Som sama, nemá ma kto pochovať. Ako žijú ľudia v černobyľskej zóne

 

V hustých lesoch v okolí černobyľskej jadrovej elektrárne občas vidieť niekoľkých ľudí, ktorí sa odmietli rozlúčiť s časťou svojho života. Aj napriek zákazu a za cenu rizika.

 

Valentyna Ivanovna a jej deti spali, keď sa ich bytom v meste Pripiať začalo po druhej v noci ozývať vyzváňanie telefónu. Keď zdvihla slúchadlo, linka bola hluchá. Len o chvíľu neskôr jej niekto začal búchať na dvere. „Otvorila som. Stáli tam moji kolegovia z nemocnice a hnali ma, že nastala výnimočná situácia a musím ísť do práce,” spomína vtedy 44-ročná sestrička na noc 26. apríla 1986.

 

Po neúspešnom experimente explodoval štvrtý blok černobyľskej jadrovej elektrárne a ovplyvnil životy státisícov ľudí nielen vo východnej Európe.

 

Deti nechala doma samy, jej manžel bol v tom čase u rodičov v 40-kilometrov vzdialenej dedinke Teremcie. Sanitkou s kolegami vyzdvihli všetkých lekárov v meste a ponáhľali sa do nemocnice. „Pracovala som celú noc - privážali k nám prvých zranených z vybuchnutého reaktora. Každého som ošetrila, ako som len mohla,” hovorí dnes 74-ročná Valentyna Ivanovna Sočenoková.

 

Neodmietla ani prosbu svojej kamarátky, ktorá sa strachovala o muža hasiča. Ten sa z nočného zásahu v elektrárni nevrátil. Obe ženy sa ešte za tmy vydali pešo k elektrárni, obišli aj zničený blok. „Povedali nám už len to, že jej muž nežije a že máme odísť. Vraj telo nájdu. A tak sme išli.”

 

Najväčšia katastrofa v dejinách jadrovej energetiky spravila z okolia elektrárne, z 50-tisícového mesta Pripiať, aj z desiatok okolitých dedín mŕtvu zónu. Mrak radiácie zasiahol lesy, bieloruské dedinky, rozptýlil sa nad Škandináviou a potom sa opätovne stočil nad východnú Európu. Za rok sa rádioaktivita z Černobyľa dostala na všetky miesta planéty.

 

Napriek tomu, že všetkých z okolia v priebehu niekoľkých týždňov vysťahovali, dnes v hustých lesoch občas vidieť niekoľkých ľudí. Len hŕstka z desaťtisícov sa vrátila napriek zákazu späť do rodných domov, na svoje polia a do prázdnych dedín. Odmietli sa rozlúčiť s časťou svojho života aj za cenu rizika.

 

Najskôr odviezli zvieratá

 „Najete sa alebo si dáte domácu vodku?" núka nás hneď pri vstupe 78-ročná Ola Timofejevna Sapurová z dedinky Kupovate vnútri černobyľskej uzavretej zóny. Cesta do dediny vedie po rozbitej ceste a cez husto zarastené lesy, v ktorých sa občas mihne dom so zrútenou strechou či malá chalúpka s vybitými oknami. Bábuška Ola sa o svoj dom stará, aj okná má čisté.

Sediac na posteli si upevňuje béžovú šatku a teší sa z návštevy. V tomto dome sa narodila, žila tu ešte aj jej mama. „Dnes som tu sama. A už ani do záhrady nemôžem ísť,” hovorí smutne. Pošmyknutie na ľade a  operácia v Kyjeve pre ňu znamenajú, že tento rok zemiaky ani inú zeleninu už nenasadí a bude závislá od toho, či jej niekto pomôže a donesie potraviny.

 

Vo svojom rodnom dome žila celý život, okrem jedného roku. „Pripravovali sme sa na veľkonočné sviatky. Nakúpili sme, navarili, všetko vyčistili... a potom nás evakuovali," spomína na jar pred tridsiatimi rokmi. O havárii nevedeli celých päť dní. Prvého mája prišli autami najskôr po dobytok a domáce zvieratá, po ľudí sa vrátili neskôr autobusmi.

