Severovýchod mal pripadnúť Sovietom

Vladimír Jancura

BRATISLAVA - Severovýchodné okresy Slovenska mali pred 60 rokmi pripadnúť Sovietskemu zväzu. Usilovali sa o to ukrajinskí separatisti s podporou Stalinových tajných služieb. Ich zámer sa podarilo zmariť len rýchlym obetovaním Podkarpatskej Rusi. Potvrdzujú to najnovšie historické výskumy.

O odtrhnutí Podkarpatskej Rusi od československého územia a jeho anexii Sovietskym zväzom sa rozhodlo už na sklonku roku 1944. Sovietske úrady usporiadali v tejto oblasti zjavne manipulované ľudové hlasovanie o jej „dobrovoľnom" splynutí so sovietskou Ukrajinou. V nasledujúcich mesiacoch sa aj na východe Slovenska začalo šíriť hnutie za pripojenie niektorých okresov k ZSSR.

„Išlo najmä o severovýchodné okresy, v ktorých odnepamäti žilo rusínske obyvateľstvo," spresňuje historik Michal Šmigeľ z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Ešte 1. marca 1945 sa uskutočnil v oslobodenom Prešove snem delegátov z okresov Stará Ľubovňa, Sabinov, Bardejov, Humenné, Medzilaborce, Snina, Svidníka a Stropkov. Vytvorili na ňom Ukrajinskú národnú radu Prjaševščiny, ktorá vo svojej rezolúcii načrtla predstavu pripojenia časti slovenského územia k ZSSR.

Na čelo rady zvolili učiteľa Vasiľa Karamana, ktorý bol zrejme spolupracovníkom sovietskej NKVD. Jeho skupina preto postupovala podľa scenára, ktorý sa už skôr osvedčil v Zakarpatskú. „Vari najdôležitejšie v ňom bolo, že Rusínov zo severovýchodného Slovenska začali zrazu prezentovať ako Ukrajincov alebo ukrajinskú národnostnú menšinu," upozorňuje Šmigeľ. A celé toto územie nazvali „prešovskou Ukrajinou".

Nikita Chruščov vo svojich pamätiach uvádza, že v Kyjeve ho vtedy navštívila delegácia zo severovýchodu Slovenska. „Žiadali, aby ich územie bolo pripojené k ZSSR," spomínal tento v roku 1945 najvyšší stranícky a štátny činiteľ Ukrajiny. Slovenským Rusínom údajne odpovedal, že to sotva bude možné. Po odchode delegácie sa hneď skontaktoval so Stalinom.

Podľa zachovaných archívnych materiálov i korešpondencie medzí Stalinom a Benešom sovietska strana nejavila vážnejší záujem o spomínané územie. Jej tajné služby podnecovali aktivity takzvanej ukrajinskej rady v prešovskej oblasti pravdepodobné preto, aby takýmto vydieraním donútili Prahu čo najskôr,, sa vzdať Podkarpatskej Rusi. Tá sa stala súčasťou Československej republiky od jej vzniku a po Mníchove a Viedenskej arbitráži sa jej zmocnilo horthyovské Maďarsko.

Stalin zdôvodňoval Benešovi záujem o Zakarpatsko najmä stupňujúcim sa tlakom Ukrajiny, ktorá vraj chce zjednotiť svoje odveké územia. Pritom v prípade Podkarpatskej Rusi išlo o územie, ktoré po stáročia. Patrilo do Rakúsko-Uhorska, po jej ho rozpade do Československa.

„Beneš sa snažil Stalinovi vyhovieť aj preto, lebo pripojením severovýchodných okresov k ZSSR by vznikol precedens pre maďarskú a poľskú menšinu na Slovensku - aj tam sa predsa našli separatistické sily," pripomína skrytú súvislosť Šmigeľ. Išlo však najmä o oblasť Tešína.

Podľa historika Michala Barnovského zo Slovenskej akadémie vied bolo z tohto pohľadu rozhodujúce zasadnutie československej vlády 18. júna 1945. Nová stratégia počítala s uzavretím kauzy Podkarpatská Rus. Praha tým získa priazeň Moskvy a výhodnú pozíciu na rokovaniach s poľskou vládou o tešínskom probléme. A zároveň už nik nesiahne na územie, ktoré karamanovci tak nepresne nazvali Prjaševščinou.

Dohoda o postúpení Podkarpatskej Rusi Sovietskemu zväzu, sa uzavrela v Moskve 29. júna 1945.