Sovietsky zväz bol verný spojenec a najväčší obchodný partner Hitlera

Rusi netrpeli a nebojovali jediní. Sami by vojnu nevyhrali.

Sú ľudia, pre ktorých sa druhá svetová vojna začala až 22. júna 1941 prepadnutím Sovietskeho zväzu. V Európe, Afrike a Atlantiku sa pritom vtedy bojovalo už dva roky a zomierali pri tom aj Slováci.

Sovietsky zväz bol celý tento čas na zlej strane. Navyše vôbec nie je pravda, že jeho neskorší spojenci zohrali len bezvýznamnú úlohu. Druhá svetová vojna neničila iba Sovietov a neboli to iba oni, kto sa pričinil o porážku Hitlera.

Sovieti by to sami nedokázali
Cieľom tohto článku nie je spochybňovať mimoriadny podiel ZSSR na porážke nacizmu. Sovietski vojaci a civilisti tvorili najväčšiu časť obetí druhej svetovej vojny v Európe. Ich krajina zároveň utrpela najväčšie materiálne škody, zažila najviac utrpenia i najkrutejšie boje.

Zničila aj najväčší počet nemeckých jednotiek. Nie nadarmo sa napríklad Bitka o Stalingrad stala symbolom celej druhej svetovej vojny.

Spochybňovať by to bola lož aj napriek tomu, že za mnohé zo sovietskych obetí nie je zodpovedný iba Hitler, ale aj Stalinove hlúpe a kruté rozhodnutia.

Aj bez nich sú však rovnakou lžou tvrdenia, že jedine Stalinov režim porazil Hitlera, že jedine zásluhy Sovietskeho zväzu mali zásadný vplyv na konečné víťazstvo a príspevok ostatných krajín je v porovnaní s tým bezvýznamný.

Naopak, bol obrovský. Len Západ sám by Hitlera neporazil, ale ani osamotený Sovietsky zväz by to nedokázal.

To len komunistická historiografia o tom pred rokom 1989 desaťročia klamala. Dôsledky znášame dodnes. Napríklad v podobe sťažností, že na oslavách SNP nemajú čo robiť vlajky západných spojencov alebo v neúčasti najvyšších ústavných činiteľov na oslavách 75. výročia vylodenia v Normandii.

Nepriatelia, šokujúci priatelia, nepriatelia
V noci z 21. na 22. júna 1941 sa nemeckí vojaci po celej dĺžke spoločnej nemecko-sovietskej hranice chystali na inváziu. Platilo to aj o pohraničnej rieke Bug pri strategicky dôležitom meste Brest-Litovsk, v ktorom bola veľká pevnosť s početnou posádkou.

Nastúpené jednotky Wehrmachtu z úkrytov sledovali posledný predvojnový vlak s obilím, ktorý z východu smeroval do Nemecka. Len niekoľko hodín po tom, ako prešiel cez most ponad Bug a jeho svetlá zmizli v tme, vyrazili vpred, aby mesto aj pevnosť v ňom dobyli druhýkrát v priebehu necelých dvoch rokov.

Prvýkrát sa im to podarilo v polovici septembra 1939, ale dovtedy poľský Brest-Litovsk vzápätí dobrovoľne odovzdali Červenej armáde, s ktorou predtým ešte uskutočnili spoločnú vojenskú prehliadku.

Ako je to možné? Veď Hitler so Stalinom boli úhlavní nepriatelia. Počas väčšej časti 30. rokov naozaj mali takú rétoriku, ale iba týždeň pred inváziou do Poľska uzavreli pakt Molotov-Ribbentrop, ktorým si rozdelili Poľsko, Stalinovi navyše prihodili Pobaltie a rumunskú Besarábiu a severnú Bukovinu.

Pre komunistické hnutie vo všetkých krajinách, ale v podstate pre celý svet to bol šok. Extrémni ľavičiari dodnes túto cynickú piruetu obhajujú ako geniálny strategický ťah Stalina, ktorým získal čas a nárazníkovú zónu proti Hitlerovi. V jednom z telegramov to presne takto britskému premiérovi vysvetľoval aj Stalin.

