Simona Kačmárová má za sebou svoj prvý muzikál

Prednedávnom si 90. výročie založenia pripomenulo Konzervatórium v Bratislave, ktoré vychovalo už takmer neprehľadné množstvo vynikajúcich osobností, umelcov a hudobných pedagógov. Na spomínanom konzervatóriu sa začali písať dejiny slovenského profesionálneho dramatického umenia na Slovensku. Prvou absolventkou bola Vilma Jamnická v roku 1929, Ján Jamnický absolvoval v roku 1932, Martin Gregor v roku 1935, Ladislav Slovák v roku 1936, František Dibarbora v roku 1938, František Zvarík v roku 1942. Ladislav Chudík v roku 1947. Po nich to boli ešte Eva Krížiková, Magda Paveleková, Hana Hegerová, Nadežda Kotršová a rad ďalších. Medzi „novodobých“ študentov a absolventov školy patria napríklad okrem iných aj Nela Pocisková, Bibiána Ondrejková, Zuzana Fialová, Petra Bernasovská, Helena Krajčiová, Zuzana Norisová, Soňa Norisová, Daniela Šinkorová, Marián Labuda ml., Katarína Feldeková, Zuzana Haasová, Sáva Popovič a mnoho ďalších, dnes už popredných členov slovenských a českých divadelných scén.
 

Možno pre niektorých z našich čitateľov trochu netradičný úvod, veď čo má Konzervatórium v Bratislave spoločné s našim regiónom. Ale má, študuje na ňom totiž Simona Kačmárová zo Stročína. Na úvod nášho minulotýždňového stretnutia sa nám predstavila týmito slovami. „Mám 17 rokov a spev ma baví od mala. K tomuto umeniu ma priviedli v prvom rade rodičia. Potom ma v tejto mojej záľube podporila na základnej škole pani učiteľka Anička Suváková. Stala som sa členkou folklórneho súboru Makovička, bola som aj členkou speváckeho zboru Centráčik, zúčastňovala som sa súťaži ako Slávik Slovenska, Spevy môjho rodu, Makovická struna. Postupne som sa zúčastňovala aj celoslovenských speváckych súťaží. No aj napriek úspechom v speve som nemala veľmi veľký záujem o štúdium na konzervatóriu, pretože som rodinný typ človeka a chcela som ostať pri svojich najbližších. Po skončení základnej školy som chcela ísť na odevnú priemyslovku tu vo Svidníku, no nakoniec ma rodina presvedčila, aby som to skúsila na skúškach v Bratislave. Tam ma potom prijali na hudobno-dramatický odbor“.
 

Spomínali ste, že k spevu vás priviedli v prvom rade rodičia. Čiže u vás to fungovalo tak, že spievala celá rodina?
„Dá sa to tak povedať, pretože pri každej našej práci stále musela znieť nejaká hudba. A najviac to bol folklór. Moji rodičia dokonca aj tancovali v súbore, ku spevu a tancu mali veľmi blízko aj moji starí rodičia. Takže u nás ozaj spievala a tancovala celá rodina“.
 

Určite ste základy k tomuto umeniu, ktoré teraz študujete, ste dostali na Základnej umeleckej škole vo Svidníku.
„Absolvovala som ZUŠ-ku, no učila som sa hru na klarinet. Dva roky som absolvovala aj na ZUŠ-ke v Stropkove, kde som sa pripravovala na terajšie moje zameranie. Dramatický odbor som absolvovala pod vedením terajšieho riaditeľa Miroslava Cimbalu“.

Odísť vo veku pätnásť rokov z malého Svidníka a ešte menšieho Stročína do „veľkej“ Bratislavy, to ozaj nebolo jednoduché. A keďže ste v úvode spomínala, že ste rodinne založený typ, bolo to určite o to náročnejšie.
„Na nové prostredie sa mi zvykalo ozaj ťažko. Keď ma tam rodičia po prvýkrát viezli neubránila som sa slzám. Išla som z domu po prvýkrát na takú osobnú dráhu, kde som sa v prvom musela spoľahnúť iba sama na seba. Prvý rok štúdia bol z tohto pohľadu veľmi ťažký, domov som chodila skoro každý týždeň či dva. Chýbali mi moji najbližší, známi, priatelia a domáca varená strava. Nakoniec som sa však životu v Bratislave prispôsobila a teraz som tam už tretí rok. Ale bolo to najmä po psychickej stránke veľmi ťažké. Postupne som sa však zoznámila s nemalým počtom východniarov, takže teraz je to už oveľa lepšie. Stretávame sa aj na rusínskych zábavách, kde pravidelne spievam“.
 

