S vidlami a kosami na lekárov, farárov a úradníkov

Preč s karanténou! Proti vládnym nariadeniam na zamedzenie druhej vlny súčasnej pandémie sa zdvihla vlna odporu po celej Európe. Vo viacerých metropolách prebehli búrlivé demonštrácie. Ani zďaleka sa však nevyrovnali masovým nepokojom, ktoré sprevádzali ochranné opatrenia počas moru alebo cholery.

Už stredovekí králi a cisári sa snažili potlačiť ohniská nákazy nariadeniami, ktoré mali nielen obmedziť kontakty medzi jednotlivcami, ale aj medzi ľudskými sídlami (mestami, obcami) a regiónmi. A v prípade pandémie sa uzatvárali pred okolitým svetom celé štáty.

Čo na to vtedajšia spoločnosť, najmä jej najširšie, najchudobnejšie a zároveň najmenej vzdelané vrstvy? Búrili sa proti všetkým opatreniam. Kým však dnes ich ľudia považujú za obmedzovanie občianskych práv a slobôd, pred stáročiami ich vnímali ako existenčnú hrozbu. V tunajších končinách sa to zreteľne ukázalo počas tzv. cholerového povstania na východnom Slovensku v lete 1831.

„Hrozný je ľud, keď jarmo zláme"
O príčinách a priebehu vtedajších nepokojov v hornom Zemplíne je svedectvo od spisovateľa Jonáša Záborského (1812 – 1876). Ten však len opísal to, čo mu porozprával priateľ Adam Hlovík, evanjelický farár z Kladzian pri Vranove nad Topľou: „Medzi sedľačou rozšírilo sa to divné bláznivé presvedčenie, že cisár odpustil sedliakom všetku panštinu, chce, aby podelili panské majetky medzi sebou, ale páni to taja, ukrývajú a aby nemuseli dať sedliakom, čo im daroval cisár, trávia ich. Páni, že sypú jed do všetkých studní a žriedel, lekári, že podávajú otravu v liekoch, farári pri svätých tajomstvách."

Na vysvetlenie: „Panština" – to boli povinnosti poddaných voči zemepánovi, tzv. robota a iné služby. „Sväté tajomstvá" – autor tu myslel najmä sviatosť zmierenia a posledné pomazanie. Čo sa týka údajného „jedu", išlo vtedy najmä o bizmut, ktorý mal zmierniť utrpenie nakazených, a o chlórovanie vody v studniach, čo sa dodnes považuje za účinnú prevenciu pred cholerou.

Historickým výskumom je už doložený fakt, že nebezpečnú infekciu zaniesli pred 190 rokmi do strednej Európy ruské vojská pri presune z Perzie do Poľska, kde mali potlačiť povstanie tamojšej šľachty proti cárovi. Z Haliče do Uhorska potom nákazu doviezli obchodníci so soľou na pltiach, ktoré sa plavili dolu Tisou do Torkáňa a ďalej do Tokaja.

Habsburský panovník František I. dal síce po šokujúcich správach o cholere uzavrieť hranice Uhorska s Haličou vojenským kordónom, ale na jar 1831 miestodrži­teľská rada ochranu odvolala. Epidémia v Haliči bola totiž na ústupe. O tri mesiace však sa dovalila druhá vlna a udrela v plnej sile už aj v Zemplíne, v Šariši a na Spiši.

Ľudia padali ako muchy, mnohí neprežili toto nebezpečné hnačkové ochorenie. Podľa oficiálnych štatistík sa v Uhorsku nakazilo cholerou celkovo 536 517 osôb, z nich 237 641 chorobe podľahlo (mnohonárodnostné kráľovstvo malo vtedy okolo 10,6 milióna obyvateľov, z toho približne 1,5 milióna Slovákov).

Podľa historika Antona Lišku, ktorý priebeh a dôsledky epidémie skúmal na základe cirkevných kroník a matrík vo farnostiach prešovskej gréckokatolíckej eparchie, zdravotníctvo Uhorska bolo zoči-voči epidémii bezradné i bezmocné. Nepoznalo pôvodcu ochorenia ani spôsob účinnej liečby. Vo východoslovenských župách sa k tomu pridružil akútny nedostatok lekárov a felčiarov.