Toto vysvetlenie po prvé úplne ignoruje utrpenie miliónov ľudí na územiach, na ktorých komunisti rozpútali politický teror, a po druhé zamlčiava fakt, že Sovietsky zväz sa dva roky správal ako verný spojenec nacistického Nemecka.

Počas nich Hitler obsadil západnú Európu a viedol vojnu s jedinou krajinou, ktorá mu stále vzdorovala – s Veľkou Britániou.

Nemci používali v lietadlách, ktoré bombardovali Londýn, napríklad sovietsky hliník, palivo zo sovietskej ropy ich poháňalo a nemeckí vojaci jedli chlieb zo sovietskeho obilia.

Kým v roku 1939 bola obchodná výmena medzi oboma krajinami 60 miliónov mariek, v nasledujúcom to bolo už 600 miliónov a iba v prvej polovici roka 1941 rekordných 425 miliónov. Zo Sovietskeho zväzu sa tak stal jasne najväčší obchodný partner Hitlera.

Spolupráca bola taká intenzívna, že prenikla aj do všeobecného povedomia sovietskych občanov. Historik Timothy Snyder napríklad v knihe Čierna zem cituje pieseň ukrajinských roľníkov, ktorí si v tom čase spievali:

Ukrajina, úrodná zem,
obilie dáva Nemcom
A sama pritom hladuje.

No nešlo len o vzájomný obchod. Sovietsky zväz cez svoje územie pomáhal Nemecku obchádzať britskú námornú blokádu a obchodovať s dodávateľmi z Ázie.

Stalin Hitlerovi slepo veril
Pomerne rozšírená teória znie, že Stalin toto všetko robil len preto, aby Hitlera uchlácholil, využil čas na prípravu a zaútočil naňho skôr ako on na Sovietsky zväz, čím by si otvoril cestu k podmaneniu západnej Európy. Vraj to nestihol len o niekoľko dní, maximálne týždňov.

Najznámejším propagátorom myšlienky je ruský publicista Viktor Suvorov, ktorý pred útekom do Veľkej Británie pôsobil v sovietskej vojenskej rozviedke. Je pravda, že konečným cieľom komunistov bolo šíriť svoju ideológiu do sveta, a že vzájomné oslabovanie západných mocností im v tom vyhovovalo, ale historici na Suvorovovo tvrdenie dodnes nenašli žiadny presvedčivý dôkaz. Podľa prevládajúceho názoru Stalin jednoducho Hitlerovi veril, že vojnu nerozpúta.

Na prehlbovaní spojenectva začali v Kremli pracovať okamžite po podpísaní paktu. Molotov napríklad už 31. augusta 1939 v prejave vyhlásil: „Dnes už nie sme protivníkmi – nastal obrat v dejinách Európy, a nielen Európy.“

Hitler 1. septembra, v prvý deň vojny, spokojne reagoval: „Slová z prejavu pána Molotova môžem podpísať, od slova do slova.“

Ohňostroj vzájomnej náklonnosti pokračoval ďalej. Posledný deň októbra 1939, to už Poľsko mesiac neexistovalo, Molotov túto krajinu v ďalšom prejave označil za neprirodzený rakovinový nádor na mape. Tentoraz ho za to vo svojom denníku pochválil Joseph Goebbels: „Veľmi silne v náš prospech. Povedal všetko, čo sme si mohli želať.“

Sovietsky zväz to otrocky robil až do 22. júna 1941. Stalin trval na tom, že Hitler nezaútočí a svoju časť geopolitického kšeftu dodrží. Nemecký diktátor to však nemal v pláne. Už 31. júla 1940 vydal príkaz na prípravu prvých náčrtov invázie na východ a 18. decembra rozhodol o vypracovaní definitívneho plánu operácie Barbarossa.

Utajiť obrovské prípravy na dovtedy najväčšiu ofenzívu v dejinách nebolo možné. Stalina o nadchádzajúcom prepadnutí preto informovalo množstvo zdrojov. Na jar 1941 mu postupne detailné informácie od svojich rozviedok poslali Winston Churchill, Franklin D. Roosevelt, dokonca čínsky vládca Čankajšek, vlastní špióni a krátko pred útokom aj prví nemeckí zbehovia. Všetky informácie smerovali k júnu ako začiatku útoku.

