Slováci sa na nás vykašľali. Pomohli nám až Maďari

Strávili sme dva dni v bývalej Podkarpatskej Rusi. 95 rokov po vzniku prvej spoločnej republiky Čechov a Slovákov. A Rusínov.
Píše sa rok 1918. Je koniec októbra a rakúsko-uhorská monarchia sa otriasa v základoch. Dvadsiateho ôsmeho vyhlasuje Národný výbor vznik Československej republiky. O necelý rok je jasné, že nová republika sa má k svetu. Podpisom Saintgermainskej mierovej zmluvy dostáva dokonca viac, ako chcela. Okrem územia obývaného Čechmi a Slovákmi totiž štátu pripadla aj Podkarpatská Rus.
A teraz strih: je polovica októbra 2013 a my stojíme v Ubli za slovensko-ukrajinskou hranicou. Chystáme sa zistiť, ako sa na Podkarpatsku žije dnes. A či si po takmer storočí ešte niekto vôbec pamätá, že toto územie kedysi „patrilo“ aj nám.
 
Bolo dobre, dnes treba víza
Už kúsok za hranicou pri slalome medzi výtlkmi zisťujeme, že sme niekde inde. Azbukou na tabuli nás víta dedinka Malyj Bereznyj. Viac ako sliepky tmoliace sa popri ceste do očí udiera priam vzorový cintorín. Úhľadné hroby sa strácajú v záplave kvetinových vencov, hoci do dušičiek zostávajú dobré dva týždne. „Á, Slováci,“ usmieva sa staršia žena, ktorá okopáva hrob príbuzných. „Pri Prešove mám vnučku, syn sa oženil do Prahy,“ rozhovorí sa, keď načrtneme tému bývalého Československa. „Dobre bolo vtedy. Teraz vidím vnučku len keď príde. Dostať víza nie je ľahké,“ ťažká si.
 
Míňame ďalšie dedinky až sa ocitneme na mieste ako vystrihnutom z predstáv o „divokom“ východe. Pred ošumelou autobusovou stanicou sa tiesnia plné mašrutky (rozumej malé dodávky neurčitého veku a výroby, ktoré fungujú ako autobusy), u nás už raritné Lady kľučkujú pomedzi trojmetrové výmole plné vody na ceste a na provizórnom námestí obchodníci ponúkajú všetko od kapusty až po laky na vlasy. Nuž, kto by odolal. „Hľadáte niekoho?“ pýta sa mladík v špinavej bunde po rusky, kým nasávame atmosféru a fotíme. Vysvitne, že Vasilij, tak sa predstaví, pochádza až z Odesy a kedysi sa živil ako projektant, pochodil Rusko aj Poľsko. Dnes sa potuluje bez práce po dedinkách západnej Ukrajiny. „Vy si zachytávate realitu fotoaparátom, ja mám svoj spôsob,“ vyťahuje obchytané dosky a z nich kresby krajiniek a dievčenských tvárí. Nepýta peniaze, očividne sa potrebuje len vyrozprávať.
 
Cestné hliadky po ukrajinsky
Medzičasom nás prezváňa kolega, ktorý stráži auto. Ešte chvíľu sa zhováram s Vasilijom, kým druhý kolega ide zistiť, čo sa deje. Keď sa vrátim k autu, čaká ma jediná veta: fotografa a kameramana v jednej osobe nám niekam odviezla ukrajinská polícia. Vraj kvôli dopravnému priestupku. Kým spriadame konšpiračné teórie, kolega mieri v sprievode policajtov, mimochodom, už mimo služby, ku križovatke, kde sme podľa všetkého nedali prednosť autobusu. Pred dobrou polhodinou. Policajt kolegovi dohovára, ukazuje na vyblednutú stopku a argumentuje troma rozbitým kamerami na okolitých stĺpoch. „Matej, Matej, tak čo s vami,“ pohráva sa policajt s vodičským preukazom a významne sa usmieva. Desať eur mení majiteľa, no policajt naďalej klopká preukazom do dlane: „Matej, Matej...“. Po tom, čo kolega podporí ukrajinskú sivú ekonomiku ďalšou desaťeurovkou, nám ho privezú späť k autu a môžeme pokračovať v ceste.
 