Zlyhali tam aj úrady. Stoliční úradníci presadzovali ochranné opatrenia násilím, bez ich zrozumiteľného zdôvodnenia a vysvetlenia zväčša negramotnému obyvateľstvu. A vrchnosť? „V čase najväčšieho výskytu cholery sa vysťahovala do bezpečných častí nakazených žúp a pospolitý ľud nechala napospas osudu," odpovedá historik.

Keďže sa nevedelo nič o pôvode ochorenia, lekári skúšali lieky účinné pri iných nákazách: bizmutový prášok, kamilkový olej a podobne. Bizmut však za istých okolností – napríklad pri predávkovaní – môže byť aj toxický. Ľudia navyše nechápali, prečo ho musia užívať aj zdravé osoby. Ak potom niekto zomrel, smrť pripisovali nie chorobe, ale lieku. „Na niektorých miestach dokonca vzniklo presvedčenie, že otravu ľuďom podávajú i kňazi, a to prostredníctvom sviatosti oltárnej," dodáva Liška.

Preto napríklad v obci Merník, vzdialenej asi desať kilometrov od Kladzian, sa nerozpakovali zabiť aj tamojšieho farára Františka Kaciána, ktorý sa pred rozvášneným davom ukryl v obilí za dedinou. Tam ho však opití chlapi čoskoro našli a viedli do dediny údajne na „všenárodný súd". Ale ešte predtým, než sa konal, ho istý Kamenský „ovalil po hlave sekerou tak, že hneď sklesol," opisuje Záborský. Ostatní potom dobili farára na smrť.

Hotový masaker spôsobil dav roľníkov, vyzbrojených kosami a vidlami, v merníckom kaštieli. Zabili majiteľa Jozefa Szulyovského i jeho hostí vrátane hlavného služného (predstaviteľa celého okresu) Jána Reviczkého. Ten sa vrhol k nohám poddaného Jána Hudáka a prosil o milosť. Márne. Zabili notára Draveczkého a dokonca i 16-ročnú Szulyovského dcéru, ktorá predtým roznášala po poddanských chalupách lieky proti cholere.

„Hrozný je bezprávny ľud, aký vtedy bol uhorský, keď raz jarmo zláme," usúdil Záborský. „Zúri démonicky na vinných i nevinných, pácha bez citu ukrutnosti, aké najhroznejšie vymyslieť sa dajú."

A vraj holubičí národ…

Neberte nám bohoslužby!
Na vrchole leta 1831 vznikali podobné vzbury živelne na mnohých miestach Slovenska, na východe sa však akoby spojili do jedného povstania, roľníckeho či sedliackeho. Začalo sa v okolí Trebišova a Vranova nad Topľou, neskôr sa pripojili baníci na Spiši.

Ľudia sa búrili nielen proti údajnému „travičstvu" studní a podávaniu „jedu" v liekoch alebo v posvätných hostiách. Uhorské úrady zriaďovali na hraniciach okresov a žúp vojenské varty, karantonálne kordóny, ktoré mali zamedziť pohybu obyvateľov, aby sa nákaza nešírila z červených či oranžových zón do zelených, povedané dnešným „covidovým" jazykom.

Toto sanitárne opatrenie však znemožnilo želiarom, najchudobnejším poddaným zo severnejších, neúrodných častí Zemplína, odísť na žatevné práce do nížin na juh, aby si zarobili na živobytie. Namiesto toho museli na príkaz stoličných pánov kopať cholerové jamy na sanitárne pochovávanie mŕtvych a vykonávať strážnu službu.

Ľudia protestovali aj proti spôsobu pochovávania zomrelých na choleru. Pochovávali ich za obcou v tých jamách – hromadných hroboch, spravidla v noci, bez vyzváňania, bez kňaza, obradu a pozostalých. Mŕtvych v hroboch posypávali vápnom. Darmo, že všetky tieto opatrenia mali podľa vrchnosti predísť šíreniu nákazy, poddaných to jednoducho poburovalo.