Churchill doslova prosil, aby ho Stalin vypočul, no ten mu na list ani neodpovedal. Myslel si, že ho len chce vyprovokovať, aby Británia nemusela s Nemeckom bojovať sama.

Známe varovania sú zhrnuté napríklad v knihe historika Johna Lukacsa June 1941. Hitler and Stalin (v češtine Červen 1941. Hitler a Stalin, Praha 2007). Z nej sú aj nasledujúce citáty.

Slávny sovietsky špión Richard Sorge do Moskvy 5. mája písal: „Nemecko v polovici júna zaháji vojnu proti Sovietskemu zväzu.“ 13. júna informácie spresnil: „Opakujem, že deväť armád, 150 divízií začne ofenzívu na úsvite 22. júna.“ Stalin Sorgeho varovanie komentoval urážkou „malý sráč“.

Ešte ostrejšie Stalin 17. júna komentoval zdroje z nemeckého ministerstva letectva, pritom vtedy už boli prípravy na útok neprehliadnuteľné. Prostredníctvom sovietskej tajnej služby Stalinovi 16. júna poslali nasledujúcu depešu: „Všetky prípravy Nemecka na ozbrojené napadnutie Sovietskeho zväzu boli dokončené; úder sa dá očakávať každú chvíľu.“ Stalinova reakcia: „Toto nie je žiadny zdroj, ale dezinformátor.“ (V skutočnosti výborne informovaným zdrojom boli traja vysokopostavení odporcovia nacizmu. Všetkých v roku 1942 popravili.)

O štyri dni Hitler zaútočil a Stalin sa nervovo zrútil. Trvalo niekoľko dní, kým sa pozbieral.

Británia sa odmietla deliť
Kým sa toto všetko v priebehu dvoch rokov odohralo, Hitler so Stalinovým súhlasom, hospodárskou a v Poľsku aj vojenskou pomocou dobyl takmer celú západnú Európu. Dánsko, Nórsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko aj Francúzsko padli rýchlo po sebe.

Bolo veľmi reálne, že ich osud postihne aj Britániu. Zabránili tomu dve veci. Najskôr najslávnejšia porážka v dejinách, keď sa podarilo evakuovať 300-tisíc príslušníkov obkľúčeného britského expedičného zboru z pasce pri Dunkirku.

To by však bolo málo. Britom sa totiž podarilo zachrániť ľudí, ale vo Francúzsku prišli o všetku ťažkú výzbroj. Ak by sa Hitler rozhodol preplaviť cez Kanál La Manche, a v lete 1940 tomu všetko nasvedčovalo, britská armáda by mu vzdorovala veľmi oslabená.

No aby si na to Nemci trúfli, potrebovali najskôr zničiť britské letectvo. Bez toho by nezískali vzdušnú prevahu potrebnú na neutralizovanie mocného britského námorníctva.

Nasledovala vzdušná bitka, ktorú Churchill okomentoval výrokom, že ešte nikdy v dejinách tak veľa ľudí nevďačilo za tak veľa takej hŕstke. Tou hŕstkou boli stíhači RAF. Necelé tri tisícky ich od júla do konca októbra 1940 dokázali poraziť početnejšie nemecké letectvo.

Za Britov už vtedy okrem ich domínií bojovali aj letci z porazených európskych krajín, najmä Poliaci a stíhači z Československa. Čech Josef František sa napríklad stal najúspešnejším stíhačom Bitky o Britániu. Poľská 303. peruť, v ktorej bojoval, zas bola najúspešnejšou jednotkou celej bitky.

Keď Hitler pochopil, že víťazstvo vo vzduchu nedosiahne, definitívne padli aj plány na operáciu Seelöwe a sústredil sa na Sovietsky zväz. Ak by Britániu porazil alebo aspoň prinútil uzavrieť mier, nemusel by bojovať na dvoch frontoch, čo sa mu nakoniec stalo osudné. Namiesto toho s ňou bol neustále nútený súperiť v Atlantiku, severnej Afrike a na Blízkom východe.

Rozsah pozemných bojov na Západe síce nebol do vylodenia v Normandii taký obrovský ako na východnom fronte, ale na Západe viazal jednotky, ktoré by mu pomohli napríklad pod Moskvou.

