Slováci a Česi vo vzťahu k podkarpatskoruskému priestoru

Etnicky, jazykovo a obradovo zmiešané územie karpatského regiónu, do ktorého patrí aj Slovensko, je vdačným objektom výskumu viacerých vedných disciplín. Pre lepšie poznanie a hlbšie pochopenie komplexnosti, ktorá charakterizuje toto územie a jeho obyvateľov, nie je možné obmedziť sa len na oblasť jazykovedy, kulturológie, etnografie či sociológie. Tieto vedné odbory síce v medziach svojich možností podrobne skúmajú príslušné sféry života jednotlivca i spoločenstva, ku skompletizovaniu pohľadu je však nutné venovať pozornosť aj duchovnej, náboženskej rovine, ktorá osobitne hlboko formuje a charakterizuje človeka v jeho individuálnom i spoločenskom rozmere. Komplementárnosť jednotlivých vedeckých disciplín a interdisciplinárny výskum duchovnej kultúry je dnes už všeobecne uznávanou a aplikovanou pracovnou metódou.

Odkrývanie spomenutých súvislostí je samozrejme zložité a výskum nastolených problémov nemožno uskutočniť bez základného výskumu. Slavistický ústav Jána Stanislava SAV v Bratislave v spolupráci s Centrom spirituality Východ - Západ Michala Lacka v Košiciach, Pontifico Istituto Orientale v Ríme a Gregorian Foundation organizuje celý rad interdisciplinárnych výskumov zameraných na skúmanie vzťahov medzi etnikami a kultúrami v karpatskom regióne. V súčasnosti sa črtajú aj možnosti na spoluprácu s Ústavom slavistiky Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne. Zámerom spolupráce viacerých vedeckovýskumných pracovísk je systematický výskum dejín, literatúry, kultúry a jazyka v prostredí veriacich byzantského obradu v karpatskom regióne; zameraný predovšetkým na komplexný výskum cyrilských a latinských rukopisných pamiatok, ktoré vznikali v tomto priestore.

Treba zdôrazniť, že jazykový, kultúrny, etnicko-konfesionálny, historický i literárny výskum regiónu pod Karpatmi prebiehal v rozličných obdobiach s rozličnou intenzitou a vždy závisel od aktuálnych spoločensko-historických podmienok a možností, ktoré poskytovali jednotlivé štátno-politické systémy v útvaroch, v rámci ktorých sa región východného Slovenska a dnešnej Zakarpatskej oblasti Ukrajiny nachádzal. Samozrejme, že to nie je jazykovo, etnicky ani konfesionálne jednoliaty priestor, ale je to región, v ktorom sa utvorila a podnes zachovala jazyková, etnická i konfesionálna rôznorodosť. Uvedená členitosť bola i podnes je podmienená regionálne a sčasti aj geograficky. Na základe týchto skutočností možno usudzovať aj o regionálnom charaktere cyrilských i latinských písomností, ktoré vznikali pod tlakom byzantsko-slovanskej kultúrno-obradovej tradície, typickej pre toto územie.

Vnútornú (jazykovú, etnickú i konfesionálnu) členitosť umocňuje existencia lokálnych nárečových, etnicko-kultúrnych a konfesionálnych spoločenstiev. Komplexne orientovaný interdisciplinárny slavistický výskum si v praktickej, teda výskumnej rovine kladie za cieľ hľadať dôkazy o symbióze jazykových, etnických i cirkevných tradícií a kultúrnych smerovaní. Je preto nevyhnutné správne osvetliť procesy, ktoré nepriviedli obyvateľstvo karpatského regiónu k etnickému či náboženskému napätiu, alebo neznášanlivosti, ak, pravda, neboli a nie sú umelo, politicky živené.

