SPEVÁČKA KRISTÍNA: ,,ODVAHU MI DODALI FANÚŠIKOVIA“

 

Dievčatá ju po hodine tanca presviedčali aby pre nich zaspievala. Mala iba dvanásť rokov a už si ju publikum žiadalo. Išlo o jej vtedy asi dvanásťročné rovesníčky z tanečného krúžku na Základnej umeleckej škole vo Svidníku. Okrem neho  chodila na hodiny klavíra a spevu. Bola vtedy strémovaná, ale vyhovela ich požiadavke. Aby v prejave nadobudla väčšiu istotu, otočila sa počas spevu chrbtom. O pár rokov neskôr nabrala odvahu a vykročila k davu.  Uvidíme či to tak zostane Navždy. Tak znie aspoň názov  sprievodnej skladby jej Horehorniatour 2014 vďaka ktorému dnes vystúpi v meste Prešov. 

 

Po skončení základnej školy ste uvažovali nielen o štátnom umeleckom konzervatóriu, ale tiež o obchodnej akadémii. Ovplyvnil niekto vaše konečné rozhodnutie?

 

Pri mojom rozhodovaní, či pôjdem študovať na umelecké konzervatórium, alebo zostanem v rodnom Svidníku, mnoho záviselo aj od mojej mamky. Keď sa dozvedela, že mi záleží na tom, aby som sa dostala na umelecké konzervatórium v Košiciach urobila všetko, čo bolo v jej silách. Počas základnej školy som síce trochu recitovala, ale predovšetkým som sa venovala spevu a nie dramatickému odboru, a tak so mnou chodila na doučovanie, aby som sa herectvu viac priblížila a bola na prijímacie pohovory dokonale pripravená. Keď sme spolu čakali na výsledky prijímacích pohovorov, povedala mi, že ak ma nevezmú, na žiadnu inú umeleckú  školu to už nemám skúšať a mám zostať radšej doma, lebo to má asi tak byť. Vždy som mala jasno v tom, že chcem ísť študovať herectvo, ale nevedela som, ako dopadnú prijímacie pohovory. Na školu sa hlásili naozaj nadaní žiaci, priamo z Košíc a rôznych iných väčších miest, z toho dôvodu som sa poistila obchodnou akadémiou. Veľké napätie, ktoré som počas čakania na výsledky prežívala, vystriedala obrovská radosť. Prijali ma. 

 

Na čo kladiete dôraz pri rozhodovaní?

Pri rozhodovaní sa spolieham na svoj vnútorný pocit. Odhadujem, čo by mi asi  vyhovovalo a čo mi je naopak proti srsti. Radím sa tiež so svojimi dobrými priateľmi, ktorým dôverujem a s ktorými mi je dobre. 

 

V začiatkoch vašej kariéry ste uvažovali  nad účasťou  v Superstar, nakoniec  z toho vzišlo. Prečo? 

Odrádzal ma rušný život spätý s takýmto typom prezentácie. Všetci, čo v tejto súťaži spievali, boli pod drobnohľadom a zdá sa mi, že až príliš strácali svoje súkromie.

 

Do povedomia širšej verejnosti ste sa dostali interpretáciu skladby Horehronie, s ktorou ste jasne obhájili prvenstvo v národnom kole medzinárodnej pesničkovej súťaže Eurovízia. Slová uvedenej skladby v pôvodnom jazyku dokonca ovládajú i deti z istej materskej škôlky v Španielsku..... 

 

Na pesničkách som pracovala ešte pred tým, než prišla skladba Horehronie. Pred ňou vznikla skladba, ktorá ako jediná nemala zložený text a samozrejme na mojom prvom albume nemohla chýbať. Vtedy som sa prvý raz stretla s Kamilom Peterajom, ktorý s vypočul moju demonahrávku. Tá ho oslovila, a tak k nej napísal text s názvom Ešte váham. Posielal nám veľa textov a Martin Kavulič na ne robil hudbu. Po skladbe Ešte váham prišla pesnička Stonka a neskôr Horehronie. Pracovali sme a stále pracujeme s veľkou chuťou a sme radi, že to ľudia cítia. 

