Sčítanie obyvateľstva a rusínska národnosť

Sčítanie ľudu, ktoré prebiehalo na Slovensku v máji a júni toho roku bolo aj pre rusínsku národnostnú menšinu veľmi zaujímavé a to najmä z toho hľadiska, že práve Rusíni boli menšinou, ktorá mala najväčší potenciál rastu. Základom pre toto konštatovanie je fakt, že mnohí obyvatelia žijúci najmä v rusínskych obciach severovýchodného Slovenska si pri posledných dvoch sčítaniach uvádzali ešte vo veľkej miere slovenskú, resp. ukrajinskú národnosť aj napriek tomu, že podľa viacerých znakov patria práve k rusínskej národnosti. Je to problematika dobre známa, mnohými autormi vysvetľovaná a spôsobená najmä historickými činmi, ktoré boli v minulosti na tejto národnosti vykonané.

Z pohľadu sčítacieho komisára možno konštatovať, že aj naďalej existujú faktory, ktoré ovplyvňujú rusínske obyvateľstvo pri rozhodovaní. Ak spomíname históriu, tak historické traumy ostávajú veľmi vážnou príčinou toho, prečo sa rusínske obyvateľstvo nehlási k svojej národnosti. Mnohí, najmä starší ľudia v rámci sčítania váhali pri tejto otázke s vysvetleniami typu, že „keď si napíšem rusínsku národnosť, vyvezú ma do Ruska". Ďalšia, najmä stredná generácia si národnosť spájala s postavením v spoločnosti. S problematikou detí a ich uplatnenia na školách, s problematikou práce a ich rozdielneho vnímania u zamestnávateľa, s problematikou cestovania a prechodu cez štátne hranice a pod. Ide najmä o generáciu, ktorá zažila problémy s národnosťou počas bývalého režimu. Ďalej možno konštatovať, že mladá generácia vzdelaných ľudí a najmä tých, ktorí nezažili bývalý režim si bez problému uvádzala svoju národnosť. Na druhej strane mnohí aj mladší a starší sa nad národnosťou ani len nezamysleli a automaticky zapisovali slovenskú.

 

V rámci sčítania bolo jasne vidno, že národnosť u veľkej časti populácie nezohráva význam a mnohí túto otázku vidia v spojení s osobnými, najmä ekonomickými výhodami. Nezáujem o oblasť národnosti u tejto skupiny obyvateľstva je značný, pretože na prvom mieste u nich stojí otázka každodenného ekonomického zabezpečenia, živobytia, zamestnanosti a tak sa táto skupina nemá čas zaoberať inými otázkami ako kultúra, športové aktivity a ani národnosťou. Zo sčítania vyplynul aj ďalší poznatok, ktorý hovorí o tom, že k rusínskej národnosti sa hlásili najmä ľudia, ktorí sa zaujímajú o dianie v spoločnosti, ktorí sú sčítaní a vzdelaní a ktorí žijú alebo žili ďaleko od svojho rusínskeho regiónu, alebo v zahraničí. Títo ľudia si uvedomujú viac ako doma svoj pôvod a identitu a aj otázka národnosti je im jasná. Aj v tomto prípade sa ukazuje dôležitosť osvety medzi ľuďmi. Ľudia na dedinách sú ešte v mnohých prípadoch nevzdelaní a majú problém do sčítacích hárkov uvádzať základné údaje, nie to ešte národnosť. Ďalším z dôvodov, prečo si Rusíni neuvádzali svoju národnosť bolo aj to, že sa ľudia cítia pomenovaním Rusín - Rusnák menejcenní, ako keby sa hanbili za toto pomenovanie a to aj napriek tomu, že mnohé významné svetové osobnosti mali rusínske korene a boli na to hrdí (umelci, profesori, ministri, vedci a pod.). 
 

Smutným konštatovaním v tejto otázke je aj postoj verejných inštitúcií - vlády, parlamentu, samospráv, ale aj cirkvi. V otázke národnosti neprebiehala v rámci toho žiadna osveta, žiadna informačná kampaň. Naopak v mnohých prípadoch boli a aj sú ľudia v národnostne zmiešaných regiónoch Slovenska zavádzaní a úmyselne vedení k postoju „na Slovensku po slovensky" a pritom máloktorý slovenský politik a iný verejný funkcionár rozpráva spisovne po slovensky. A na záver úplne najsmutnejšie konštatovanie - existujú ľudia, ktorí proti Rusínom „zbroja", ktorí ľudí zastrašujú, úmyselne zavádzajú a čo viac, vo väčšine prípadov ide práve o Rusínov, ktorí tvrdia, že nie sú Rusínmi. Táto negatívna vlastnosť však charakterizuje viaceré slovanské národy. Ako sa hovorí „horší poturčenec od Turka".
 

Martin Karaš