Slovensko bolo útočiskom českých vyhnancov

Všetko zlé je na niečo dobré. Slovensko malo z porážky českých stavov na Bielej hore svojím spôsobom osoh. Tisíce utečencov, ktoré sem po nej prúdili v dôsledku masových perzekúcií, prispeli u nás k rozvoju remesiel, vzdelanosti a kultúry.

Odhaduje sa, že v prvých rokoch po Bielej hore emigrovalo z Českého kráľovstva okolo 500-tisíc ľudí (z celkového počtu 3 milióny obyvateľov). Každý šiesty si radšej zvolil vyhnanstvo, akoby mal prestúpiť na katolícku vieru a prispôsobiť sa novým politicko-spoločenským pomerom.

„Buď sa do šiestich mesiacov prinavrátia do lona katolíckej cirkvi, alebo sa vysťahujú z vlasti," taká bola vôľa cisára Ferdinanda II. Právo vysťahovať sa pritom neplatilo pre poddanské vrstvy, ale iba pre príslušníkov šľachty, duchovenstva a mešťanov.

Odchádzali teda najmä protestanti – evanjelici, kališníci, členovia Jednoty bratskej, novokrstenci, pričom predovšetkým zámožnejší ľudia a príslušníci inteligencie. Mnohí si našli domov v susednom Hornom Uhorsku, čiže na území dnešného Slovenska, kde vtedy vládli slobodnejšie náboženské pomery. Migrácii priala jazyková a národnostná príbuznosť i znalosť prostredia.

Najmä v prvom období sa vyhnanci usadzovali v blízkosti hraníc opusteného domova, odkiaľ mohli s ním lepšie udržiavať styky. Mnohí okrem toho dúfali v skorý návrat do vlasti.

Len na západnom Slovensku sa podľa odhadov usadilo 20-tisíc českých exulantov, z nich najviac v bývalej Trenčianskej a Nitrianskej župe. Ďalší si vybrali mestečká a dediny na Záhorí medzi Skalicou a Senicou. Menšie skupiny sa dostali až na stredné a východné Slovensko, do okolia banských miest, napríklad až do Kežmarku, Sabinova či Markušoviec.

Zrejme najznámejším pobielohorským vyhnancom bol „učiteľ národov" Jan Amos Komenský. Zdržiaval sa síce v Poľsku, v Anglicku a zomrel v Holandsku, ale viackrát navštívil aj Slovensko. Najmä Púchov, kde našli útočisko jeho dcéra (vydatá Molitorová) a sestra so švagrom. Okrem toho sa v Púchove usadilo 25 bratských kňazov aj s rodinami a Komenský bol biskupom Jednoty bratskej.

V Trenčíne si zase našiel nový domov spisovateľ a historik Jakub Jakobeus, pôvodom z Kutnej Hory, autor spisu Živý náčrt slovenského národa. Dielo je jedna z prvých historicky spracovaných informácií o Slovákoch, je napísané v slovakizovanej češtine.

Podľa dávnejších zistení českého historika Josefa Macourka sa v Trenčíne usadil aj pražský kníhtlačiar Václav Vokál, ktorý si sem doviezol so sebou tlačiareň. Pred smrťou ju poručil manželke Dorote, tá ju neskôr odpredala Nikodémovi Čížikovi. V exulantskej tlačiarni vychádzali najmä práce domácich autorov.

Najpočetnejšou skupinou českých utečencov boli obchodníci a remeselníci. Prinášali nielen bežné, ale aj neobvyklé remeslá, a najmä nové, vyspelejšie výrobné postupy. Na Slovensku zakladali vlastné cechy alebo sa začlenili do jestvujúcich. „Boli to predovšetkým títo exulanti, ktorí sa zaslúžili o vynikajúcu povesť myjavských pytlikárov, brezovských garbiarov, senických zvonolejárov, skalických súkenníkov a ďalších remeselníkov," napísala svojho času slovenská historička Viera Žbirková.

Biela hora znamenala bezpochyby medzník vo vývoji vzájomných vzťahov Čechov a Slovákov.

Zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/568379-slovensko-utociskom-ceskych-vyhnancov/

Foto:
Zrejme najznámejším pobielohorským vyhnancom bol „učiteľ národov" Jan Amos Komenský.