Spomienka na vladyku Kyr Slavomíra Miklovša (1932-2011)

  
− Zomrel gréckokatolícky episkop Križevackej eparchie Slavomír Miklovš… Pohreb bude v sobotu 23. júla 2011… – zaznel stroho telefonát. To bola prvoinformácia o smrti môjho svätiaceho episkopa (†21. 7. 2011 v Novom Sade v Srbsku).
 
Kyr Slavomír Miklovš – sebavedomý Rusín a gréckokatolík
Križevackého episkopa som poznal veľmi dobre, veď som v deväťdesiatych rokoch 20. storočia pôsobil ako vasilijansky kňaz v jeho eparchii v juhoslávskej Vojvodine, v Srbsku. Bol gréckokatolíkom a Rusínom telom aj dušou. Bol hrdý na svoj rusínsky pôvod, vieru i obrad. Neraz hovorieval, a to mnohokrát i príležitostne počas kázne v Prešovskej gréckokatolíckej katedrále, keď za socializmu vysviacal gréckokatolíckych kňazov pre ČSSR:
– Som Rusnak a ňigda še za to ňehaňbim. Taky som še narodzil a i keby bula moja macer ciganka, tak bym ju ľubel a počitoval, bo to moja vlasna mac, tak i moja vira i obrad…
 

Kdekoľvek sa objavil, prinášal so sebou úžasný nadprirodzený pokoj. Keď vošiel medzi nás, svojich kňazov-panococh, jak zvykol hovoriť, napr. na kňazskom stretnutí, zavládla medzi prítomnými vždy netajená radosť, sviatočná pokojná atmosféra. Každý sa k nemu správal ako k vlastnému pokrvnému otcovi. Nikto z kňazov a veriacich sa ho nebál, ale zároveň všetci mali pred ním vždy úžasný rešpekt. Bol prirodzenou autoritou. Každý deň sa modlieval za svojich kňazov, ktorých vysvätil naozaj neúrekom: pre Prešovskú eparchiu v bývalom Československu (keď za socializmu nemala svojho vlastného svätiaceho episkopa) ešte dokonca viacej než pre svoju Križevackú (kde bol sídelným episkopom) v Juhoslávii. Modlil sa, plný nádeje, predovšetkým aj za nové kňazské povolania a dobrotivý Boh mu ich stále naozaj aj posielal, takže vo svojej Križevackej eparchii rozprestierajúcej sa na území celej bývalej Juhoslávie mal vždy kňazov akurátne, nie veľa, ale, ako hovorieval, dosť.
 
Poznal tajomstvá sŕdc ľudí, s ktorými sa zhováral…
Obdržal od Hospoda Boha dar (charizmu) tzv. kardiognózie – spontánne poznal tajomstvá ľudských sŕdc. Raz ho istý kňaz v mojej prítomnosti varoval, že zo zahraničia pricestoval k otcom vasilianom do Kuly (Vojvodina, Srbsko) akýsi cudzí muž-kňaz menom XY, a upozornil ho na jeho divné a pre kňaza nevhodné a neprirodzené chovanie, akoby totiž onen XY ani len pokrstený nebol (jedol totiž napr. hltavo ako pes, k ženám i deťom sa správal zmyselne, požičiaval si od ľudí peniaze a nevracal ich)… A vtedy vladyka Slavomír mu vážne odpovedal, počul som to na vlastné uši:
– A ty sebe dumaš, že ja nemam Svjatoho Ducha?... Ja še ho bojim…, - a ako som sa neskoršie dozvedel, už predtým sám od seba, z vlastného presvedčenia a rozhodnutia nedovolil dotyčnému na svojom území vo svojej eparchii odslúžiť ani jedinú Službu Božiu, takže dotyčný musel, a to dokonca niekoľko mesiacov počas svojho pobytu v Juhoslávii slúžiť len na extrateritoriálnom území v Monastyre otcov Vasiliánov v Kule (Vojvodina, Srbsko), kde bol hosťom a kde preň neplatili episkopove nariadenia. Vladyka Slavomír neraz spoznal a správne odhadol vnútro človeka, i keď ho pritom videl dokonca iba raz a celkom krátko.
 
