Spomienky na Vianoce 1944

My, najmladšia generácia II. svetovej vojny, každoročne v čase Vianoc nostalgicky spomíname na Vianoce v čase vojny. Boli to celkom výnimočné sviatky prežité v chudobe, ale naozaj jedny z najveselších, najradostnejších. Radosť bola opodstatnená. Po vojnových útrapách sme zostali živí a v podstate zdraví. Vtedy, v decembri roku 1944, pred Vianocami bol náš dom poctený vzácnymi hosťami - vysokými dôstojníkmi veliteľského štábu Sovietskej armády. Akoby boli tušili, že ich hostiteľom bude majiteľ domu síce menšej postavy, ale veľkého srdca. Srdca naplneného množstvom dobrých skutkov. Ten veľmi dobre vedel, že po svojej pozemskej púti nezoberie so sebou nič iné, iba skutky lásky. Zima naberala na sile, ale v našom dome vládla vľúdna atmosféra. Dlážka a slama na nej v malej kuchynke nám slúžila za posteľ. Šesť členov našej rodiny sa tam len horko - ťažko pomestilo. Dôstojníkom sme na zopár dní prepožičali svoje postele a také súčasti nábytku, ktoré slúžili v noci na spanie a cez deň na vybavovanie písomných záležitostí. I napriek stiesneným podmienkam spokojnosť bola na obidvoch stranách. Keď prišiel deň ich odchodu, nejednému z nás vytiekla slza z oka. Jeden z nich, vysokej postavy, si predsavzal, že ak mu nebude nič stáť v ceste, bude sa usilovať vrátiť sa k nám aspoň na štedrý večer, aby spolu s nami oslávil príchod nášho Spasiteľa. A naozaj sa mu to podarilo, hoci boli už od Humenného vzdialení niekoľko desiatok kilometrov. Jeho srdce zatúžilo po niečom, čo bolo kdesi veľmi hlboko ukryté v jeho vnútri. Boli to už len akési fragmenty Vianoc uchované v pamäti z ústneho podania, ktoré ešte tleli pod popolom zašlých čias. A predsa sa mu jeho vlastným pričinením podarilo ich rozdúchať v plamienok Božieho svetla - svetla čarokrásnych Vianoc. Po štedrej večeri sme všetci ležali v pohode na slame, ktorou bola postlatá dlážka izby a spievali sme si všetky známe koledy. I náš vzácny hosť si zanôtil svoje. Boli to frontové, i nám už známe, ako napr. Vychodila na bereg Kaťuša a iné. A keďže sa u nás v čase vojny našli aj husle, on, ako učiteľ v civile, sa im veľmi potešil a po vyladení nástroja vylúdil krásne tóny, ktoré rozochveli srdcia všetkých nás pohrúžených do tichej noci Vianoc. Husle tu ponechal otcov brat - učiteľ, ktorý odišiel na front, aby sa aj on pričinil o naše oslobodenie od jarma fašizmu. Tak ako vtedy pred desiatkami rokov, v čase vojny, i teraz, usilujeme sa všetci stať nositeľmi radosti, pokoja a lásky.