SLÁVNOSTNÝ PRÍHOVOR PREZIDENTA ANDREJA KISKU NA DUKLE

 

„So samopalom v rukách a s granátmi za opaskom som sa blížil k hraničnému stĺpu. Do cieľa mi zostávalo najviac 15 metrov. Srdce sa mi rozbúšilo, tvár mi zahorela a ja som cítil, že o niekoľko sekúnd budem na rodnej zemi. Bolo tomu 5 rokov, čo som posledný raz prechádzal popri hraničnom stĺpe, ale veril som, že raz pri ňom opäť budem stáť. A práve teraz nadišla ta šťastná chvíľa. Ja stojím na našej československej hranici.“ 
 

Týmito slovami zachytil svoje pocity veliteľ hliadky, ktorá pred 70- timi rokmi ako prvá prekročila hranice na Dukle. Aj cesta čatára Vasilja Nebiliaka domov, rovnako ako mnohých ďalších vojakov Prvého československého armádneho zboru sa skončila tu. Zakrátko na to padol v boji. Mnohí sa na rodnú zem neprebojovali, alebo padli na dohľad od svojej vlasti. Niektorí, ako zaznamenávajú dobové svedectvá, po prekročení hranice kľakli na kolená, aby pobozkali svoju zem, ale pocit víťazstva neokúsili. Už sa nestretli s bojovníkmi SNP, ktorým prišli na pomoc. Už nikdy sa nevrátili k svojim rodinám, už nikdy neobjali svojich najbližších. Padli v ťažkých bojoch Karpatsko- Dukelskej operácie. 

 

V jednej z najťažších horských bitiek strednej Európy počas druhej svetovej vojny. Odvaha, statočnosť, vytrvalosť a nepredstaviteľné útrapy. Ťažké boje o každý kúsok zeme v nepriechodnom a tvrdo bránenom horskom teréne. Desaťtisíce zranených a smrť. Našlo ju tu 1600 vojakov Prvého československého armádneho zboru a 14 000 vojakov Červenej armády. Dovoľte mi, nehodnotiť vojenský význam obrovských obetí na tomto malom kúsku územia počas Karpatsko-dukelskej operácie pre celkový vývoj Druhej svetovej vojny. Čo je však nesporné, boje na tomto kúsku veľkého frontu Druhej svetovej vojny viazali významné vojenské sily nepriateľa a povzbudili domáci protifašistický odboj. Radšej by som však dnes z tohto pietneho miesta pripomenul lásku k vlasti, ktorá poháňala dopredu tých bojovníkov československej armády, ktorí sa vracali domov. 

 

Odhodlanie poraziť zlo, vyhnať okupantov a ich túžbu žiť v slobode. Som presvedčený, že taká bola predstava väčšiny z nich, keď tadiaľto pred 70- timi rokmi vyrážali znovu a znovu cez zaminovanú zem, keď mnohí z nich neprešli, a keď ich spolubojovníci kúsok po kúsku, doslova po metroch oslobodzovali svoju vlasť. Aby získali slobodu. A že rovnakú slobodu a nezávislosť, ako pre seba a pre svoje národy želali aj ostatným národom a štátom, ktoré zasiahla Druhá svetová vojna. Toto by mal byť ich odkaz, ktorý by sme si mali navždy pamätať a ctiť. Skláňam sa pred ich odvahou, skláňam sa pred všetkými obeťami a ďakujem. 

 

Autor: V.Čorňáková