Bitka pod ňou sa bežne nesprávne označuje za prvú Hitlerovu porážku v tejto vojne. Tú utrpel už nad Londýnom a zásluhu na nej majú aj československí vojaci.

Veľmi dôležitý detail – Hitler po porážke Francúzska ponúkol Británii podobný obchod ako Stalinovi. Ak by mu nechala voľné ruky na kontinente, on by jej na oplátku ponechal impérium a oceány. V Londýne boli aj dôležití ľudia naklonení takémuto mieru. Napríklad vplyvný lord Halifax aj uskutočnil prvé diplomatické kontakty. No pobúrený Churchill našťastie presadil svoju vôľu. Pre dejiny Európy to bolo kľúčové politické víťazstvo.

Barbarossou sa to neskončilo
Úloha Británie sa nezmenšila ani po vstupe ZSSR do vojny. Od decembra 1941 sa do nej navyše zapojili aj Spojené štáty. Obe krajiny posielali Stalinovi obrovskú materiálnu pomoc aj za cenu veľkých vlastných strát na mori. V decembri 1941 vďaka tomu pod Moskvou britské tanky tvorili pätinu obrnencov Červenej armády. Britské stroje síce neboli také dobré ako sovietske, ale prišli v kritickej chvíli. Neskôr mali Sovieti najväčší záujem o americké nákladné autá, vďaka ktorým dokázali viesť veľké útočné operácie.

Spojenci celkovo dodali Sovietskemu zväzu obrovské množstvo tovaru. Spomedzi potravín napríklad podľa ruských zdrojov po roku 1989 jeden a pol milióna ton rôznych druhov mäsa. Sovietski vojaci americké mäsové konzervy ironicky volali „druhý front“.

Ešte dôležitejšie boli dodávky surovín. Takmer polovicu spotreby hliníka či medi počas celej vojny ZSSR dostal zo Západu. Odtiaľ pochádzala aj polovica špeciálnej ocele používanej na výrobu tankového panciera atď.

Sovietsky zväz dostal aj 330-tisíc áut. V niektorých jednotkách americké nákladiaky tvorili viac ako polovicu techniky. Viac ako desaťtisíc lietadiel či šesťtisíc tankov.

Pre Slovensko je zaujímavé, že zásobovanie SNP Sovieti zabezpečovali dopravnými lietadlami Li-2, čo boli licenčné kópie amerických DC-3, a americkými bombardérmi B-25.

Aj bez otvorenia druhého frontu vo Francúzsku zas na jar 1943 v Tunisku zajali viac nemeckých a talianskych vojakov ako Sovieti krátko predtým v Stalingrade.

Následne sa Briti a Američania vylodili na Sicílii a po chvíli aj v pevninskom Taliansku. Na prvý pohľad to s bojmi na východe nesúvisí, ale k vylodeniu na Sicílii došlo práve počas prebiehajúcej Bitky pri Kursku. Hitler z nej v reakcii odvelil jednu elitnú tankovú divíziu SS do Talianska, kam predtým poslal, respektíve kde nechal iné jednotky z obáv z vylodenia spojencov v Taliansku či južnom Francúzsku. Samozrejme, treba pripomenúť, že boje na východnom fronte boli napriek tomu omnoho masívnejšie.

Západní spojenci okrem toho neustále bojovali s Japonskom a zároveň podnikali strategické nálety na Nemecko. Na ich vrchole v nemeckej protivzdušnej obrane slúžilo až milión ľudí, ktorí opäť chýbali inde. Na druhej strane služba v britskom bombardovacom letectve bola u spojencov najnebezpečnejšia. Neprežilo ju 44 percent letcov. Ďalší boli zranení alebo zajatí.

Je to len stručný opis omnoho väčšieho príspevku západných spojencov k víťazstvu v druhej svetovej vojne. Aj z neho je jasné, že nešlo o žiadnu bezvýznamnú epizódu.

ROMAN PATAJ

Zdroj:
https://dennikn.sk/1577133/sovietsky-zvaz-bol-verny-spojenec-a-najvacsi-obchodny-partner-hitlera/?ref=tit

Foto: 
Molotov pri podpisovaní zmluvy. V pozadí Stalin a vedľa neho (za Molotovom) Ribbentrop. Moskva, 23. august 1939
Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Pakt_Ribbentrop-Molotov