„Dostali sme celkom pekný dom v inom regióne, dokonca mal aj kúrenie. Ale rozhodli sme sa vrátiť domov,” hovorí Ola Timofejevna a pozerá sa na záhradu. Aj s mužom sa vrátili po roku. Prvé roky boli dobré - ľudí bolo viac, potraviny vozili často. „Dnes to však trochu ľutujem. Niektorí odišli, iní umreli. A ja som tu sama. Nemá ma kto ani pochovať.”

 

Z viac ako tridsaťkilometrovej zóny okolo černobyľskej elektrárne evakuovali vyše 200-tisíc ľudí. Povedali im, aby sa zbalili na tri dni. Väčšina sa nevrátila nikdy, niektorí o mesiace a roky neskôr. Nebezpečná radiácia najviac postihla tých, ktorí pracovali priamo po výbuchu pri elektrárni či v jej bezprostrednej blízkosti. Len pre požiar v reaktore a následné silné dávky radiácie zahynulo v Černobyli najmenej tridsať ľudí, väčšinou hasičov a pracovníkov elektrárne.

Dekontaminácia aj čas znížili úroveň radiácie v zóne na hodnoty, ktoré pre ľudí už nemajú také vážne dôsledky ako kedysi. Všetko však závisí od miest, kam v černobyľskej zóne idete.

„Náš národ radiácia nevystraší,” hovorí 85-ročná Hanna Alexijevna Zavorotnja. Z pece vyťahuje horúci hrniec s kukurično-pšenovou kašou, núka nás jablčníkom, ktorý upiekla pre sestru. „Povedali nám, že sa o tri dni vrátime,” spomína na evakuáciu a nakladá na tanier kašu. Tiež sa do Kupovateho vrátili až po roku, dnes aj so sestrou žijú pár domov od pani Oly.

Sedemnásť obyvateľov dediny má dnes veľký deň - z Černobyľa by malo prísť auto s potravinami, ale aj so sociálnymi dávkami. Väčšina tunajších obyvateľov dostáva približne 1300 hrivien mesačne, čo nie je ani päťdesiat eur. Zopár drobných dostanú za to, že žijú v rizikovej zóne. Bábušky v pestrofarebných šatkách sa zhromažďujú na lavičke pred domom Hanny Alexijevny. To, či auto naozaj príde, nik nevie. Sľubovali ho už v piatok.

 

Mesto, ktoré stavali anjeli

K domu Vasila a Matriovny Lavrienkovcov vedie z Černobyľa zdĺhavá, asi tridsaťkilometrová cesta. Po ceste míňame zarastený cintorín s masívnymi drevenými krížmi aj stádo Przewalského koní, ktoré v zóne žijú. Prírode sa tu darí, dediny zmizli v hustých lesoch. Domy sú prázdne, väčšinou aj vyrabované, s rozbitými oknami.

 

Dedinka Teremcie však stále s niekoľkými obyvateľmi prežíva. Kedysi tu bol krásny prístav na Dnepri. Vasil Lavrienko tam pracoval a dodnes spomína na paničky, ktoré prišli vyobliekané na lodiach z Kyjeva či z Bieloruska. Dnes je v podstate starostom a snaží sa o ostatných postarať - narúbe drevo, donesie nákup, zorganizuje pohreb, obrobí pôdu. „Minulý rok nám zdochol kôň. Už bol slabučký. Dostali sme síce traktor, ale viete, odrobíte a koniec. Kôň má dušu,” hovorí Lavrienko a pozýva do domu na miestne špeciality a pohárik orechovej samohonky, teda domácej.

 

Pomalým krokom cez dedinu vidno zopár miestnych, ktorí žijú odrezaní od sveta. Podľa odborníkov nemusela táto dedina pre slabú radiáciu do zóny vôbec patriť, inak ako cez zónu sa sem však dostať nedá. Medzi dvoma drevenými domčekmi je bocianie hniezdo. Národný symbol Ukrajiny sa sem vrátil. Podľa štatistík po tragédii v černobyľskej elektrárni prudko klesol počet jedincov v zóne. Dnes sa sem opäť vracajú.

 

Pár krokov od bocianieho hniezda žije aj kedysi zdravotná sestra Valentyna, ktorá sa niekoľko mesiacov po evakuácii z Pripiati vrátila do domu svokrovcov. Dodnes je hrdá na svoju bývalú prácu aj na to, že skúsenosti z medicíny vie využiť v záhrade. „O bylinkách viem všetko. Treba ich zbierať na špeciálne dni… napríklad na svätého Petra. Keď popritom hovorím modlitbu, bylinky majú liečivú moc,” hovorí a v prstoch   žmolí list medovky. Bylín chce zasadiť viac, čoskoro by jej mala prísť pomôcť aj dcéra z Kyjeva.

