Samuel Oliner – posledný žid zo Zyndranowej

Každé pohraničie vlastní kroniku podávajúcu svedectvo o „pestrosti“ ľudí, o hodnotách, ktoré rôznorodosť predstavujú. A v tej pestrosti sa zrodila najvyššia kvalita – úcta k inak veriacim, porozumenie k hovoriacim iným jazykom a obdiv ku zvykom a tradíciám druhých. A z tejto zmiešaniny sa rodila jednota. Všetci vlastnili kus tej istej neúrodnej pôdy, na všetkých rovnako svietilo slnko a všetci si pomáhali.

Do ich spoločného osudu zasiahli udalosti z rokov 1939-1947. Brutalita silnejšieho zbúrala jednotu a rozsiala strach. Odrazu boli plné cesty, utekalo sa, kto neutiekol bol vyvezený, odťatý od svojich koreňov, na vozoch, vlakoch, s malými deťmi na rukách, odchádzali Ukrajinci, Poliaci i Rusíni (Lemkovia), šli a šli, kde ich oči zaniesli, opúšťajúc domoviny, role i dobytok, aby po rokoch, pokiaľ im osud doprial prežiť, začali „kresliť“ svoje šľapaje do ulíc Legnice, Olsztyna alebo New Yorku.

Uplynuli roky. V niektorých z krakovských novín si Lemko Fedor Goč prečítal nasledujúci oznam: Ja, Samuel Oliner, narodený v roku 1929 v Zyndranowej, hľadám kohokoľvek, kto si ma pamätá, kto prežil okupáciu, kto naďalej býva v tej dedine. Hľadám súrne, netrpezlivo čakám na odpoveď!

Goč spolu so synom, ktorý práve študoval v Krakowe, odpovedali na výzvu Samuela, ktorý ako malý chlapec našiel pomoc a ochranu v rodine Gočových. Po pol roku Samuel Oliner zavítal do Zyndranowej.

Samuel spomína:
Všetkých židov z mestečka Dukla a okolia uzavreli do geta. Jedného večera, bolo to na jar roku 1941, zhromaždili židov z domov na námestí, naložili na nákladné autá a zaviezli do blízkeho lesa. Na vlastné oči som videl, ako zo samopalov strieľali do bezbranného davu. Neplakal som, intuícia 11-ročného chlapca mi našepkávala, že musím prežiť, že si nesmiem ani povzdychnúť, ani sa pohnúť v kríkoch. Dobrí ľudia mi pomohli, nemal som semitský vzhľad, s Fedorom som chodil na náboženstvo, pracoval som u gazdov, prijímajúc akúkoľvek robotu.

Samuel Oliner, dnes profesor Humboltovej univerzity v USA, počas svojej prvej návštevy v rodnej obci poprosil Fedora Goča, aby zachránil dom, v ktorom sa narodil. Dom bol doslova ruina, zostali len základy a steny. Takto sa Rusín, Fedor Goč, dostal na čelo výboru, ktorý si dal za cieľ záchranu židovského domu v Zyndranowej, v dedine, v ktorej pred vojnou bývali tri židovské rodiny.

Pre Fedora sa výstavba domu stalo vážnou etapou v živote. Neuplynuli ani dva roky a Samuela Olinera privítali na priedomí domu chlebom, soľou a s transparentom v znení: „Vítame S.P. Olinera, nášho rodáka a priateľa, v rodnej Zyndranovej. Olinerovi stekali slzy po lícach, nevzklíčilo v ňom zrnko nenávisti a láskavosť sršala z očí Lemkov a všetkých, ktorí v tento deň boli svedkami návratu domov. V rodnom dome sa dá vidieť, ako žili židia v tomto kraji, kde sa modlili, umierali, v časoch, keď ešte všetko bolo normálne.

Normálne však už nebude nikdy, lebo inak byť nemôže. Čas nikto nevráti. Zostalo múzeum, rovnako život židov v Zyndranowej a okolí sa stal len legendou a muzeálnym exponátom.

Dnes je dom Samuela Olinera časťou Múzea lemkovskej kultúry, po ktorom hostí sprevádza .... Fedor Goč.