 

Vyrovnávalo sa vám ľahko so špekulatívnymi článkami ohľadom autorstva piesne Horehornie? 

 

Zistila som, že podobné veci zažívali skoro všetci interpreti, ktorí dosiahli svoj úspech za krátky čas. Ja som však tvorila už dávno predtým, len o tom možno niektorí ľudia pre malý priestor v médiách, nevedeli. Popri priaznivcoch existujú aj nežičlivci, ktorým sa bohužiaľ nevyhnem. Je veľmi smutné, keď sa človek snaží vytvoriť pekné veci a zrazu sa niekto postará o to, aby vyšiel nejaký dehonestujúci článok. Počas Eurovízie som si pevne verila, pretože som vedela, že svoju prácu robím najlepšie ako viem. Pomohli mi tiež ľudia, ktorých pri sebe mám. 

 

Ste jedna z mála interpretiek, ktoré  verejne prezentujú autorov svojich skladieb…

 

Ja síce piesne zaspievam, ale všetci do nich vložíme kus svojej práce a svojho ja. Ľudia si zaslúžia vedieť, že ich úspech závisí aj od Martina Kavuliča, ktorý mi tvorí hudbu a Kamila Peteraja, ktorý píše texty. Je to  tímová práca. 

 

Skladáte si piesne niekdy aj vy sama? 

 

Existuje pár skladieb, na ktoré som si zložila hudbu aj text. Hudobne som sa podpísala naposledy pod skladbu Rozchodový reggaeton. Táto skladba sa mala pôvodne volať Rozchodová reggae. Presadila som si však svoje. 

 

Zažiili ste vnútornu premenu, od čias vašich speváckych začiatkov?

 

Je rozdiel spievať si sám pre seba doma a pred publikom. Niektorí ľudia sa ostýchajú  vystupovať pred publikom a to bol v začiatkoch aj môj prípad. Vystupovanie a hranie s kapelou mi dáva obrovské skúsenosti. Pomaly odbúravam začiatočnícke pocity neistoty, čomu sa veľmi teším. Človek sa učí nie len v živote, ale tiež v profesii, ktorú vykonáva. A myslím, že to tak bude vždy. Veľa vecí som sa naučila, ale vo svojom prejave sa ešte stále snažím zdokonaľovať. V speve je vždy čo skúmať. Odvahu mi dodávajú aj fanúšikovia. Keď vidím ako si so mnou počas vystúpenia spievajú, dostávam ešte väčšiu chuť pracovať. Dávajú mi možnosť cítiť, že to čo robím, má naozaj zmysel. 

 

Čo vás  pri vašich úspechoch drží pri zemi?

 

Vážim si, že som dostala príležitosť venovať sa umeniu a že som nezastala, lebo všetko mohlo byť pokojne inak. Uvedomujem si, koľko úsilia ma napĺňanie môjho sna stojí. Ide o obrovskú prácu spojenú s náročným niekoľkohodinovým sústavným nahrávaním a cestovaním. Sláva je už len výsledným efektom, ktorá k tomu všetkému patrí. Nevidím nijaký dôvod na to, aby som sa nad niekoho vyvyšovala. My sa v prvom rade usilujeme tvoriť hudbu, ktorá ľuďom dokáže spraviť radosť. Chceme, aby ľudia prichádzali na naše koncerty, kde sa uvoľnia, odreagujú a zabavia. To je celý zmysel práce, ktorú s tímom robíme. 

 

Padli vám počas vašej cesty za speváckym snom aj slzy? 

 

Niekedy sú v živote veci inak, akoby sme si želali a nemôžeme s tým nič urobiť.  Speváci a herci sú často vysmiatí a mnoho ľudí si preto myslí, že všetko máme a nič nás netrápi. Ale aj nám sa stáva, že niekedy stratíme duševnú pohodu, alebo zistíme, že ľudia, ktorých sme považovali za priateľov, nimi v skutočnosti nie sú. Aj ja som to zažila a občas mi preto vypadli obrovské slzy smútku. Priznám sa však, že počas vystúpení sami do očí tisnú len slzy šťastia. 

 

Interview: Jana Savčáková 

Foto: http://www.24hod.sk/