Rovnako ich rozčuľoval zákaz odbavovať púte, odpusty, bohoslužby a zhromažďovať sa v kostoloch. Pospolitý ľud slovenský bol vtedy oveľa pobožnejší, najmä ak si pripomenieme nedávny zákaz omší počas prvej vlny pandémie. Na prevažne katolíckom Slovensku prešiel prakticky bez reptania veriacich i duchovenstva. Keď gréckokatolícky farár Michal Čisárik v Slanskom Novom Meste hľadal kompromis a požiadal veriacich, aby sa nesústreďovali v chráme, ale vypočuli si Božie slovo na voľnom priestranstve v okolí kostola, narazil v júli 1831 na ich nepochopenie a odpor.

Uprostred nepokojov požiadala zemplínska stolica palatína, ktorý bol v tom čase najvyšším krajinským hodnostárom, o povolenie stanného práva a o tri stotiny regulárneho vojska. Keďže vzbúrenci vlastne nemali skutočných vodcov a spoločné velenie, povstanie bolo čoskoro potlačené.

Už v auguste zasadali všade štatariálne súdy, zriadené nariadením hlavných županov, a voči takmer štyrom tisíckam obvinených postupovali veľmi tvrdo. Historik Daniel Rapant o tomto povstaní napísal: „Celkový počet obetí, popravených štatariálne (119) je neúmerný i relatívne a najmä absolútne a ďaleko presahuje počet (24) obetí povstania.“

Medzi obete by však bolo treba asi zarátať aj časť tých, čo zomreli na choleru v dôsledku horlivého, nepremysleného až chaotického rozhodovania štátnych i regionálnych úradov pri zavádzaní protiepidemických opatrení.

Pozor na príliš horlivých
Východoslovenské cholerové povstanie nebolo vtedy v Európe ojedinelé, ďalšie však prepukli vo väčších európskych mestách a nie na dedinách.

Cholerová vzbura v Peterburgu bola namierená najmä proti lekárom, hoci podľa ruského historika Sergeja Gessena výbuch hnevu obyvateľstva spôsobila prílišná horlivosť polície. Tá mala na základe vládneho nariadenia zvážať všetkých nakazených do nemocníc, aby sa epidémia v meste ďalej nešírila. Policajti však brali každého, kto na ulici kýchol alebo zakašľal. Dav vtrhol 22. júna 1831 do lazaretu na Sennom námestí, zdemoloval ho a zabíjal lekárov.

Ešte horšie dopadla vzbura v Sevastopole na Kryme, kde gubernátor nariadil prísnu karanténu celého mesta a dal ho obkolesiť ozbrojeným kordónom. Tým zároveň znemožnil jeho zásobovanie potravinami, lebo sedliaci z okolia sa báli cestovať s tovarom do Sevastopola. Začal sa hlad a nepokoje vyvrcholili po tom, čo vyšiel zákaz vychádzania. Vzbúrenci zabili gubernátora a pustili sa do rabovania. Muselo zasiahnuť narýchlo privolané vojsko. Siedmich vodcov vzbury popravili, okolo tisíc odsúdených poslali na nútené práce.

V Liverpoole na severozápade Anglicka neboli nepokoje až také krvavé a začali sa až v júli 1832. Boli namierené proti úradom a ich opatreniam, ale najmä proti lekárom. Verejnosť ich podozrievala, že pacientov hospitalizujú len preto, aby ich zabili a telá použili na anatomické účely.

Protiepidemické opatrenia vyvolávali vzdor a zlobu, najmä ak trvali dlho a zavádzali sa necitlivo, bez náležitej osvety. Napriek tomu je už dokázané, že „vynález" karantény zachránil v stredoveku ľudstvo pred vyhubením morom. Ale ešte aj počas najväčšej pandémie v novoveku, španielskej chrípky v rokoch 1918 – 1920, pretrvávali v Európe pochybnosti a viedli sa odborné diskusie o opodstatnenosti izolácie ohnísk nákazy alebo nosenia rúšok.

Vladimír Jancura, Pravda

Zdroj: 
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/564888-s-vidlami-a-kosami-na-lekarov-fararov-a-uradnikov/

Foto: 
Pamätník účastníkom cholerového povstania na východnom Slovensku. Stojí na vrchu Furča v Haniske pri Prešove.
Autor: ING. MGR. JOZEF KOTULIČ/WIKIPEDIA