Spolupráca na zmysluplnom projekte je možná takmer vždy

Príbehov ako ten, o ktorom je dokument Jozef a jeho bratia, by sme našli na Slovensku možno viacero. Avšak nie  každý z nás je taký rozprávač ako pán Jozef a nie každý dostane možnosť svoj príbeh zaujímavo vyrozprávať. O dokumente, ale i práci pre Ústav pamäti národa, ktorý by si taktiež zaslúžil viac pozornosti, sme sa rozprávali s režisérkou Annou Hlaváčovou.

Dokument Jozef a jeho bratia ste natočili podľa rozprávania pána Jozefa Bobalika, ktorý o svojom pobyte v Rusku napísal i knihu spomienok „Sedem rokov na Severe“. Čím vás oslovil jeho príbeh?
Jeho príbeh rozhodujúco ovplyvnila opcia - dobrovoľné prijatie sovietskeho občianstva a následný odchod vyše 12 000 Rusínov z povojnovej ČSR. S touto dejinnou záležitosťou som sa sama stretla po prvý raz vďaka rozprávaniu Jozefa Bobalika. To je objektívna stránka veci. Keďže takýto film znamená dlhé týždne roboty, filmár musí mať aj sympatiu k človeku, o ktorom chce rozprávať. Pred pár rokmi som preložila Kolymské poviedky Varlama Šalamova, a tu som sa zrazu stretla s človekom, ktorý prežíval podobné situácie na vlastnej koži.

Scenár k dokumentu ste si písali sama. Do akej miery vám do práce na projekte zasahoval pán Bobalik, ktorý si celý príbeh predtým odžil?
Po verbálnej stránke vo filme nie je ani jedna veta okrem toho, čo povedal pán Bobalik, ak nerátame dvoch jeho príbuzných a dve rusínske piesne. Vynikajúci rozprávač nijako neobmedzoval filmársku prácu, veľmi dobre chápal, že tá má svoje zákonitosti vrátane obmedzení. Naopak, plne v réžii pána Bobalika vyšla jeho autobiografická kniha ako prvý zväzok edície Memoáre.

V dokumente sú i simulované hrané sekvencie, archívne materiály i scény z propagandistických filmov. Ako ste sa dostali k materiálom a kde sa vzal nápad spojiť to všetko dokopy?
Filmárska výpoveď vznikla selekciou niekoľkonásobne rozsiahlejšieho prehovoru. A samozrejme vytvorením obrazovej roviny. Pre tú sme pátrali po fotografiách v súkromných a verejných archívoch. Inscenovali sme pár rekonštrukčných scén, ktoré boli v rozprávaní kľúčové. Sovietsky propagandistický film sme stavali do kontrastu s kultúrou drevených kostolov, čo má vyjadrovať zápas dvoch svetonázorov - kresťanstva a komunistickej ideológie - o ľudskú dušu. V dôsledku tohto zápasu postojov Rusíni najprv odchádzali, a potom sa vracali - najskôr v túžbe, neskôr aj v realite.

S filmom ste absolvovali projekcie v Bratislave, v Lukove, odkiaľ hlavná postava pochádza, a mohli sme vás vidieť i na Cinematiku. Ako sa môže takýto malý dokument bez reklamy dostať k bežným divákom? Plánujete účasť na festivaloch?
Vážim si pozvanie na Cinematik, a prijmem aj prípadnú ďalšiu príležitosť... Vy ste použili výraz hlavná postava. Príbeh by naozaj mohol byť aj na hraný film. Avšak aj náš filmový dokument je svojou povahou určený širokému publiku. Ibaže je to skôr televízny formát, obávam sa, že zväčšenie na naozaj veľké plátno by neuniesol. Veď často sú v záberoch detaily maličkých niekoľkocentimetrových fotografií.

Je niečo, na čo ste v Jozefovi a jeho bratoch najviac pyšná?
Bola by som rada, keby vo filme bolo viac obrazovej krásy. Ale podstatné je, že dáva možnosť podeliť sa o vzácne stretnutie s človekom.

Čo je s Jozefom Bobalíkom dnes?
Žije v Prešove, má starostlivú rodinu a nakoľko mu to dovoľuje zdravie – tuhé kolymské zimy sa podpísali na jeho kĺboch – teší sa z každého dňa. Je šťastný ako človek s čistým svedomím, ktorý odpustil všetko zlé, hoci si to výborne pamätá. Pamäť má naozaj fenomenálnu.