Pôstnik a skutočný otec pre všetkých
Ako sa približoval deň mojej vysviacky na diakona v juhoslávskom Verbase (10. marca 1991), oznámil mi, že sa mám v čase nadchádzajúcich duchovných cvičení päť dní postiť na obdržanie zvláštného Božieho blahoslovenia a dodal:
– Ja budzem poscic s tebu… 
Často som na to myslel kráčajúc po hrboľatých cestičkách vedúcich pozdĺž mŕtveho ramena dolného toku Dunaja v Srbsku za doprovodu neuveriteľného množstva komárov, ktorí tu poletovali a znepríjemňovali život všetkému živému. Keď za svojho života vysvätil tak veľa kňazov…, koľko dní sa len za nich napostil…, nahladoval… A to s úmyslom a podľa zásady, že keď Križevacká gréckokatolícka eparchia a sv. Cirkev vôbec bude mať naozaj úprimne zmýšľajúcich a v Hospoda Boha veriacich kňazov, bude prekvitať…
 
Zázrak na príhovor vladyku Slavomíra vo Verbase, Srbsko
V predvečer slávnosti diakonskej vysviacky, keď prívetivé slnko poslednými lúčami zaplavovalo našu izbu, sme spolu dvaja osamote viac než hodinu preberali program nasledujúceho dňa. Vladyka sedel vedľa mňa a priateľsky mi hovoril mäkkým hlasom:
– … pojdzeš za svjatyj prestol… zobereš to a to, pokloňiš še…, potym pokadziš pravu stranu prestola…, ale ja som mal vážne starosti.
– … potym zašpivaš toten i toten tropar…, - trafil znenazdajky priamo do čierneho, akoby mi čítal na samom dne v mojej duši.
– Ale ja neznam špivac…! – vyhŕklo zo mňa, celkom rozrušeného a naplneného strachom.
– To nič, - prerušil ma s pokojným úsmevom, - ta nebudzeš špivac…, prenikavo sa mi pozrel do tváre a pokračovali sme v programe ďalej.
 

Ďalší výklad som sledoval už s pobavením. Ukľudnil ma otcovsky absolútnym spôsobom. Viditeľne mi odľahlo, keď som si uvedomil, že mi vladyka dovolil nespievať. Zaplesal som v srdci a svet sa mi zdal odrazu akýmsi svetlejším-jednoduchším, bol pre mňa zrazu akoby malá-malilinká gombička, ktorá mi spokojne ležala na dlani… Spevu som sa totiž celý svoj život bál najviac. Hudobná výchova a ja sme išli dokopy asi tak ako mačka a voda. Matematika, fyzika a iné predmety som v školách zvládal najlepšie zo všetkých, či to bolo na základnej škole alebo gymnáziu, ale v speve som bol najhorší z najhorších a dokonca “súdružka” učiteľka na základnej škole a vasilijánsky protoarchimandrit (generálny predstavený) v Ríme mi nezávisle od seba dali privilégium, že ja nemusím spievať nikdy (lebo môj “spev” rezal uši)...
 

