Spomienka na armádneho generála Heliodora Píku

Začiatkom druhej polovice roka 1945 som bol ako rotmajster premiestnený do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave a tu som bol ustanovený do funkcie náčelníka automobilovej služby akadémie. Vtedy Vojenskej akadémii velil brigádny generál Šimon Drgač.

V túto dobu do akadémie veľmi často chodil na kontrolu generál Píka, ktorý prilietal z Prahy do Olomouca na malom vojenskom lietadle. Z Olomouca do Hraníc na Morave a späť z rozkazu veliteľa akadémie som ho veľmi často vozil ja na svojom služobnom osobnom aute.

Pri prvej ceste z Olomouca do Hraníc pán generál sa ma pýtal, kde som sa zúčastnil boja proti fašizmu. A keď som pánovi generálovi na jeho otázku odpovedal, že som bol bieloruským partizánom a partizánom na Slovensku a na Morave, razom sme sa spriatelili tak, že pán generál počas ďalších služobných ciest si nikdy nesadol v aute na zadné sedadlá, ale ku mne na predné sedadlo a tak vždy medzi nami dvomi bola živá diskusia na tému partizánskeho života a boja na Bielorusku a v Československu.

V 1947. roku som sa dobrovoľne zúčastnil bojovej akcie proti benderovcom ako náčelník tylu 102. pešieho pluku Vihorlat. Po skončení akcie a zlikvidovaní písomností a účtovných hospodárskych dokladov koncom roku 1948 som bol premiestnený na štáb 4. vojenskej oblasti v Bratislave a tu som bol zaradený na kádrovú správu ako dôstojník správy. Koncom 1948. roku spoločne s nadporučíkom Michalom Kováčom (tiež odbojárom) sme riešili kádrové otázky u 39. pešieho pluku amerických Slovákov a akurát prišli dvaja civilní (domnievam sa stranícki) pracovníci bezpečnosti po veci už zaisteného gen. Piku. Išlo o výsluch npor. Michala Stašu, bývalého príslušníka čs. vojenskej jednotky v ZSSR.

Michal Stašo ako poddôstojník armády slovenského štátu koncom jari 1942. roku prišiel do slovenskej rýchlej divízie, ktorá cez zimu 1941 -1942 bola v obrane na rieke Mius. Pri jeho dramatickom úteku k Červenej armáde musel preplávať alebo prebrodiť rieku Mius. Červená armáda sa nachádzala v obrane na ľavom brehu rieky Mius. Slovenská divízia sa nachádzala na pravom brehu uvedenej rieky.

Stašo niekoľko dní pozoroval tok rieky a podľa vlnenia hladiny rieky zistil, v ktorých miestach toku rieky by mohol rieku prebrodiť, lebo nevedel plávať. Preto pri opustení Slovákov v nočných hodinách šiel k miestu toku rieky, ktoré si zvolil. Po príchode tesne k rieke sa vyzliekol, uniformu a topánky si zviazal do uzlíka, priviazal k bodáku na puške s úmyslom, keď prebrodí rieku, že sa oblečie do suchej uniformy. Ale čert nespal. Počas brodenia cez rieku v strede prúdu šliapol do nejakej priehlbiny, čím sa viac ponoril do vody a pritom prúd vody mu strhol uniformu z bodáka pušky a Michal Stašo síce rieku šťastne prebrodil, ale na breh rieky sa dostal v adamovom rúchu a takto, celkom nahý, sa dostal aj k jednotke Červenej armády, kde mu veliteľ jednotky ponúkol akúsi už obnosenú uniformu nemeckého vojaka a poslal ho na štáb pluku.

Na štábe pluku Stašu vypočuli, dali mu najesť a ešte v ten deň ho zaradili do skupiny hlásateľov, ktorá pomocou reproduktorov každý deň ráno, na obed a večer z okraja obrannej línie vysielala pre Slovákov výzvy, aby Slováci nebojovali za záujmy fašistického Nemecka, ale aby prechádzali na stranu Červenej armády, ktorá im umožní v rámci Československej jednotky pplk. Svobodu bojovať proti fašizmu za slobodu svojej vlasti. A tak sa Stašo stal hlavným redaktorom a hlásateľom pre Slovákov nachádzajúcich sa v obrane na pravom brehu rieky Mius. Stašo túto funkciu vykonával až do dňa, keď Nemci zahájili útok na Stalingrad.

I keď Stašo sa tu zle nemal, veď už bol takpovediac príslušníkom Štábu pluku Červenej armády, predsa vždy, keď sa stretol s veliteľom pluku, veliteľa prosil, aby ho vyslal do Buzuluku ku pplk. Svobodovi. Veliteľ pluku vždy Stašovi sľúbil, že pri najbližšej príležitosti ho uvoľní do čsl. Vojenskej jednotky.

Keď Nemci zahájili svoju letnú ofenzívu s cieľom dobyť Stalingrad a tu poraziť aj Červenú armádu, pluk ustúpil od rieky Mius za rieku Don, kde v jednom ťažkom boji pluk zajal niekoľko desiatok nemeckých vojakov a dôstojníkov, ktorých bolo potrebné eskortovať do sovietskych zajateckých táborov. A tak veliteľ pluku ČA do eskorty zaradil aj Michala Stašu, že vraj sa už odtiaľ ľahko dostane do Buzuluku. Ale čert nespal, lebo keď eskorta prišla do zajateckého tábora, veliteľ tábora si prevzal nielen nemeckých dôstojníkov, ale i Michala Stašu, ktorý bol oblečený v nemeckej uniforme.