Aký je u nás dopyt po podobných projektoch? Ako prebieha distribúcia dokumentov ako je Jozef a jeho bratia? Je o tieto projekty záujem?
Dokument sme ponúkli do STV a čakáme. Aj na základe uskutočnených projekcií a reakcií divákov predpokladám, že ľudia by o podobné projekty mali záujem. Problém slovenských médií je v tom, že hoci majú sprostredkúvať komunikáciu, v celom tom reťazci sú často len prekážkou medzi tvorcom a divákom. Pomer dopytu a ponuky tu býva skreslenejší ako v čisto trhových mechanizmoch a pojem verejnoprávnosti je neraz vyprázdnený.

Existuje nejaká návratnosť peňazí vložených do projektu? Predsa len je rozdiel celovečerný film a dokumentárny.
Nerozumiem, čo tým chcete povedať. To, že dokumentárna výroba stojí vo všeobecnosti menej ako výroba hraného filmu, čím vzniká predpoklad návratnosti? ...taká návratnosť by bola dobrá vec, v prípade nášho filmu, by mohol nákup pokryť aspoň to, čo bolo treba do projektu vložiť zo strany producenta, aby sa vôbec dalo uchádzať o grant, a tiež tantiémy tvorcov.

Ak pracuje filmár na projekte, žiada dnes už Audiovizuálny fond o grant a hľadá producentov. Ako to fungovalo v prípade vášho dokumentu?
Tento film sme realizovali cez grant v rámci podpory kultúry národnostných menšín, o ktorý požiadalo Združenie inteligencie Rusínov Slovenska (ZIRS). Kľúčová pritom bola iniciatíva Jána Lipinského, ktorý v Správnej rade ÚPN zastupuje rusínsku menšinu. Téma opcie umožňovala takýto postup. Ale podieľam sa aj na filme Tóny v tichu režiséra Igora Siváka, a ten už ide cez Audiovizuálny fond.

ÚPN je hlavne inštitúcia zameraná na spracovávanie a zhromažďovanie dokumentov vzťahujúcich sa na obdobie neslobody v rokoch 1939-1989. Koľko podobných projektov ako je váš dokument ročne vytvorí?
Filmová dokumentaristika nie je ťažiskovou náplňou ÚPN, ibaže jej výsledky sú viditeľnejšie. Začala sa tam rozvíjať jednak pre to, že fond výpovedí svedkov týchto čias stále narastá, jednak pre to, že nik s touto problematikou nepracuje systematicky. Pokiaľ viem, zatiaľ na tejto platforme vznikali zo dva dokumenty ročne.

Ak by mal človek na papieri nejaký projekt, je možnosť externej spolupráce s Ústavom pamäti národa?
A nemusí to mať len na papieri, v okolitých krajinách je veľa skupín, ktoré realizujú nahrávky s ľuďmi zo svojho okolia. Tie sa potom archivujú v pamäťových inštitúciách podobného druhu. Takže, určite sa treba zaujímať a skúsiť to. Externá spolupráca na zmysluplnom projekte je možná temer vždy.

Existuje podľa vás nejaká, dajme tomu spojitosť v tom, že väčšina súčasných slovenských dokumentov sa odohráva v prostredí východného Slovenska?
Niekedy je ten východ Slovenska pre západ takou exotikou, ako bolo kedysi celé Slovensko pre Plicku. Na druhej strane, sú tam ešte nevyčerpané témy pre filmovú dokumentaristiku s historickou problematikou. Napríklad, Viedenská arbitráž a strata Podkarpatskej Rusi – veď aj školák vidí ako sa po vojne zmenili kontúry mapy nášho územia, a pýta sa na príčiny. Za týmito dejinnými pohybmi sú predsa príbehy množstva ľudí, ktorých sa to dotklo.

V rámci slovenskej kinematografie začína akýsi boom dokumentov, mnohé z nich sú oceňované i na zahraničných festivaloch. Nemáte záujem natočiť dlhometrážnejší projekt?
Prečo nie? Mám rada dlhé zábery, komponované vo vnútri. V ideálnom prípade by som rada robila menej strihový, menej montážny film.

juraj kordík