského roku dostala tenisky od prezidenta Slovenskej republiky. Niektoré médiá priniesli hlbší pohľad na komunitu, z ktorej malá športovkyňa pochádza, aj vyjadrenia riaditeľky školy, ktorej je žiačkou.

Podobných talentov sa v rómskych osadách nájde určite veľa. Detí nadaných na šport, hudbu, výtvarné umenie. ale aj na matematiku či jazyky. Ich talent často zostane neobjavený. Pochádzajú z chudobných rodín, kde rodičia zápasia s každodennými starosťami a ak aj prídu na to, že ich dcérka či syn pekne kreslí, rýchlo uteká alebo skáče do diaľky, nevedia ich v rozvoji talentu podporiť. Nemajú im z čoho zaplatiť krúžky alebo kúpiť pomôcky.

Takíto rodičia spravidla ani nerozumejú tomu, prečo by to malo byť pre ich nadané dieťa dôležité. Nepremýšľajú v kategóriách strednej triedy, ktorá vo vzdelaní a rozvoji potenciálu svojich detí vidí významný prvok pre ich budúci život. Môžeme ľudí bez vzdelania, žijúcich vo viacgeneračnej chudobe bez prostriedkov a so životnými stratégiami založenými na prežití zo dňa na deň viniť, že nevidia príležitosť pre svoje deti v rozvíjaní ich talentu? Určite nie!

Ak by sa Anamária narodila mimo osady, asi by si jej nadanie na šport otec či mama už dávno všimli a zaviedli ju do klubu. Možno by dvojfázovo trénovala, vstávala by o dve hodiny skôr, aby išla na štadión alebo do telocvične, možno by sa musela stravovať podľa nejakého nutričného plánu, neponocovať, organizovať svoj čas tak, aby stíhala školu aj tréningy… Čo by za to získala? Hádam nejaký pobyt na sústredení či ocenenie okolia a učila by sa vytrvalosti, pravidelnosti, ako si zadeliť program, teda zručnosti, ktoré by potrebovala vo svete strednej triedy.

Aby Anamária a stovky či tisíce nadaných detí z rómskych osád brali svoj talent vážne a chceli ho rozvíjať, musia mať oporu v niekom, no chudobné rodiny s mnohými súrodencami to nie sú. Najbližšie k týmto deťom sú školy, učitelia a vychovávatelia. Lenže, príbeh dievčatka v balerínkach ukazuje, že ani toto očakávanie nie je také samozrejmé.

Školy sú financované viaczdrojovo, no každý transfer má svoj účel. Niečo ide na vzdelávací proces, niečo z eurofondov na interaktívne tabule a čosi na pomôcky… Ale aj tu existujú isté obmedzenia, ktoré školám zväzujú ruky, a asi je to dôvod, prečo v Anamáriinej škole nemali k dispozícii tenisky či tretry, ktoré by talentovanej žiačke požičali.

Fotografia usmiateho dievčatka na stupni víťazov nám nastavil zrkadlo. Mnoho ľudí prejavilo ochotu pomáhať a to je veľmi dôležité, senzibilizovalo nás to. Aby bublina z internetu nespľasla, Anamária viac ako tenisky každé tri mesiace potrebuje podporu niekoho dospelého, trénera, učiteľa, vychovávateľa. Niekoho, kto ju bude viesť, kto ju podporí, keď nebude vládať. Niekoho, kto jej bude vedieť zrozumiteľne vysvetliť, aký zmysel má rozvíjať svoj talent. A to je oveľa ťažšie ako poslať peniaze na tenisky.

Talentované deti z chudobných rodín by potrebovali systémovú podporu, finančnú, ale oveľa viac organizačnú, ktorá by bola založená na ochote a odhodlaní pomôcť rozvíjať sa nadaným chlapcom a dievčatám. A bol by to dobrý počin, lebo možno o niekoľko rokov by tu mohla vyrásť nová Cibulková, Zuzulová či Sagan. Alebo „iba“ generácia detí, ktoré by prekročili hranice geta a vedeli by sa začleniť do spoločnosti, ktorá by ich dokázala lepšie prijať.

Zuza Kumanová, etnografka

Zdroj:
https://nazory.pravda.sk/analyzy-a-postrehy/clanok/483739-ruzove-tenisky-a-stredna-trieda/