Spoločná reč

Určite sa vám to už stalo. Cestujete  autobusom alebo vlakom, prípadne len tak niekde posedávate a zrazu počujete, že ktosi "bisiduje" po rusínsky. Najlepšie je to vtedy, keď sa to stane na miestach, kde by ste to nečakali, napríklad v zahraničí. Človeka zrazu ovládne príjemný pocit, radosť z toho, že počuje svoj jazyk, že stretol svojho Rusína. A ten pocit ho núti, aby sa mu prihovoril. Aj vy ste Rusín? To je prvá otázka, ktorá je zvyčajne začiatkom rozhovoru a možno aj nového priateľstva. Vtedy už nie je dôležité, či je to Rusín zo Slovenska, Poľska, Ukrajiny alebo z inej krajiny. Dôležité je to, že je náš, že máme spoločný jazyk, ktorý nás odhalil, nachádzame spoločnú reč.  

Celkom odlišná situácia je však už v rusínskom hnutí.  V jednom vtipe sa hovorí, že keď sa stretnú dvaja Rusíni, založia tri politické strany. A tento vtip je, žiaľ, realita. Mnoho ľudí, ktorí sú aktívni v rusínskom dianí, nereagujú s takou radosťou , že stretli človeka, ktorý hovorí po rusínsky, že stretli Rusína. Optika mnohých funkcionárov je diametrálne odlišná.  Tam platia iné pravidlá. Nestačí, že ste Rusín, že hovoríte po rusínsky. Potrebné sú ďalšie parametre, aby ste boli „náš“. V našich malých rusínskych vojnách , v ktorých ideme len sami proti sebe, je žiaľ, pre niektorých dôležité to, či ste z Rusínskej obrody, od Okrúhleho stola, či z Ruskej burzy alebo zo Združenia Lemkov. Dokonca, hoci sme pre celý svet Rusíni, vo vnútri nášho diania sa delíme na Poliakov, Slovákov, Srbov... A každý chce presadiť len svoje záujmy. Akákoľvek konštruktívna kritika je neprípustná. A  pre tých, ktorým bola kritika adresovaná,   je to len potvrdenie toho, čo si mysleli na začiatku. Však on je z tamtej organizácie, to sa dalo čakať...

Vtip o troch politických stranách jasne poukazuje na absenciu akceptovania pluralitných názorov medzi Rusínmi. A táto absencia nezostáva len pri nejakých hlúpych vyjadreniach na „nepriateľskú“ osobu, ale mnohokrát generuje protireakciu na reakciu, následne protireakciu na protireakciu, ktorými sa niektorí len absurdne krútia v začarovanom kruhu nekonečných atakov, ale čo je najsmutnejšie, že pre tieto ciele využívajú vlastné médiá a tlač. Ak je v každej spoločnosti normálne, že keď sa mi nepáčia jedny noviny, tak čítam iné a viac ma to nezaujíma, u Rusínov to tak nie je. Mnohí by chceli kontrolovať všetko a majú potrebu sa vyjadrovať ku všetkému.  A to často takým spôsobom, pri ktorom hlavným argumentom nie sú fakty, ktoré by to, čo je napísané alebo povedané, vyvrátili , ale jednoducho povedia: to je lož. Ak je pod českým erbom napísané „Pravda víťazí“, tak „Pravdu mám vždy len ja“ je motto, ktoré by niektorí funkcionári mohli dať pod rusínsky erb. Ale komu to prospieva?

Spory  prezentované na stránkach novín ľudí nezaujímajú.  Naopak, skôr ich to znechucuje a potom sa odmietajú v danej veci angažovať.   A spolupráci medzi Rusínmi to tiež neprospieva. Naše malé vojny nepomáhajú nám, ale naším neprajníkom. Pokiaľ Rusíni nedokážu prijať  kritiku a potrebujú na ňu písať protireakciu, čas beží, okolo nás prejdú mesiace aj roky, svet sa mení a my na zmeny nedokážeme spoločne reagovať. Hľadanie vnútorného nepriateľa trvá nejaký čas a keď ho už nájdeme, určite je potrebné hľadať ďalšieho. Samozrejme, nepriateľ je vždy ten, kto nechce pozerať na veci „našou“ optikou. A tento čas využijú napríklad rusínsko-ukrajinské organizácie, ktoré sa nám smejú do tváre a tešia sa z našej bezradnosti nájsť spoločnú reč a spoločnú pozíciu k vážnym veciam, ktoré sa dotýkajú Rusínov. Ďalej pokračujú vo falzifikácii histórie, v ukrajinizácii Rusínov, čo je momentálne najviac vidieť  na lemkovskom obyvateľstve na Ukrajine .  A nič im v tom nebráni, lebo my nevieme nájsť spoločnú reč.

Skutočnosť, že nemáme  historickú skúsenosť s vlastným štátom a jeho riadením, má pre nás neblahý dôsledok ,  v našich organizáciách  ťažko nachádzame  politickú kultúru, pochopenie pre iný pohľad bez toho, že by si tým človek kopal vlastný hrob i pochopenie pre slobodu médií.   A hoci máme spoločný jazyk, ako keby sme v našom v rusínskom hnutí  nevedeli nájsť spoločnú reč. Nevieme v mnohých oblastiach navzájom spolupracovať , je problematické skĺbiť viacero názorových platforiem.  Keď nedokážeme tento prístup zmeniť, tak potom by sme sa mali stretávať lem v autobuse, ale nie už na seminároch a kongresoch.  Lebo len tam, v momente prekvapenia, nás nezaujíma nič iné, len náš spoločný jazyk. Nestíhame hľadať v človeku nepriateľa, máme radosť , že je „náš“.  Vtedy vieme precitnúť a hovoriť spoločnou rečou.   

Peter Medviď , Prešov
/ článok bol napísaný pre lemkovké rádio  lem.fm /