SPLNIL SA MI SEN. JA SO SOCHAMI ŽIJEM. OCHOREL BY SOM BEZ NICH*

 

Vyznal sa Andrej Gavula, (čabinský insitný rezbár uplynulú sobotu v zaplnenej spoločenskej sále miestneho kultúrneho domu. Nevystupoval tu PUĽS ani Kandráčovci a ani sa tu nekonala svadba. To sa „len“ uskutočnil krst knihy prezentujúcej jeho tvorbu. Pôvodným povolaním rušňovodič, dnes na dôchodku, už 16 rokov nevie odolať krásam dreva. A tak, prispôsobujúc sa jeho tvarom, vyrezáva najmä postavičky a postavy znázorňujúce bežných dedinských ľudí.

O tom, že úprimnosť a človečenstvo nie je vpísané len do dreva, ale je i neoddeliteľnou súčasťou povahy Andreja Gavulu, svedčí zaplnená sála priaznivcov, ktorí sa s umelcom chceli podeliť o slávnostnú chvíľu. Krstnými otcami knihy sa stali dlhoročný zberateľ Gavulových sôch František Berdák z Humenného a čabin-ský sused, tiež rušňovodič Michal Jaroš. Podujatím, o ktorom vás budeme bližšie informovať nasledujúci týždeň, sprevádzala kurátorka projektu Dana Kapráľová a starosta obce Milan Moroz.

Podľa čoho ste si vybrali krstných otcov? „Pán Berdák sa pri mne pristavil, páčili sa mu moje veci. Je zberateľ a mňa teší, že sa mu moje veci páčia. Nebyť jeho, asi sa tomu také dlhé roky nevenujem. Tým druhým je Michal Jaroš, sused a tiež rušňovodič. Ja už toho veľa okolo domu nevládzem porobiť a on mi ochotne pomáha,“ vysvetľuje Andrej Gavula.

Najprv železo, neskôr kameň a potom drevo. To sú materiály, ktoré sprevádzajú život dnes už 74-ročného Čabinčana Andreja Gavulu. Celý svoj pracovný život zasvätil železnej mašine, rušňu. Na trasách Stakčín, Humenné, Bardejov, Stará Ľubovňa a Prešov strávil 37 rokov a dôverne spoznal nielen náš kraj, ale i ľudí. „O mnohých som vedel, kedy skončili školy alebo sa vydali či oženili,“ povedal predminulú sobotu v zaplnenej sále čabinského kultúrneho domu počas krstu svojej knihy, kedy sa mu, ako sme už v minulom čísle našich novín písali, splnil sen dostať všetkých Čabinčanov pod jednu strechu.

V dedine bol aj priekopníkom stavania plotov či pivníc z kameňa. A potom raz, na prechádzke pri Laborci s najmladším z troch synov, sa stalo čosi, čo natrvalo poznačilo jeho život. Syn si zlomil ruku a on našiel samorast, ktorý ho oslovil, ponúkol mu príbeh a pravdepodobne ho natrvalo spojil s drevom. Najprv to boli len samorasty, ktorým pomáhal dostať na povrch to, čo v nich bolo skryté. Keď sa o niekoľko rokov neskôr, na Vianoce roku 1998, zapozeral na sadrový Betlehem v miestnom kostole, zaumienil si, že do roka vytvorí nový, z dreva. A vtedy sa začala jeho skutočná rezbárska mánia. „Na staré kolená ma to pochytilo.... Zoberiem klátik, dívam sa naň, a keď v ňom niečo zbadám, hneď začnem vyrezávať. Keď ma bolia ruky, neprestávam. Veľmi chcem dokončiť to, čo som v dreve uvidel,“ vysvetľuje svoje nutkanie v úvode knihy pán Gavula.

Nič si vopred nekreslí, ide za svojím dojmom z dreva a načúva mu. Nasleduje jeho charakteristiky a zvláštnosti. O tom, že to robí dobre, svedčia mnohé absolvované výstavy a renomované ocenenia, ktoré získal aj vďaka spolupráci s Máriou Miškovou z Vihorlatského osvetového strediska. Práve ona ho pozýva na plenér Insita, ktorý sa už desaťročie rok čo rok koná v humenskom skanzene. Práve tam sa Andrej Gavula snaží od iných insitných umelcov naučiť „robiť oči a ústa, no dodnes som sa to nenaučil,“ konštatoval počas krstu.