 

Valentyna to tu má rada, no cnie sa jej aj za Pripiaťou, 50-tisícovým mestom, v ktorom vychovávala dcéru a kde 15 rokov žila. „Bol to raj na život - to mesto ani nevyzeralo, ako by ho postavili ľudia, skôr ho stavali anjeli,” spomína Valentyna Ivanovna. „Bolo to nádherné mesto s výbornou infraštruktúrou. Pri cestách rástli gaštany, ulice lemovali tisícky ruží, ktoré dal vysadiť šéf elektrárne, deti mali škôlky aj školy.

 

Jej dcéra tu strávila detstvo. „Hrala na klavíri aj gitare, maľovala. Raz namaľovala nádhernú kresbu Dnepra a černobyľskej elektrárne, stromov, napísala verše o Pripiati,” hovorí Valentyna, chytí melódiu a potichu na svojej záhrade spieva pieseň jej dcéry: ‘Gorod, gorod… kde je moje mesto pochované, kde je pokoj môj, kde mrazivé mesto šedivie.’ Spieva a po tvári jej stekajú slzy.

 

Volali Švédi, či niečo nevybuchlo

Pripiať mala byť výkladnou skriňou Sovietskeho zväzu - mala široké ulice obklopené kvetmi, veľký kultúrny dom, bazén, boxerský ring, pätnásť škôlok pre najmladšie obyvateľstvo, zábavný park s kolotočom aj autodrómom, obchody so sortimentom, ktorý mohli miestnym závidieť v celej Ukrajine aj v Rusku.

 

V čase, keď z trosiek jadrovej elektrárne vyťahovali prvé telá a keď niektorí už cítili účinky radiácie, Pripiať žila ešte normálnym životom. Kolotoče fungovali, v meste sa konala svadba aj veľký trh obľúbený medzi zahraničnými návštevníkmi. Ľudia prichádzajúci z Kyjeva a Bieloruska popíjali kávu v prístave.

 

Väčšina nevedela, že hasiči a pracovníci elektrárne sa o pár kilometrov ďalej snažia zabrániť ešte väčšej katastrofe. Podľa odborníkov veľa nechýbalo, aby z povrchu zmizla nielen Pripiať či Kyjev, ale rádioaktívna zóna by sa začínala za Košicami. Týždeň po havárii sa totiž zničený reaktor prepadával cez podlahu do priestoru, kde sa nachádzala už rádioaktívna voda určená na chladenie. Ak by došlo ku kontaktu s vodou, nastal by ďalší, oveľa väčší únik rádioaktivity. Situáciu zachránili traja muži, ktorí sa do nádrže ponorili a vodu vypustili. Prežili ledva týždeň.

Nikto vtedy o nebezpečenstve netušil: ľudia z Pripiati sa o radiácii a evakuácii dozvedeli až tridsaťšesť hodín po nehode.

 

„Volali sem ľudia zo Švédska, či tu niečo nevybuchlo. Vedeli to všetci, len nie ľudia, ktorí tu žijú. Videl som vojakov s plynovými maskami, ako prechádzajú popri deťoch, ktoré sa hrajú na pieskovisku,” vraví nechápavo 55-ročný Sergej Grigorevič Parykvaš. Podobne ako väčšina občanov ešte stále pracuje v černobyľskej jadrovej elektrárni. Už 32 rokov.

 

Stretávame sa v riadiacej miestnosti v treťom reaktore, len niekoľko desiatok metrov od miesta, ktoré dodnes straší Ukrajinu aj Európu. Rádioaktivita je v miestnosti v normále, dozimetre začínajú pískať až pri chodbe, ktorá kedysi viedla do štvrtého reaktora. Dnes je pre vysokú rádioaktivitu zamurovaná a vyčnieva z nej pamätník jednému z požiarnikov, ktorý tu pred tridsiatimi rokmi zahynul.

