Spomienky na Barbarskú noc

Mesto Podolínec si pripomenulo smutné výročie. Pred šesťdesiatimi rokmi sa kláštor reho-le Redemptoristov stal miestom, kde komunistická moc sústredila a väznila viac ako osem stovák kňazov z celého Slovenska.

Udalosti tzv Barbarskej moci nenechali na pokoji ani obyvateľov mesta či okolitých dedín. „Všetci sme prestali robiť, každý sa čudoval, čo sa to robí, že vozia kňazov do kláštora. Vedeli sme, že nám chcú zobrať vieru,“ spomínal na zvláštne udalosti Ľudovít Leščinský. Sám sa dokonca zúčastnil vzbury počas prvého dňa internácie na Veľký piatok 14. apríla 1950. Ľudia vtedy vtrhli na dvor kláštora. Podľa pamätníkov sa uniformovaní strážcovia najprv zľakli, ale potom začali strieľať do vzduchu. Všetci ustúpili. „Ženy do nich hádzali ešte kamene, no boli sme bezmocní,“ spomína si na konkrétne udalosti Ľ. Leščinský
 
Práve kvôli tomuto odporu sa spolu s ostatnými mužmi dostal neskôr na nútené 24-mesačné práce v Hronoci. Rozsudok znel: V okolí Podolínca rozširoval nepravdivé správy, na ktoré sa zhluklo väčšie množstvo ľudí, ktorí spolu učinili útok na členov milície. „Katolícka cirkev bola v 50--tych rokoch minulého storočia vnímaná ako nepriateľ komunistického režimu, pretože mala možnosť vplývať na myslenie ľudí. Toho sa bála Komunistická strana,“ vraví už Róbert Režný, kňaz z rehole  Redemptortistov. Práve preto chceli vtedajší mocní „preškoliť“ kňazov. Niekedy to ale prebiehalo drastickými formami a metódami. Známe sú prípady, kedy práve internovaných rehoľníkov a kňazov mučili. Urážky, údery pažbou pušky či iné fyzické a psychické nátlaky boli na dennom poriadku. Medzi Podolínčanmi sa povráva, že  žena bývajúca v blízkosti kláštorných múrov sa zbláznila práve kvôli tomu, že dennodenne videla ako týrajú duchovných. „V tomto kláštore vtedy nikto nezomrel. Aspoň sa o tom nezachovali dôkazy,“ dodáva R Režný, ktorý zároveň priznáva, že podľa záznamov od toho mnohí ďaleko nemali.
 

Medzi tých, ktorí boli väznení na tomto mieste patrí napríklad kardinál Korec, biskup Pavol Hnilica, básnik Gorazd Zvonický, ale aj blahoslavený Metod Dominik Trčka. Títo ale aj ostatní kňazi prežívali v Podolínci najťažšiu časť svojho života. „Ľudia sa im snažili pomáhať, ale chodiť okolo kláštora bolo zakázané, každý sa bál,“ spomína si Podolínčan na to, ako vďaka odvážlivcom neraz cez plot lemovaný ostnatým drôtom preletel na nádvorie kláštora bochník chleba či iné jedlo.

Takáto napätá situácia trvala až do roku 1952, kedy z kláštora kňazov porozvážali do väzníc v celej krajine, alebo ich prepustili do civilného života so zákazom výkonu kňazskej služby Neskôr v Podolínci mocenskí pohlavári sústredili rehoľné sestry. I Vládni predstavitelia napokon pochopili, že odstránením rehoľníkov a rehoľníc zo spoločnosti sa vylúčila aj určitá vzdelanostná vrstva, ktorá vykonávala špecializované práce, napríklad aj v nemocniciach či iných zdravotníckych a školských zariadeniach.
 

Keby kláštorné múry v Podolínci vedeli hovoriť, určite by zanechali veľké svedectvo. Istotne by potvrdili to, čo hovorí aj svedok celej udalosti Ľ. Leščinský. „Nikdy a nikomu by som neprial zažiť to, čo sa dialo vtedy v kláštore. Bolo to strašné.“
 
Text (MM)