Smie sa cirkev miešať do politiky?

Pohľad gréckeho pravoslávneho teológa.

„Mlč a žehnaj Nás podľa nášho želania,“ osopil sa cár Ivan Hrozný (1547 – 1584) na svätého Filipa (†1570), ktorý sa odvážil kritizovať ho za jeho ukrutnosť, čo ho stálo život.

Tento dialóg medzi cárom a mníchom (in: E. Benz, Russische Heiligenlegenden, Zürich 1953, 418n.) vysvetľuje pomer medzi pravoslávnou cirkvou a politickou mocou a odhaľuje karikatúru byzantskej idey symfónie, svorného spolupôsobenia politickej autority a cirkevnej plnej moci.

Existenčná prepletenosť dvoch rozdielnych inštitúcií, ktoré nie sú pokladané za samostatné veličiny, sa zvyčajne vysvetľuje ako následok eschatologicko-transcendentálnej orientácie pravoslávnej cirkvi, čo podľa môjho názoru predstavuje chybnú interpretáciu sčasti historicky podmienených konštelácií, ktoré na základe rozdielnych faktorov zažili na Východe a Západe vlastné razenia, ktoré si svoju osobitosť ponechali až do súčasnosti.

Neutrálny postoj pracirkvi
Pracirkev sa usilovala zostať politicky neutrálnou podľa motta: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21). Nový zákon sa vo všeobecnosti vyhýba tomu, aby posolstvo o Božom kráľovstve označil za politickú alternatívu, lebo „nie je z tohto sveta“ (Jn 18,36), hoci predstavuje kritickú výzvu pre politickú moc.

Toto rozlišovanie, ktoré navzájom spája mocenskopolitickú abstinenciu, štátoobčiansku lojalitu a vernosť vo viere, sa márne usilujú vysvetliť apologéti. V štátnickej múdrosti Rimanov znamenal nekompromisný postoj kresťanov politickú rebéliu, ktorá ohrozovala blahobyt štátu. Toto nedorozumenie stálo krv nespočetných mučeníkov.

Konštantínovský obrat
Takzvaný konštantínovský obrat (r. 313 – Milánsky tolerančný edikt), ktorý otvoril prechod Rímskej ríše od protikresťanského ku kresťanskému štátu, spôsobil veľký prelom nielen vo vzťahoch medzi cirkvou a štátom, ale aj v samotnej cirkvi ako inštitúcii štátneho náboženstva (r. 380 – Edikt cisára Teodózia [379-395]).

„Návrh politickej teológie znamená z pravoslávneho pohľadu pokus zachrániť svet s jeho logikou a spôsobom konania. Avšak kresťanský étos vychádza z mocenských kategórií, ktoré sú svetu cudzie.“  Zdieľať
Preloženie hlavného mesta Rímskej ríše do Byzantiona, resp. do Konštantínopolu (r. 330), definitívne rozdelenie ríše (r. 395) a zánik Západorímskej ríše (r. 476) tvoria historické premisy, ktoré rozhodujúco určovali nielen štruktúru cirkví, ale aj ich postoj k politickej moci. Zatiaľ čo patriarchát Rím vyplnil politické vákuum po zaniknutom Imperium Romanum, Východorímska ríša sa vyvinula na Imperium Christianum, v ktorom cisár bol ochrancom cirkvi.

Pod tlakom mocensko-politických prevratov – v roku 410 dobyje západogótsky kráľ Alarich Rím – položí Augustín († 430) vo svojom najvýznamnejšom diele De civitate dei teologické základy pre neskorší vývoj štátnej a cirkevnej ideológie rímskej cirkvi, ktorá sa musela prispôsobiť novej situácii.

Absencia politickej moci na Západe, zatiaľ čo na Východe Nový Rím rástol na centrum politickej a duchovnej autority, podporovala vývoj dvoch zásadne rozdielnych typov cirkví, ktorých spoločenstvo sa postupne stalo nemožným.

Politický étos
Západní pozorovatelia pravoslávnej cirkvi vzťahujú jej politickú zdržanlivosť na byzantský ideál symbiózy cirkvi a štátu, v ňom vidia aj vysvetlenie pre jej podriadenosť štátu a jej kolaboráciu s proticirkevnými režimami. Príklady, ktoré sa pritom uvádzajú z dejín pravoslávnych cirkví, akoby potvrdzovali túto kritiku, ktorá poukazuje na nebezpečenstvo, ktoré je latentne prítomné v pravoslávnej cirkvi.

Avšak mlčanie teologickej reflexie a neprítomnosť modernej politickej teológie, ktorá z pravoslávneho pohľadu nie je ani politikou ani teológiou, neznamená aj absenciu politického étosu, ako to dokladuje predovšetkým zástup starých a nových mučeníkov.

Vo svojom pastierskom liste z 19. januára 1918 moskovský patriarcha Tichon (†1925) kritizoval teror boľševikov a dokonca sa odvážil exkomunikovať „otvorených a skrytých nepriateľov Krista“.

Ivan IV. Hrozný na obraze ruského maliara Ilju Repina, zobrazený v zúfalstve po tom, ako spôsobil smrteľné zranenie svojho syna Ivana. Foto: wikimedia

Počas nemeckého obsadenia (1941 – 1944) prešlo politické vedenie Grécka podľa starej pravoslávnej tradície na prímasa Gréckej cirkvi, aténskeho arcibiskupa Damaskina, ktorý mal odvahu protestovať proti prenasledovaniu svojich „izraelských spoluobčanov. Je to napokon ten istý Teodózios I. Veľký, ktorý v roku 390 ustúpil duchovnej autorite Cirkvi a kvôli krviprelievaniu v Solúne, ktoré nariadil, robil verejné pokánie.

Návrh politickej teológie znamená z pravoslávneho pohľadu pokus zachrániť svet s jeho logikou a spôsobom konania. Avšak kresťanský étos vychádza z mocenských kategórií, ktoré sú svetu cudzie (porov. Mt 4,10; 20,25-28; Jn 13,15-17). Pravoslávna cirkev nevníma ako svoju úlohu vyvíjať systémy, ktoré by mali konkurovať politicko-spoločenským systémom. Jej cieľom je zmena vo vnútri človeka, ktorá jediná môže premeniť svet.

Pritom sa však musí pýtať, či v sfére je pôsobnosti ortodoxia a ortopraxia udržiavajú balans.

Anastasios Kallis
Autor je emeritným profesorom pravoslávnej teológie na univerzite v Münsteri.

Das hätte ich gerne gewußt. 100 Fragen an einen orthodoxen Theologen, Theophano Verlag Münster 2003, s. 165-168.
Z nemčiny preložil o. Ján Krupa. Podnadpisy dodal prekladateľ.  

Zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/33275/smie-sa-cirkev-miesat-do-politiky

Foto:
Ivan IV. Hrozný z nedávneho ruského veľkofilmu s názvom Cár (2009).
Zdroj: wikimedia