S Rusínmi tento štát musí rátať

Rovnako s azbukou, ktorá k rusínčine patrí

Mnohí si ešte pamätáme na november 1989, keď sa u nás v mestách, mestečkách a na dedinách ľudia nadýchli atmosféry slobody. Na to sa nedá zabudnúť. Ale spomínate si aj na to, ako sa na uliciach z večera do rána objavili desiatky plagátov, hesiel a sloganov? Bola to ľudová tvorivosť vítajúca demokraciu a vyháňajúca potupený socializmus. Na plotoch a voľných plochách vtedy na nápisoch svietili medzi inými aj radikálne povely v azbuke namierené proti Sovietskemu zväzu: Eto konec! Uchodite domoj! (Toto je koniec! Choďte domov!). Anonymní pisatelia takto posielali do minulosti sovietskych predstaviteľov a ich politických prívržencov.

Medzi pouličnými heslami a sloganmi sa v novembri 1989 mohol objaviť aj celkom iný nápis načarbaný azbukou: Toto je naš začatok, Rusiny! I my tu doma!  (To je náš začiatok, Rusíni! Aj my sme tu doma!). Trochu som si to prikrášlila, lebo takýto slogan v azbuke sa vtedy na žiadnej ulici neobjavil. A predsa! Vo virtuálnej pomyselnej forme sa nad novembrovými námestiami takýto transparent už vznášal – ako predzvesť rusínskeho prebudenia. Samozrejme, že v azbuke, lebo tá neodmysliteľne k Rusínom patrí. No vtedy to bol ešte len virtuálny výkrik o tom, že nielen Slováci, Česi, Maďari či Cigáni sú tu doma. Ale konečne aj Rusíni, ktorí sem historicky patria!

Po novembri 1989 to však ešte chvíľu trvalo, kým sa založila Rusínska obroda, kým sa do štátneho formulára na sčítanie obyvateľstva dostala aj kolónka pre rusínsku národnosť, kým sa objavili a splnili požiadavky na financovanie rusínskej kultúry a vôbec, kým si tento štát uvedomil, že Rusíni, premaskovávaní 40 rokov za Ukrajincov, už zhodili masky. Lebo politická maškaráda sa skončila. A aj preto si vtedajšie Československo mohlo kvôli Rusínom siahnuť do svedomia. To, že si nesiahlo, je však iná kapitola.

Pre Rusínov bola v tých rokoch jedna vec ešte dôležitejšia – tá, že vo februári v roku 1995 oficiálne vyhlásili kodifikáciu svojho rusínskeho jazyka na Slovensku. Znamenalo to, že od tej chvíle sa vytvorili podmienky pre vznik oficiálneho rusínskeho vysielania v televízii a rozhlase, pre vznik rusínskej tlače, literatúry (už nie literatúry severovýchodného Slovenska písanej ukrajinským nárečím), ale aj oficiálneho rusínskeho školstva, vrátane rusínskych učebníc. Po prvýkrát sa na samostatnom Slovensku objavili štátne učebnice pre menšinu, ale aj oficiálne dvojjazyčné tabule obcí, kde sa vyskytla iná než latinská abeceda – cyrilika. 

Aj preto prinieslo znovuzrodenie Rusínov istým spôsobom i rehabilitáciu azbuky. Na jej povesť sa počas 40 rokov „sovietizácie“ nášho územia prilepila nálepka neželanej abecedy. Škoda, že jej nositelia prišli na tankoch zo Sovietskeho zväzu a ruštinu nám spupne natlačili povinne do škôl. A neživé písmená museli trpieť za chyby živých ideológov.

Avšak neživé písmená môžu mať aj celkom inú silu. Pred 18 rokmi som totiž bola osobne na kodifikácii rusínskeho jazyka. Nikdy predtým som nič podobné nevidela. Jazyk, ako niečo naozaj živé, sa tam obradne vyprevádzal na cestu do občianskej spoločnosti, odovzdával sa do rúk národu, ktorý ho mohol začať využívať v učesanej forme a vymýšľať v ňom nové, vlastné obrazy. Odovzdával sa tam do rúk ľudu, ktorý ho dostal ako dar na používanie a komunikovanie.

To sa aj začalo napĺňať. V tomto jazyku vznikli a vychádzajú noviny, časopisy, knihy, učebnice, tlačia sa v ňom rodné listy a iné štátne listiny, hovorí sa ním zo zákona na úradoch. K rusínskemu jazyku ako k materčine sa vlani v sčítaní obyvateľov prihlásilo 55-tisíc ľudí, 1,1 percenta obyvateľov Slovenska. Je to po maďarčine a rómčine tretí najviac zastúpený minoritný jazyk štátu. Ale má to aj odvrátenú stranu – tretí najzastúpenejší jazyk sa neuplatňuje dokopy ani na desiatich školách, nedostáva zaslúžené financie na kultúru, vymiera... A čerešničkou na torte je, že odkedy má Slovensko euro, mali by mať aj Rusíni, ako zatiaľ jediný národ eurozóny píšuci cyrilikou, právo vidieť svoju abecedu na vlastných bankovkách a minciach. Hoci eurá používame od roku 2009, eurozóna to zatiaľ nezohľadnila. Náprava nastáva až teraz – od mája 2013 sa začína dávať do obehu nová, bezpečnostne zdokonalená séria eurobankoviek, na ktorých už bude názov meny aj v cyrilike.                  

Rusínčina má teda za sebou na Slovensku 18 rokov. Dospela a dosiahla plnoletosť. Bolo to 18 rokov pekných aj problematických. Ale život ide ďalej a rusínčina ako každý jazyk má potenciál. Nedá sa zabrániť tomu, aby nebola prostriedkom mnohotisícovej masy, v ktorej sa hlavy, ruky a nohy zlievajú a získavajú úžasnú spoločnú silu valiacej a nabaľujúcej sa snehovej gule.
Narastaniu tejto sily môžu zabrániť jedine ak samotní Rusíni.

Táňa Rundesová