S Máriou Hribovou o práci opatrovateľky

VÝRAVA/VIEDEŇ. Mária Hribová pracuje od roku 2003 ako opatrovateľka seniorov v Rakúsku. Nedávno sa jej podarilo získať ocenenie „Pflegerin mit Herz 2015", na ktoré ju nominovali príbuzní jej súčasnej klientky. O tom, že je v rodinách pacientov obľúbená, svedčil pri rozhovore aj manžel Miroslav, ktorý mal možnosť byť v každej z nich ako hosť.

 

Čo vás viedlo k tomu, aby ste za prácou odcestovali za hranice?

Pracovala som v Medzilaborciach ako pomocná kuchárka. Manžel mal v tom čase pracovný úraz. Jeden syn študoval na vysokej škole, druhý na strednej. Museli sme teda urobiť rozhodujúci krok. Začiatok bol veľmi ťažký. Lámavá nemčina mi robila menšie problémy, ale ročné doučovanie, ktoré som absolvovala, mi pomohlo v jej zdokonalení. Moja prvá rodina bola v Mederi pri Bregenzi, kde som bola len štyri turnusy. Momentálne som už vo ôsmej rodine v Dornbir-ne.

 

V ktorej z nich to bolo najťažšie?

V Bregenzi som mala mladú pacientku s diagnózou skleróza multiplex. Bol to veľmi náročný prípad s ťažkým zdravotným stavom, čomu nasvedčoval aj počet vystriedaných opatrovateliek - približne jedenásť. Trpela najmä moja chrbtica. Odišla som odtiaľ zhruba po dvoch rokoch.

 

Kde ste sa pracovali najdlhšie?

Bolo to v Schoppernaue, kde som pôsobila tri a pol roka. Tam so mnou istý čas strávil aj môj manžel. 

 

Čo je náplňou vašej práce?

Všetko (smiech). Ráno, keď vstanem, začínam preventívnou prehliadkou pacientky, potom je na rade hygiena, neskôr s ňou aj cvičím. Pripravujem jedlo na celý deň, upratujem, periem. Od 13-tej máme každý deň dvojhodinové voľno, ktoré vyplýva zo zákona a je potrebné pre dodržiavanie psychohygieny. Počas popoludňajšieho programu čítam klientke knihu, resp. noviny alebo pozeráme televíziu. Keď je pekné počasie, pravidelne chodíme spolu na vychádzku. V noci spím málokedy, pretože v podvedomí stále myslíte na to, či je pacientka v poriadku. Preto ju chodím tri až štyrikrát počas noci skontrolovať.

 

Aké máte vzťahy s rodinou? 

Veľmi dobré. Skoro každú nedeľu sa stretneme pri spoločnom stole. Rakúšania majú veľmi radi našu kuchyňu. Aj napriek tomu, že to nie je typické slovenské jedlo, tešia sa z gulášu i bravčového pečeného s knedľou a kapustou, ktoré sa na Slovensku varí pravidelne. 

 

Voľný čas trávite ako? V Rakúsku som sa naučila bežkovať, takže ak je čas a sneh, využívam ho na to. S manželom sme si kúpili motorku, stali sa z nás teda vášniví motorkári. Mám rada záhradu, bicykel i treking.

 

Poďme k oceneniu. Ako ste sa dozvedeli, že ste ho získali?

Bola som v tom čase doma. Dcéra mojej pacientky mi pred odchodom do práce zavolala, že som získala ocenenie a mám sa pripraviť na oficiálny galavečer, na ktorý bol pozvaný aj môj manžel. Odišla som na svoj turnus, kde ma na dva dni vystriedala opatrovateľka z agentúry. Lietadlom sme sa zo Švajčiarska dopravili do Viedne, kde prebehlo slávnostné odovzdávanie. Mali sme zaobstarané úplne všetko, od ubytovania až po cestu. V budove Wiener Städtische sme sa dostali na 18. poschodie, kde za prítomnosti ministra sociálnych vecí, ministra financií a zástupcov rôznych spoločností boli udelené ocenenia osemnástim opatrovateľkám, ktoré pracujú v Rakúsku. Okrem finančnej hotovosti a slávnostnej kytice bola pri každej z ocenených prečítaná jej charakteristika, čiže to bolo také osobné. Po oficiálnej časti sme sa presunuli na večerný raut. Bol to nezabudnuteľný zážitok.

 

Ako vychádzate so striedajúcou opatrovateľkou? Nezávidela vám trošku zisk takéhoto prestížneho ocenenia?

 

Každý turnus spolu telefonujeme, informujeme sa, čo je nové, radíme si. Samozrejme o tom, že som získala ocenenie Pflegerin mit Herz 2015, som jej povedala tiež cez telefón. Bola potešená, pogratulovala mi a povedala, že si to zaslúžim. Nie je medzi nami žiadna nevraživosť. Musíme spolu vychádzať, ide predsa o zdravie človeka, ktorému obe venujeme svoju pozornosť.

 

Kam investujete peniažky? 

V živote sme s manželom neboli na dovolenke, deti nám odporučili, aby sme niekam vycestovali.Rozhodla som sa, že ich teda investujem do oddychu. Manžel ma v tých najťažších chvíľach spolu s našimi troma synmi, na ktorých som aj za to veľmi hrdá, podržali, takže si zaslúžime aj my trocha prázdnin. 

 

Budete za prácou cestovať do zahraničia ešte dlho?

Na Slovensku príležitosť pracovať nemám, čiže v Rakúsku zostanem dovtedy, dokedy mi bude zdravie slúžiť. Nepáči sa mi, že je tu práca opatrovateľov štátom taká nedocenená. A pritom je to ťažká práca, ktorá si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti a empatie. Vláda seniorov pozná iba v čase volieb a neváži si fakt, že mnoho z týchto starých ľudí nám vybojovalo slobodu, ktorú oni teraz zneužívajú vo svoj prospech. Chcem sa preto úprimne poďakovať za nepretržitú starostlivosť a úctu, ktorú seniorom prejavuje riaditeľka zariadenia Radosť, n.o. vo Výrave Helena Čerňová. 

 

Rada sa vraciate domov?

Samozrejme. A veľmi. Mám sa na čo tešiť. Môj manžel je naozaj skvelý. Prídem domov a nemám čo robiť. Mám upratané, navarené, všetko ako má byť. A za to som mu veľmi vďačná.

 

Čo by ste odkázali našim čitateľom?

 

Čitateľom Podvihorlatských novín želám požehnané vianočné sviatky v novom roku veľa zdravia, spokojnosti, lásky a rodinnej pohody.

 

-zdra-