Onú marcovú noc roku 1991 som strávil spokojne. Spal som sladúčko ako najzdravšie batoľa, za ktoré sa mamka postarala o všetko... Na druhý deň, keď prišiel na vysviacke okamih, že som mal spievať..., dovtedy som žil v presvedčení, že tropár namiesto mňa zaspieva niekto iný…, nestalo sa však, a všetko nasvedčovalo, že to mám zaspievať sám… Celá situácia bola tak zvláštna, že som nemal ani čas sa báť. Krv mi však náhle prenáramnou silou udrela do tváre, pocítil som horúčavu až kdesi pri korienkoch svojich vlasov a moje spánky išli puknúť na cimpr-campr od vnútorného tlaku… A tak som sa znenazdajky ocitol uprostred lovu na tigra… ktorým som však bol ja sám a lovcami všetci naokolo … V cerkvi nastalo na zlomok sekundy ticho, všetky oči sa blahosklonne upierali na mňa, mal som už totiž spievať… a veru, že som aj zaspieval (čo mi iné ostalo) pred preplnenou cerkvou – a to, a teraz sa podržte všetci, čo čítate tieto riadky: zaspieval som normálne, ako spievajú všetci ľudia…, prvýkrát a zároveň aj poslednýkrát v mojom živote, lebo už nikdy sa mi to tak nepodarilo. Stal sa zázrak, bolo to tak normálne, že si vtedy nikto vôbec nič nevšimol… Bol to naozajstný zázrak, o ktorom viem len ja a on-vladyka, lebo cítim, že sa za mňa modlil. Ľudia ma v Juhoslávii nepoznali, nevedeli, ba na začiatku ani len netušili o mojom anti-talente do spevu. Odvtedy som bol úplne vyliečený zo svojej fóbie a dnes spievam bez problémov, i keď naďalej falošne.
 

Len tak na okraj na vykreslenie mojich bežných speváckych schopností: O niekoľko mesiacov neskôr na jeseň v roku 1991 som za aktívnej účasti hosťujúceho, viac ako päťdesiatčlenného speváckeho chóru koncelebroval na slávnostnej gréckokatolíckej nedeľnej bohoslužbe v poľskej Varšave v Monastyre otcov vasilijanov na Miodovej ulici. Keď prišiel na mňa rad a znenazdajky (nikto z chóristov to nečakal) som zaintonoval jekténiu, po prvom momente prekvapenia náhle zaskočený katedrálny gréckokatolícky chór doslovne skolaboval. Varšavskí veriaci na to tak ľahko nezabudnú. Ak by sa vtedy niekto podíval smerom na koruš, naskytol by sa mu prekvapujúci pohľad. Dirigent bezmocne rozhodil rukami, niektorí z chóristov zalapajúc dych vyskočili zo svojich miest, iní sa prudkým trhnutím otáčali do strán naťahujúc bezpríčetne okolo seba rukami, akoby sa snažili uchopiť niečoho pevného. Ozvalo sa súbežne aj niekoľko málo hlasov, avšak každý v inej tónine, aby vzápätí zanikli ako zvuk prepichnutej harmoniky… Elegantným spôsobom som položil päťdesiatčlenný chór doslova a dopísmena na lopatky, a to už je teda niečo!
 

Istá veriaca v Prešove mi po Službe Božej povedala (asi mi chcela zalichotiť), že pri intonácii jekténijí spievam tak zvláštne ako Arabi, ktorí pri svojich modlitbách v mešitách vyludzujú medzimólové zvuky, medzitóny …
 

Vráťme sa však znova do Juhoslávie do Vojvodiny: Keď som počas svojej kňazskej vysviacky (8. apríla 1991 v Kule, Vojvodina, Juhoslávia) kľačal vo dverách ikonostasu u nôh vladyku Slavomíra a mal som vyznať svoju vieru, tj. naspamäť sa verejne pomodliť Viruju, zrazu sa naklonil ku mne a ako vlastný otec mi starostlivo šepol do ucha:
– … znaš Viruju ??…
– … ňe! – vyhŕklo zo mňa úprimne, lebo i keď som ho za bežných okolností vedel, ale v tréme bolo ozajstné riziko, že v prostriedku sólového vyznania sa zaseknem a nebudem vedieť na veľkú hanbu pokračovať ďalej. Vladyka dal rýchlo pokyn obsluhe, aby mi podali otvorenú knihu, pričom obrovské napätie na oboch stranách už dosahovalo vrchol, lebo ja som už začal modlitbu recitovať nahlas za hrobového ticha v cerkvi a srdce mi išlo z hrude vyskočiť a oni náhlivo listovali v knihe, aby našli príslušnú stranu skôr než sa zaseknem... Vladyka prežíval všetko spolu so mnou, moja hanba by bola jeho hanbou, môj neúspech alebo úspech, jeho neúspechom alebo úspechom.
Vladyka Slavomír Miklovš bol ozajstný svätý človek, bol príkladom naozajstnej lásky k blížnemu a svätosti.
 