Stašo niekoľkokrát navštívil veliteľa tábora a snažil sa mu objasniť, ako sa k ČA dostal a kde sa chce dostať, no veliteľ tábora jedným uchom Stašu počúval a druhým uchom Stašovu prosbu vypustil von. Do tohto zajateckého tábora často prichádzal Nemec Pieck, predseda politickej organizácie „Slobodné Nemecko" a budúci prezident Nemeckej demokratickej republiky. Politickou prácou získaval nemeckých dôstojníkov do tejto demokratickej organizácie Nemecka. A tak Staša napadlo, že možno Nemec Pieck mu pomôže dostať sa z tábora do Buzuluku. Pieck, predseda nemeckej pokrokovej organizácie Staša prijal veľmi srdečne, vypočul si ho a Stašovi prisľúbil, že to vybaví u súdruha Gottwalda. Pieck si Stašovu prosbu poznamenal do svojich poznámok, aby na to nezabudol.

Asi za desať dní sa Pieck opäť ukázal v zajateckom tábore a tu ešte našiel M.Stašu a tak sa veľmi čudoval, že i keď to Gottwaldovi oznámil, že Gottwald nezariadil, aby si niekto prišiel po Stašu atak si to opäť poznamenal do svojho notesa a Stašovi sľúbil, že jeho vec oznámi osobne československému vojenskému atašé, pánovi podplukovníkovi Heliodorovi Píkovi a ten si po Stašu určite príde. A neubehlo ani pár dní a do zajateckého tábora pricestoval podplukovník H.Píka, pridelenec obrany Československej republiky v Sovietskom zväze, aby si tu vyzdvihol hrdinu - Slováka, ktorý odmietol bojovať proti Červenej armáde za nemecké záujmy a rozhodol sa bojovať za záujmy svojho slovenského národa za záujmy Československa.

Po príchode do mesta, v ktorom sídlila Časť československej emigračnej vlády, aj podplukovník H.Píka, Píka okamžite Stašovi dal vojenskú uniformu československého vojaka. Vyplatil mu žold odo dňa prechodu k ČA, zabezpečil mu stravovanie a ubytovanie a odovzdal mu príslušné doklady, aby sa mohol voľne pohybovať v meste. A keď Stašo prišiel do miestnosti ubytovne, stretol ďalších dvoch Slovákov, ktorí tiež dezertovali zo slovenskej rýchlej divízie k Červenej armáde.

Túto pohostinnosť traja Slováci využili u plk. H.Píku asi dva týždne, na ktoré Michal Stašo vždy spomínal v tom najlepšom slova zmysle. Asi po dvoch týždňoch plk.H. Píka zas osobne troch Slovákov odviezol do Buzuluku, kde sa stali príslušníkmi Československej vojenskej jednotky v ZSSR.

A čo žiadali eštebáci od nadporučíka Michala Stašu ?
1) Aby Stašo prehlásil, že zdržanie troch Slovákov v mieste pobytu časti československej emigračnej vlády v ZSSR hodnotí ako Pikovú sabotáž v rýchlejšom budovaní čs.vojenskej jednotky v ZSSR
2) Pohostinnosť, ktorou Pika poslúžil trom Slovákom, aby Stašo prehlásil, že to bola zištná pohostinnosť, ktorú Pika využíval pre svoje karieristické úmysly.
3) Že chovanie sa Piku a jeho pohostinnosť trom Slovákom hodnotí tak, že Slovákov chcel Pika získať na svoju stranu a využiť ich v protisovietskej politike v dobe vojny aj po skončení vojny.
A keď eštebáci odchádzali po pre nich neúspešnom jednaní s Michalom Stašom, sa zastavili pri nás a jeden z nich npor.Michalovi Kováčovi povedal približne toto : „ Pán nadporučík, riešite kádrové otázky dôstojníkov pluku. Prosíme Vás, nezabudnite na to, že do našej armády nepatria aj dôstojníci a generáli, ktorí nechcú prispieť k očiste armády od buržoáznych živlov a to sa týka aj npor. Stašu !"
Pravdaže, zo začiatku sme nechápali, prečo takto eštebáci chápali Stašu. No keď sa eštebáci vytratili z našej miestnosti a Stašo sa nám otvorene priznal, o čo išlo pri pohovore - vyšetrovaní veci okolo gen.Píku, vec sme pochopili a dali za pravdu Stašovi, že sa zachoval správne tak, ako to vtedy bolo. Michal Stašo sa dožil v čs.armáde a zomrel ako plukovník.

Ja osobne, keď si spomeniem, alebo mi niekto spomenie generála Heliodora Piku, v mojej pamäti si spomeniem na čestného a statočného človeka, veľkého československého vlastenca a protifašistického bojovníka ! A tak ho chápal aj už nebohý plukovník Michal Stašo!

Plukovník v. v. Ing. Michal Rjabik,
bývalý bieloruský a čs.partizán