Sakrálne pamiatky sninského okresu (Stežna, Šmigovec)

Sninský región sa vyznačuje bohatstvom sakrálnych pamiatok. Najznámejšími sú drevené cerkvi východného obradu. Nachádzajú sa tu i iné pamiatky -murované chrámy, kaplnky, prícestné kríže, ikony a iné liturgické predmety. V našich príspevkoch s nimi oboznámime čitateľov Sninských novín.

I. Cerkvi a kostoly
Stežna - zaniknutá obec osídlená rusínskym obyvateľstvom, ktorá sa nachádzala v Ublianskej doline. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1585 a poslednýkrát sa spomína v roku 1690. Podľa zaniknutej obce dostal pomenovanie potok Stežna, ktorý sa vlieva do Ublianky priamo v obci Ubľa. Nezachovala sa nám žiadna písomná zmienka o tom, či v Stežnej v minulosti stála drevená cerkva. Existencia drevenej cerkvi sa zachovala nepriamo, iba v ústnom podaní, ktoré bolo zaznamenané od Márie Kalaninovej z Podhorode: „ V Stežnej boli pohania a mali cerkvu. Prišli Talári a cerkvu rozobrali. V Stežnej od (Ruského) Hrabovca, z tej cerkvi cárske dvere sa našli v Šarošpotoku. Naša jedna žena bola v Šarošpotoku v nemocnici a jej tam ľudia rozprávali že - Dívajte sa, tieto cárske dvere sú zo Stežnej, sú tu u nás. Pohania boli v Stežnej, takí čo ľudí zabíjali. A Tatári na nich išli. Stežna, pred Hrabovcom, keď vyjdete tu na koniec poza túto skalu, tak tam je ta Stežna. A táto cerkva bola tam, kde je jeden mostík, na Krajnikovom hrune, po ľavej ruke".

Šmigovec - obec osídlená rusínskym obyvateľstvom. Pôvodne všetci jej obyvatelia boli pravoslávneho vierovyznania, ktorí v dôsledku užhorodskej únie, na prelome 17.-18. storočia, prešli na gréckokatolícke vierovyznanie. V roku 1612 sa v obci spomína pravoslávny farár - baťko. Šmigovec postihol takmer podobný osud ako zaniknutú obec Stežna. V prvej polovici 17. storočia došlo k veľkému zníženiu počtu obyvateľov - tak, že obec administratívne zanikla. V roku 1635 tu žila už iba jediná rodina. Preto Šmigovec na obdobie viac ako 100 rokov bol pričlenený k susednej Dúbrave. Z listiny z roku 1746 sa dozvedáme, že Šmigovec bol spoločnou gréckokatolíckou farnosťou s Dúbravou, nakoľko obec ako samostatná neexistovala. V uvedenom roku v Šmigovci nestála žiadna cerkva. Existenciu cerkvi nespomína ani gréckokatolícky mukačevský biskup Emanuel Olšavskyj v roku 1750. Šmigovec nemal svoju cerkvu ani v roku 1775, kedy gréckokatolícka farnosť Dúbrava zanikla a bola pričlenená k farnosti Ruský Hrabovec. Vtedy ešte stále bol Šmigovec súčasťou Dúbravy {Dúbrava cum Smugocs). Prvý doklad o existencii cerkvi pochádza z roku 1780, kedy je zakreslená na mape obce a tfalšídokladjez roku 1788 zo súpisu farností mukačevského biskupstva. Z roku 1818 sa nám zachovala katastrálna mapa Šmigovca, do ktorej kartograf zakreslil pekný obrázok drevenej cerkvi. Podľa maďarského historika Borovského (1905) bola v roku 1894 postavená v Šmigovci nová drevená cerkva. Tento údaj sa začal preberať do odbornej a populárnej literatúry. Schematizmy mukačevského gréckokatolíckeho biskupstva však nepotvrdzujú výstavbu novej drevenej cerkvi v obci na konci 19. storočia. Podľa vzhľadu cerkvi na mape z roku 1818 (obdobne v uvedenom roku bola zakreslená cerkva i v Inovci a bola iného vzhľadu) a vzhľadu existujúcej cerkvi v Šmigovci je reálny predpoklad, že ide o ten istý objekt. V Šmigovci teda stála iba jediná drevená cerkva, ktorá sa zachovala dodnes a bola postavená v období rokov 1775-1780. Jej zrubová konštrukcia bola obitá drevenými foršňami, podobne ako drevená cerkva v susednej Hrabovej Roztoke. Obnovovaná bola v roku 1936, kedy bola prikrytá plechovou strechou. Žiaľ táto drevená cerkva Nanebovstúpenia pána sa v súčasnosti nachádza v dezolátnom stave a hrozí jej zrútenie.

V roku 1995 v obci postavili gréckokatolícki veriaci nový chrám Nanebovstúpenie pána. Šmigovec je dnes samostatnou gréckokatolíckou farnosťou, ktorá vznikla v roku 1945 s filiálnymi obcami Dúbrava, Hrabová Roztoka a Strihovec.

Miro Búraľ