Aká hudba je vášmu srdcu najbližšia?
„Náš východniarsky folklór je pre mňa takým životabudičom. No energiu čerpám aj z hudby Bocceliho a iných spevákov. Mám rada hudbu, ktorá nie je iba o samotnom speve, ale je to aj o osobe toho-ktorého interpreta, o jeho duši“.
 

Pri príležitosti 90. výročia založenia Konzervatória v Bratislave ste účinkovali v muzikáli Zhŕňajova nevesta. Na scéne ste vystupovali spolu s umelcami akými sú napríklad Ivan Romančík, Oľga

Šalagová a Štefan Kožka. Tento muzikál režíroval Štefan Kaprálik.
„V tomto muzikáli som hrala dcéru richtára, ktorého hrá Štefan Kožka." Spolu s ďalšími spolužiakmi sme na javisku tancovali i spievali, nakoniec som sa počas predstavenia aj vydala. Bol to pre mňa premiérový muzikál a strašne rada naňho spomínam. Mali sme dve premiéry na Novej scéne a divadlo bolo doslova napraskané. Bolo to pre mňa prvé takéto vystúpenie pred plným hľadiskom, kde som nielen spievala, ale aj hrala. Bolo to o niečom inom, ako sa učíme na škole, ale bola to pre mňa veľmi dobrá skúsenosť. Ešte niekoľkokrát sa v tomto muzikáli predstavím, od septembra v divadle L + S začneme nacvičovať nový muzikál“.

Možno je táto moja otázka ešte priskorá, ale čomu sa chcete a budete venovať po ukončení konzervatória?
„Chcela by som určite pôsobiť v muzikáloch, spievať, hrať a tancovať.
 

Ale chcem sa venovať aj deťom, ktoré majú na takúto činnosť talent. To, čo som získala a získavam ja od svojich pedagógov, chcela by som odovzdať deťom. Je to podľa mňa veľké poslanie, ak máte na niečo dar a ten môžete odovzdať ďalším. U talentovaných detí je v prvom rade potrebné veľké chcenie, musí ho podporovať rodina tak, ako je to v mojom prípade. Ak by som nemala tak obetavých rodičov akých mám, tak by som ani spolovice nebola tam, kde som v týchto dňoch. Samozrejme, že dôležitá je aj práca pedagógov, a musím ešte raz spomenúť meno pani Anny Suvákovej, ktorá bola doslova mojou druhou mamou. A treba sa obrniť aj proti závisti, pretože najmä u nás na východe je táto zlá črta človeka veľmi rozšírená. Ak si vo svojej práci veríte tak vás nezlomia aj nejaké nepríjemné zakopnutia či neúspechy“.
 

V úvode nášho rozhovoru ste spomínali, že ťažko sa vám odchádzalo z rodného východu do Bratislavy. Prepadli vás aj také myšlienky, že zanecháte štúdium, spev a divadlo a vrátite sa naspäť domov?
„Mala som aj takéto myšlienky a zvlášť vtedy, keď som získala nejaké ocenenie a v očiach ľudí som videla závisť. Tá ma ozaj vie deprimovať, pretože žiadnemu spevákovi či hercovi nevyjde všetko a vždy na sto percent. A aj keď ste nakoniec najlepší , tak tá závisť je veľmi deprimujúca. Som totiž typom človeka, ktorý dopraje každému len to najlepšie. A tak ozaj ťažko mi je pochopiť, že v tom, čo viete, ste boli najlepší a predsa vám to niekto závidí“.

A na záver nám sympatická Simona opísala jeden zo svojich študijno-pracovných dní.
„Do školy prichádzam skoro každý deň na ôsmu hodinu, absolvujeme predmety ako spev, herectvo, tanec, javisková reč. Samozrejme že sa učíme aj slovenčinu, cudzie jazyky, dejiny hudby, dejiny divadla. Škola trvá v niektorých dňoch až do siedmej do večera, no máme prestávky na obed a tie kratšie na oddych, alebo na presunutie sa z budovy do budovy. Keď sme nacvičovali spomínaný muzikál tak som na internát prichádzala o jedenástej večer. Ale ak človeka takáto činnosť baví a napĺňa ho, tak sa to aj s nemalou únavou dá zvládnuť“.

V závere nášho rozhovoru sa talentovaná Simona Kačmárová poďakovala za podporu v prvom rade svojim rodičom, pani učiteľke A. Suvákovej, všetkým ľuďom, ktorí jej priali, no aj tým, ktorí jej nepriali. Taktiež priateľom a známym, ktorí pre ňu písali piesne a fnančne jej pomohli na vydanie cédečka.
 

-bar-