Sakrálne pamiatky sninského regiónu (Valaškovce)

Sninský región sa vyznačuje bohatstvom sakrálnych pamiatok. Najznámejšími sú drevené cerkvi východného obradu. Nachádzajú sa tu i iné pamiatky - murované chrámy, kaplnky, prícestné kríže, ikony a iné liturgické predmety. V našich príspevkoch s nimi oboznámime čitateľov Sninských novín.

I. Cerkvi a kostoly
Valaškovce - zaniknutá obec osídlená rusínskym obyvateľstvom. Pôvodne všetci jej obyvatelia boli pravoslávneho vierovyznania, ktorí v dôsledku užhorodskej únie, na prelome 17.-18. storočia, prešli na gréckokatolícke vierovyznanie. V roku 1726 v Humennom valaškovsky duchovný Teodor Ustinskyj svojim podpisom potvrdil prijatie únie v obci. Cerkva vo Valaškovciach sa prvýkrát spomína v Súpise rusínskych cerkvi v Humenskej krajni z roku 1732. O rok neskôr v ďalšej listine je zaznačené, že cerkva je drevená.V uvedenom roku bola obec samostatnou gréckokatolíckou farnosťou. Farnosť však nebola obsadená. Ďalší záznam o drevenej cerkvi máme z roku 1746. Z neho sa dozvedáme, že tu stála starobylá drevená cerkva v dobrom stave, ktorá bola zasvätená sv. Mikulášovi biskupovi. Farárom bol Ivan Uchaly.

V roku 1750 Valaškovce navštívil mukačevský gréckokatolícky biskup Emanuel Olšavskyj, ktorý si o cerkvi zaznamenal: „Cerkva drevená v strednom stave. Stoji už dávnejšie, ako všetci terajší obyvatelia pamätajú. Nevedia však kto ju vysvätil. Cintorín ohradený dreveným oplotením. V cerkvi ma antimist od pfemyšlského biskupa Jána Malachovského z roku 1672. ... Zvony dva, jeden veľký a druhý malý, nevedia či vysvätené a kým. .." Farárom bol Ivan Uchalevič. Kfarnosti patrili i filiálky Modrá a Dlhé. Z mapy z roku 1780 je zrejmé, že táto drevená cerkva sa nachádzala na mieste terajšej murovanej gréckokatolíckej cerkvi.

Na mieste drevenej cerkvi bola v roku 1832 postavená nová murovaná gréckokatolícka cerkva sv. Apoštolov Petra a Pavla. Po presťahovaní obyvateľov na Nové Valaškovce v Humennom z dôvodu vzniku vojenského obvodu gréckokatolícka farnosť v roku 1937 zaniká. Zo zaniknutej dediny sa dodnes zachoval iba gréckokatolícky kostol, ktorý po desaťročiach chátrania bol štátom v 90. rokoch 20. storočia čiastočne obnovený.

Vzhľadom k skutočnosti, že obec sa nachádzala vysoko vo Vihorlatských vrchoch, bolo komplikované sa tam dostať. Cesta od Modrej nad Cirochou viedla serpentínami, na konci ktorých stála najznámejšia božia múka a miesto sa nazývalo Na chvála Bohu.

O Valaškovciach slovenský učenec Matej Bel v roku 1732 napísal: „Valaškovce sa nachádzajú na vysokom vrchu, ktorý leží západne od Vihorlatu. Na jeho rovnom vrchole našla obec vynikajúce miesto. Býva tu päť či šesť Rusínov. Miesto je príjemné, otvorené, akoby na rovine. Na vrchole sa rozprestierajú pastviny pre ovce, nie však pre poľnohospodárstvo. Veľmi ťažko sa niečo zaseje. Ak narastie, býva skôr zasypané snehom, než sa zožne. V našich terajších časoch bolo treba obilie vyhrabávať spod snehu. Ani sa tu neurodí iné, iba ovos a trochu jačmeňa. Obyvatelia žijú z chovu oviec, z čoho aj dedina dostala svoje meno. Valaškovce znamená totiž osadu ovčiarov. A naskutku, nijaké iné miesto nie je pre ovčiarov vhodnejšie, lebo pasienkov má dosť a dosť vody, veľmi čistej pramenitej na napájanie. Inakšie je obec tak vzdialená a prístup na miesto taký ťažký a drsný, že nikto tam nechodí, ak nieje nato prinútený. Aj vojak si ľahšie zaslúži svoj žold ako človek, ktorý musí tu tráviť leto i celú zimu." Jedným z mala, kto túžil žiť na Valaškovciach, bol Alexander Duchnovič, ako to vyplýva z jeho poznámok z rokov 1825-26. Pod vplyvom gréckych filozofov vyzdvihoval skutočnosť, že niektorí z nich žili v biede, ale veselo. Na základe toho si zapísal: Jak vidím seba (biedneho ale veselého) tešiaceho sa vo Valaškovciach. Dom (farský) tu je i keď nie bohatý a slávny, ale taký v ktorom je prostredie čisté, ako radi Seneca." Predpokladá sa, že Alexander Duchnovič ako študent počas svojich výletov do Vihorlatských hôr Valaškovce navštívil.

Miro Búraľ