A asi to tak má byť, pretože podľa autorky knihy a fotografií v nej, Daniely Kapráľovej, je pre osobu pána Gavulu charakteristické práve to, že „jeho oči a ústa hovoria to isté. To už dnes človek nevidí.“ Samotný projekt knihy vznikol v hlave pána Gavulu: „Mali sme tu rodáka, významného slovenského maliara Michala Sirika, a ja som si povedal – „Nikto mu knižku nenapísal...“ Prišlo mi to ľúto. Tak som si zaumienil, že s tým musím niečo urobiť.“ Oslovil preto Danku Kapráľovú, ktorá bola v roku 2006 kurátorkou výstavy v miestnom Dome remesiel, na ktorej sa pod jednou strechou zišli práve diela oboch týchto umelcov. „Najprv sme si obaja mysleli, že to bude len taký zošitok, aby mal pán Gavula čo zanechať svojim vnukom, no keď som sa o tom porozprávala s Michalom Byckom, mojím vtedajším kolegom z Múzea moderného umenia Andy Warhola, „nakopol“ ma, aby som sa posnažila a vytvorila poriadnu knižku. 

A tak sa začali moje občasné návštevy Čabín, ku ktorým sa neskôr pridal aj môj sporadický kolega Bohuš Tabak, fotograf, ktorý sa nakoniec rozhodol urobiť o pánovi Gavulovi aj film. Jeho pracovnú podobu ste tu dnes mali možnosť aj vidieť. Myslím ale, že úplne hotový môže byť aj o dva či tri roky... Na knihu som zohnala peniaze z Úradu vlády SR programu Kultúra národnostných mení a vydalo ju Združenie inteligencie Rusínov Slovenska v Bratislave.“

A čo na finálne dielo hovorí samotný rezbár? „Dosť nás to nakoniec stálo. Nie finančne, ale bolo treba veľa chodiť a vybavovať. Myslel som si, že je to jednoduché, no nebolo. Dotiahli sme to ale do konca, malo to zmysel. A pán Tabak sa k tomu pripojil, začal si robiť film, len tak, pre seba... Všetko, čo som si želal, sa mi týmto splnilo.“ Dnes sa Andrej Gavula, kvôli svojej chorobe, nevenuje vyrezávaniu tak intenzívne, „od augusta sa po ôsmich rokoch cítim dosť zle. Keď sa ale bude dať, budem robiť. Drevo mám a keď bude zdravie, budem aj robiť. Zatiaľ chodím po lese, zbieram si palice, ktoré prerábam na „vychádzkové“. Ale to je len tak, mimochodom, ani neporiadok tým doma manželke neurobím. Pozerám televízor a len tak si stružlíkam.“ A určite sa nevie dočkať chvíle, kedy sa bude môcť pustiť do čerešní, ktoré mu chlapi pritiahli do dvora, aby spílené pne „len tak nezhnili, bola by ich škoda.“

Čo povedali o Andrejovi Gavulovi: 
Milan Moroz, starosta Čabín: „Je to vynikajúci človek, ktorý, ak vie, veľmi rád vám pomôže. Čo je preňho tiež charakteristické, je, že nemá rád nenávisť. A je činný – jeho zdravotný stav je v poslednom čase všelijaký, a tak robí to, čo mu vyhovuje. Dáko ho to na dôchodku pochytilo, venuje sa tomu a darí sa mu. A ja mu prajem, nech mu to vydrží čo najdlhšie.“

Daniela Kapráľová: „Je to obyčajný človek, ktorý sa na nič nehrá. A taká je i jeho tvorba – autentická a jednoduchá. Tvorí tak, ako veci vidí, nie je ovplyvnený žiadnymi vonkajšími trendmi či štýlmi. Páči sa mi jeho svetonázor na ľudí, na život, na svet, na vieru, na cirkev. Keďže je to pán v rokoch, veľmi dobre sa s ním rozpráva, lebo má čo to odžité a vie ti predať veľa múdrosti.“

František Berdák, zberateľ insitného umenia, jeden z dvoch krstných otcov: „Aj keď by som to asi nemal hovoriť, Andrej má svoju špecifickú povahu. Hádam to môžem povedať, keďže sa poznáme už roky a pravidelne sa na Ondreja stretávame, Andrej má svoju diplomaciu, je križovatka, na ktorej sa musíte vedieť orientovať. Určite nie je jednoduchým človekom... Jeho tvorba sa mi páči, lebo to, čo znázorňuje, je typický „zemplínsko-rusnacký“ duch, a ten mám v srdci aj ja. A tiež to, že všetky jeho veci sú originálom. Raz, keď ja už nažive nebudem, budú mať tieto veci veľkú hodnotu...“

Jolana Gavulová, manželka: „On inšie nemá, len stružlíkať. Inú robotu nepozná. A nič ho od toho neodtrhne. Nedá sa mu ani povedať, aby pomohol s niečím iným. Nič iné ho nezaujíma. Aj ma to zlostí, aj teší. Som ale rada, že sa stal známym. Aspoň má to jeho stružlíkanie zmysel.“ Jana Ďurašková 

* citované z knihy Andrej Gavula

 -jad-