Posadlá zlým duchom
Asi tri mesiace po mojom kňažskom rukopoložení (máj 1991), keď som bol v Kulskom monastyre v Srbsku akurát sám, sa mi vo farnosti objavil prípad posadnutosti. Nepokrstené dvanásťročné dievča muslimka … Podľa všetkého bolo teda treba previesť exorcizmus a bez výslovného dovolenia od episkopa to ani kňaz nesmie robiť. Horko ťažko som sa zo Srbie (začínal už vojnový stav) telefonicky dovolal za hranicu do chorvátskeho Zagrebu, kde sídlil vladyka. Keď som mu vysvetlil o čo ide, po krátkej odmlke sa ma náhle opýtal:
– … a nebojiš še?
Bol som náramne prekvapený jeho spontánnymi slovami a reakciou.
– … ta sce me vyšvecili, abo ňe? Ta som panocom (kňazom) abo ňe?… mam moc vyhaňac zlych duchoch, abo ňe?..., - vyhŕklo zo mňa začudovane a znenazdajky.
– Ta vyšvecil som ce…, – odvetil –… aľe še mušiš poscic… Pôst a modlitba sú totiž k exorcizmu nevyhnutné veci, bez toho to nejde. A on sa opäť postil spolu so mnou!
  
Staral sa o svojich kňazov, a to nielen o dušu, ale i telo
Keď vypukla v Juhoslávii v polovici deväťdesiatych rokov 20. st. obzvlášť krutá a neľudská vojna (Srbi contra Chorváti), staral sa, aby sme ja i so svojim kňazským kolegom spolubratom vasilianom v Monastyre mali čo jesť. Prišli sme totiž do úplne zadĺženého monastyra, kde sme nevládali zaplatiť ani obrovský dlh za elektrický prúd (v čase vojnového konfliktu bol na všetko limit a pri jeho prekročení bol napríklad prúd – 1kWh – až stokrát drahší). Raz nám osobne priniesol 900 nemeckých mariek ako nezištnú pomoc.
‒ Tu mace podporu na caly rok, dobre gazdujce. – Bol to obnos z podporného fondu, do ktorého prispievali bohatšie farnosti na udržanie chudobnejších, menej početných.
 
Vladyka Slavomír prežil vo svojom živote veľa utrpenia, nevďaku, zrady a nespravodlivosti. Ale nevzdával sa. Veril úprimne v Hospoda Boha. Pokoj, duševný optimizmus a vyrovnanosť z neho priam búšili a šírili sa na všetkých naokolo neho. Celým priehrštím ho rozdával do svojho blízkeho i vzdialeného okolia. Odovzdanosť do Prozreteľnosti Božej ho neopúšťala ani na sklonku života, keď v roku 2009 Vatikán prijal jeho rezignáciu a celkom nečakane bol poslaný na emeritný odpočinok.
 

Bol to vzácny človek a svätec, akého možno dnes len naozaj zriedkakedy stretnúť aj medzi episkopmi. Pochovaný bol 23. júla 2011 v Ruskom Keresture v Gréckokatolíckom chráme sv. Nikolaja Myrlikijského Čudotvorca.
Vičnaja jemu pamjať!
 
o. Gorazd Andrej Timkovič, OSBM, Košice, Slovensko
23. júla 2011