 

Sergej, oblečený ako ostatní zamestnanci v dlhom bielom plášti, stojí pri riadiacom pulte a pozerá na ciferníky. V tú noc v práci nebol. „Lovili sme s kamarátmi ryby, keď sme počuli dve explózie,” spomína. Keď o štvrtej ráno prechádzali okolo elektrárne, už vedeli, že nešlo len o malú nehodu. Kryt štvrtého bloku neexistoval.

 

„Stihol som povedať žene, aby zatvorila okná, všetko vyčistila a zostala doma s deťmi. Večer ma zavolali do elektrárne likvidovať následky,” opisuje Sergej návrat do Pripiati, kde vtedy býval.

 

Čo sa stalo tu, môže sa stať hocikde

Tridsať rokov po nehode černobyľského reaktora, ktorá vzala Pripiati titul hlavného mesta energetiky a výkladnej skrine Sovietskeho zväzu, stojí Sergej na Ulici hrdinov Stalingradu. Cesty už nie sú lemované ružami. Lemujú ich stromy, korene drvia asfalt a konáre zakrývajú výhľad na okolité budovy. Všade je úplné ticho, počuť len čvirikanie vtákov.

 

„Bolo to nádherné mesto, najkrajšie atómové mesto, aké som kedy navštívil,” hovorí Sergej, keď prechádza okolo plavárne, ktorá mala v bazéne ešte pred šestnástimi rokmi vodu. Chodili sem dokonca relaxovať robotníci, ktorí v zóne zostali. V čase, keď už Pripiať bola mestom duchov. Dnes budova nemá okná a z dna vyrastajú kríky. Sergej spomína, ako sem v zime chodil plávať.

 

Aj sála v kultúrnom dome Energetik zíva prázdnotou - podlaha dávno spráchnivela, stoličky sú vytrhané a na pódiu zostal zaprášený obraz sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova aj transparent oslavujúci šesťdesiate výročie Sovietskeho zväzu. Boxerský ring v ďalšej miestnosti je takisto zničený. Mesto je v pondelok absolútne prázdne, ani cestovné kancelárie ponúkajúce adrenalínové zájazdy zatiaľ neprišli. Kolotoč v zábavnom parku ničí hrdza.

Ak by Sergej zostal žiť v Pripiati, jeho synovia by to do školy mali asi minútu pešo. Jeden z nich sa narodil dva roky pred výbuchom, druhý rok po ňom. Triedy sú dnes zaprášené, medzi detskými plynovými maskami sa váľajú polámané bábiky, pomôcky z fyziky vysvetľujúce vtipnou formou rôzne druhy rádioaktívneho žiarenia ležia na zemi. V škole vŕzgajú len polámané dvere vo vetre.

 

Keď sa Sergej brodí cez vysušenú trávu, dozimetre občas zvýšia intenzitu chrčania. Zastane, nie však pre zvuky, ale len aby sa pozrel na panelák, v ktorom asi tri roky žil.

„Radiácie sa nebojím, nikdy som zdravotné problémy nemal,” hovoril ešte v elektrárni. „Vždy však treba byť opatrný. To, čo sa stalo tu, sa môže stať hocikde. A treba spraviť všetko preto, aby sa tomu predišlo.”

 

Deviate poschodie budovy je rovnako ako všetky ostatné vyrabované. V bytoch zostali rozbité sporáky, rámy od postelí, kopy kníh či obytné steny z obývačiek. U Parykvašovcov sú strhané tapety, rozbitá stolička aj klavír. Sergej na ňom zahrá pár tónov a usmeje sa.

 

Aj vedľajší byt je takmer prázdny. Rozbité poháre, vytrhané matrace, prasknuté okná. Na okne leží ukrajinská kniha Romány a poviedky, otvorená na strane 73. Zaprášené riadky sú o nešťastnej žene, ktorá nechce zostať sama.

 

Krátky verš to v prázdnom pripiatskom byte vystihuje: ‘Ach, bože milostivý, akým svet začal byť, muž ženu opúšťa a ide s inou žiť.’ 

 

 

TEXT: Lukáš Onderčanin  

Zdroj: 
http://svet.sme.sk/c/20144744/som-sama-nema-ma-kto-pochovat-ako-ziju-ludia-v-cernobylskej-zone.html
 

FOTO: Tomáš Halász

Ola Timofejevna Sapurova žije v evakuovanej obci Kupovate. “Som sama. Niet tu nikoho, kto by ma pochoval…” (zdroj: MONO - Tomáš Halász)