Zabudli ste na nás
S miernym stihomamom pátrame cestou po ďalších „stopkách“ (keďže značiek, čo označujú hlavnú cestu, je ako šafranu), no bez ďalšej ujmy dorazíme do Užhorodu. Práve toto bolo hlavné mesto niekdajšej Podkarpatskej Rusi. V snehobielej cerkvi s modrými kupolami nás už čaká pravoslávny pop Dmitrij Sydor. „Každú nedeľu tu mávame tak 2 až 3 tisícky veriacich, z toho veľkú časť mladých. Robíme aj interaktívne prenosy, máme tu wifi,“ hrdo ukazuje blikajúcu serverovňu. No o chvíľu sa reč zvrtne iným smerom. Otec Sydor je totiž známa persóna a síce „diverzant rozvracajúci ukrajinskú republiku“. V normále to znamená, že sa nebojí otvoriť ústa a kritizovať pomery. Navyše brojí za práva Rusínov. A to sa všetkým nepáči. „Nechceme nič iné, len právo na sebaurčenie. Autonómiu v rámci Ukrajiny tak, ako kedysi v Československu, ale v tom úplne prvom.“ Zdá sa, že spomienky na bývalé štátne spojenectvo sú pozitívne. „To boli skvelé časy, najmä po zákone č. 328 z 22. novembra 1938. Spievali sa tri hymny, viali tri zástavy.“ Československo podľa neho bol silný štát, ktorého sa bál aj Hitler. „Ale potom nás Sovietsky zväz vytrhol z Európy a vy ste na nás zabudli,“ hovorí, no bez stopy horkosti. Ťažká si najmä na to, že sa za nich v rámci Európskej únie neprihovoríme. „Pýtame sa, či budeme po vstupe do únie čakať na uznanie svojich práv tridsať rokov ako španielski Katalánci? Ale my nie sme separatisti, nechceme sa odtrhnúť od Ukrajiny. Ľúbime ju a modlíme sa za ňu.“ Len chcú vraj v nej mať vlastné slovo, lebo nie sú uznaní za národ.
 
Maďari vám utreli nos. A Čechom tiež
Otec Sydor uznáva, že Slováci sú v rámci Európy tiež len mladý národ. Ale pomôcť by sme vraj mohli. Alebo bratia Česi. „Prosili sme aj ich, pozrite, Beneš nás na konci vojny predal za 10 000 dolárov, tak aspoň teraz by ste sa mohli prihovoriť.“ No vzápätí sa mu tvár rozžiari šibalským úsmevom: vraj keď bol naposledy v Prahe, pýtal sa, prečo je socha Beneša na takom vysokom podstavci. „Oni mi hovoria, my vieme, že by ste ho bili, keby bol nižšie“ smeje sa. Nuž a viete, kto nám nakoniec pomohol, skúša nás. „Maďari. Tí vám utreli nos. A Čechom tiež. Maďari nám dali pasy, aby naši ľudia mohli cestovať za prácou,“ vysvetľuje. Namietame, že ústretovej pasovej politike maďarskej vlády nemusí ísť výlučne o dobro Rusínov. „Pozrite, ja nemám o tom ilúzie. Ale keď tu ľudia nemajú prácu, doma hladné deti a víza dostanú len ťažko, čo majú robiť?“ Práve Rusíni pracujúci v zahraničí podľa neho naspäť na Ukrajinu posielajú až miliardu eur ročne.
Lúčime sa s popom, dostaneme požehnanie. A prosbu, aby sme o nich pravdivo písali.
 
Československo? Dobré platy
 Na druhý deň sa ocitneme v dedinke Činadievo, asi 12 km za Mukačevom. Žije tam totiž pani Olga Prokop, ktorej otec bol za prvej republiky poslancom miestneho parlamentu. Na Československo má len pekné spomienky, hoci iba sprostredkovane: „Bola som vtedy maličká. Ale otec spomínal, že sa vtedy vybudovalo veľa nového. Za tých niekoľko rokov sa v Podkarpatskej Rusi postavilo viac škôl ako na celej ostatnej Ukrajine.“ Dnes mnohé budovy chátrajú. A nielen z prvej republiky. „Vediem spevácky zbor, no skúšame u mňa doma. V dome kultúry sa už niekoľko rokov nekúri,“ hovorí „spivačka“ Olga. Po starých časoch sa cnie aj jej neveste Oksane: „Ľudia spomínajú, že vtedy bola robota a slušné platy.“ Ona ako sociálna pracovníčka zarobí o čosi viac ako sto eur mesačne. „A aká je to práca – naťahovať sa so starými ľuďmi, so zdravotne postihnutými. Dokonca aj moja svokra má vyšší dôchodok ako ja plat.“
 
Na Ukrajine... po slovensky
Z rusínskej domácnosti sa presúvame do dedinky Seredno, kde vraj stále žijú Slováci. „Skúste v škole, tam máme slovenskú učiteľku,“ odporúča pán zaháňajúci kravy do dvora. Pred upraveným areálom školy práve nasadajú žiaci do žltého školského autobusu. Po chvíľke pátrania nájdeme slovenské učiteľky hneď dve. „Môj starý otec sem prišiel ešte za prvej republiky z Vranova,“ usádza nás zástupkyňa riaditeľa Mária Hulejová. A ochotne rozpráva o tunajších Slovákoch – v trojtisícovej dedine ich žijú štyri stovky, majú tu slovenské omše, sledujú slovenské televízie či rozhlas. „Moja dcéra študovala v Bratislave a tuto kolegyňa učí slovenčinu.“ Síce iba ako výberový predmet, ale deti aj rodičia vraj záujem majú. „Za prvým Československom vládne veľká nostalgia. Ľudia spomínajú, ako tu vtedy bolo dobre. A niektorí by nedbali, aby sme sa opäť pripojili k Slovensku,“ smeje sa.  
 
Alžbeta Pňačeková

Zdroj: http://style.hnonline.sk/vikend-140/slovaci-sa-na-nas-vykaslali-pomohli-nam-az-madari-590314