Na zreteli treba mať aj tú skutočnosť, že jednoduchí obyvatelia neboli uzatvorení vo svojich náboženských alebo etnických komunitách, nežili v izolácii, ale sa spoznávali a navzájom sa jazykovo, nábožensky i kultúrne ovplyvňovali. Pre „vonkajších pozorovateľov" sa takéto procesy možno javia ako rizikové, relatívne konfliktné a región sa vníma ako nestabilný. Práve symbióza viacerých etník (Slováci, Rusíni, Ukrajinci, Madari, Srbi, Rusi, Rumuni, Nemci, Židia, Rómovia a ďalší) na tomto malom území predstavuje veľmi vyvážený celok, ktorý je založený na interkultúrnej, interkonfesionálnej a interetnickej komunikácii a mobilite. Predstavuje dedičstvo dlhodobých historicko-spoločenských vývinových procesov a zmien, ktoré boli podmienené špecifickými štátnopolitickými a cirkevnoprávnymi zásahmi.(1)

O nestálosti politických procesov v skúmanom regióne svedčia mnohé skutočnosti. Jednou z nich je fakt, že východné Slovensko a Zakarpatská oblasť Ukrajiny sa rozprestiera na teritóriu bývalej Spišskej, Šarišskej, Abovskej, Zemplínskej, Užskej, Berežskej a Marmarošskej stolice. Najpodstatnejšiu zložku obyvateľstva tvoria Slováci, ktorí spolu s rusínskymi a u krajinským i národnými spoločenstvami v tomto regióne utváraj ú silné slovanské zázemie. Aj stoličné členenie tohto regiónu rešpektovalo geografické a jazykové osobitosti a dopĺňalo ho cirkevnoprávne členenie. O toto územie sa delilo latinské Jágerské biskupstvo a Mukačevské biskupstvo byzantsko-slovanského obradu, do jurisdikcie ktorého do roku 1777 patrili aj veriaci obidvoch zjednotení (marčanského a užhorod-ského) v oblasti Báčky a Sriemu na Dolnej zemi. V roku 1777 pápež Pius IV. bulou Charitas illa v priestore Dolnej zeme utvoril osobitné Križevacké biskupstvo. V tom istom roku 1777 sa z Mukačevského biskupstva oddelilo rumunské veľkovaradínske biskupstvo so sídlom v Oradei. Pápež Pius VII. bulou Relata semper v roku 1818 zriadil ďalšie dve eparchie: Mukačevskú so sídlom v Užhorode a Prešovskú s katedrou v Prešove, pričom mesto Prešov povýšilo na biskupské sídlo pre gréckokatolíkov žijúcich v Zemplínskej, Šarišskej a Spišskej stolici, a tiež v časti Gemerskej, Abovskej a Turnianskej stolice. V roku 1912 vzniklo z časti Mukačevského biskupstva maďarské gréckokatolícke biskupstvo v Hajdúdorogu. Po druhej svetovej vojne patrili až do vzniku Košického apoštolského exarchátu v roku 1997 obce ležiace na Slovensku v oblasti ľavobrežného toku Laborca v časti bývalej Užskej stolice de jure do správy Mukačevského biskupstva so sídlom v Užhorode (teda na Ukrajine), hoci boli ordinované prešovským biskupom.

Peter Žeňuch
 

1 Ako príklad môže poslúžiť skutočnosť, že dnešná Zakarpatská oblasť Ukrajiny spolu s ruthén-skym obyvateľstvom patrila do zväzku mnohonárodnostnej habsburskej monarchie. Časťou Ukrajiny sa stala až po odstúpení Podkarpatskej Rusi Sovietskemu zväzu na základe zmluvy medzi ČSR a ZSSR z 29. júna 1945. Pričlenená bola do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky výnosom Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR z 22. januára 1946. Treba ešte pripomenúť, že latinský termín ruthen používame na označenie východoslovanských etnických spoločenstiev Rusínov a Ukrajincov, ktorí žijú v karpatskom regióne. Týmto termínom sa označovali všetci obyvatelia, ktorí boli jazykovo a kultúrne spojení s východoslovanským prostredím. Okrem etnickej moti-vovanosti sa na označenie konfesionálnej príslušnosti k byzantskej tradícii v latinských textoch používal rovnaký termín.

 

Zdroj: Česko-slovenská revue - Zrkadlenie 03/2007