SPOMÍNAME NA ... LABOREC A CIROCHU

 

V prvom tohtoročnom čísle sme avizovali, že v každom prvom čísle nového mesiaca navštívime známe miesto nášho regiónu. Vyberieme sa tam prostredníctvom vašich spomienok alebo príbehov, ktoré sa vám s daným miestom spájajú, priblížime si ho vašimi očami. Za miesto, kam sa mali vydať vaše spomienky ako prvé, sme určili povodia našich dvoch riek, Laborca a Cirochy. Prelomiť bariéru nepoznaného, tejto novej rubriky, nám pomohol náš verný čitateľ Mikuláš Dimun:

 

VODA, NEVYHNUTNÁ PRE ŽIVOT

Nepatrím k mladíkom, tvorivú časť života mám za sebou. Mám viac času všímať si veci okolo seba, ktoré som v čase svojej mladosti prehliadal, ktoré ale v súčasnosti netrápia len mňa, ale iste väčšinu obyvateľov miest a dedín. Jednou z nich je život v rieke a pri rieke Laborec. A s ňou i, v poslednom období veľmi populárna téma životného prostredia.

 

Narodil som sa v rusínskej obci Habura, ktorou preteká rieka Laborec a ja ako starší človek si nemôžem nespomenúť na svoje detské roky, ktoré som tu na jej brehu prežil. Rád by som tak aj zanechal svedectvo o tom, aký kedysi Laborec bol a čo všetko poskytoval a ponúkal obyvateľom obcí, ktorými preteká. Veľmi rád si spomínam na časy, keď sme sa v lete vo vodách Laborca kúpali bez obáv z nákazy z nečistôt vo vode, ako sme po brigáde na jednotnom roľníckom družstve alebo v lese počas letných prázdnin utekali rovno do potoka schladiť rozpálené telo, ako sme, prenasledovaní letným smädom, mierili k Laborcu, uhasiť ho. A to nielen deti, ale i dospelí. 

 

A to, že sme v potoku chytali aj zakázané raky, môže v súčasnosti pripadať ako fantazmagória. Brehy rieky boli pre nás šarvancov veľmi často aj miestom rôznych hier a športov. V dedine nebolo jedno dieťa, ktoré by nevedelo plávať alebo chlapec, ktorý by nebol rybárom amatérom. Stačil nám ohnutý kovový krajčírsky špendlík uviazaný na niť, ktorá bola natočená na drevenej palici. Brehy Laborca pre nás chlapcov boli aj dobrou skrýšou na ochutnanie zakázaného fajčenia, keď potajomky sme skrúcali suché lístie do novinového papiera a po prvom šluku sme sa rozkašlali tak, že nás hneď ďalšie fajčenie prešlo. V zime bola pre nás hladina Laborca miestom, kde sme sa učili korčuľovať na tzv. „gvinťakoch“, tam sme skúšali hrať hokej s hokejkami vyrezanými z vŕby. Stávalo sa veľmi často, že sme sa v ľadovej vode aj okúpali, bez toho, aby sme vedeli, že sme ľadové medvede. Tieto svoje krátke spomienky chcem zakončiť slovami: Rieka Laborec v období mojej mladosti a aj predtým užívala všetku úctu obyvateľov a nikto si nedovolil z rieky robiť odpadovú skládku, alebo žumpu tak, ako si to poniektorí dovoľujú v súčasnosti. Spomínam si, že za mojich školských čias sme nepočuli slovíčka ako životné prostredie či výraz „Ministerstvo životného prostredia“.

 

V súčasnosti rieka Laborec ako aj jeho prítoky predstavujú jednu veľkú skládku a jednu veľkú stoku, do ktorej sa človek bojí vstúpiť bosou nohou a z ktorej sa už nikto nenapije. Ale, ak by sme mali záujem zanechať pre naše deti čistú prírodu, čisté vodné toky, v ktorých bude život, iste by sme nedovolili ich katastrofálnu devastáciu a znečisťovanie.

 

Keď sme pred mesiacom rozhodli, že rubriku odštartujú Laborec a Cirocha, uvedomila som si, že túto jar to bude už celých dvadsať rokov, čo sme sa, ešte čoby gymnazisti, po prvý raz stretli, aby sme si urobili malú prírodnú slávnosť uvítania jari. Prvýkrát sme tak urobili v starom vodojeme na Hubkovej, no keďže k vítaniu jari za dávnych čias patrilo i pálenie Moreny, nasledujúcu pred-veľkonočnú sobotu sme sa zišli pod Lackovským mostom. A odvtedy, rok čo rok, vyššie alebo nižšie po toku Laborca. Za toto obdobie sme vynechali hádam dva roky. A skupinka sa rokmi dopĺňala o ďalších mladých priaznivcov, zužovala o tých, ktorí odišli za prácou a nedarilo sa im na tú „našu sobotu“ byť v Humennom. Niekoľko ostatných rokov sa naše rady rozširujú o potomkov pôvodných i neskôr prišlých členov. Dnes je pre nás „pálenie Moreny“ ozajstným sviatkom – na jednom mieste sa stretneme v takom počte a zložení, aké sa už v priebehu roka nezopakuje. A kým sme spočiatku zvykli vymýšľať program, prípadne prezentovali svoje vlastnoručné, jarou inšpirované výrobky, posledné tri ročníky sme zasvätili skrášľovaniu okolia. Nakúpime vrecia, objednáme kontajner, nasadíme rukavice a s pomocou najmladších prírastkov odstraňujeme z prírody to, čo do nej nepatrí. A naozaj sa nestačíme čudovať, čo za jeden rok dokáže rieka priniesť a človek v prírode zanechať... 

 

Jana Ďurašková