SPOSOB FINANČNEJ PODPORY KULTÚRY NÁRODNOSTNÝCH MENŠÍN BY BOLO VHODNÉ ZMENIŤ

"Delenie financií pre jednotlivé menšiny nemôže vychádzať len z cenzu. Prijímateľmi dotácií by mali byť len menšinové organizácie."
V prvom polroku vyvolala kontroverziu téma podpory menšinových kultúr. Toto dôležité ústavné právo sa na Slovensku realizuje prostredníctvom grantovej schémy. Tá bola v roku 2010 presunutá z rezortu kultúry pod úrad podpredsedu vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť a následne pod splnomocnenca pre národnostné menšiny, ktorý ho nahradil v roku 2012.

Príslušníci menej početných menšín kritizovali novú metodiku prerozdelenia financií na rok 2013, ktorú pripravil vtedajší splnomocnenec László A. Nagy. Z celkových 4,25 mlióna EUR získala najpočetnejšia maďarská menšina viac peňazí ako v minulom roku, a to aj napriek nižšiemu počtu obyvateľov hlásiacich sa k maďarskej národnosti v sčítaní obyvateľov z roku 2011. Vyšší objem peňazí dostala aj rómska menšina, pričom počet osôb hlásiacich sa k tejto menšine naopak stúpol. Nižší objem finančných prostriedkov bol následne vyčlenený na menej početné menšiny.

Úrad splnomocnenca pre národnostné menšiny tak pozmenil zaužívaný princíp pozitívnej diskriminácie, v rámci ktorého delenie financií nebolo založené len na údajoch z cenzu. Prihliadalo sa aj na stigmatizáciu menšín, ktorá sa prejavuje napríklad obavou prihlásiť sa k určitým historicky znevýhodneným menšinám, akými sú Rómovia či židia.

ZMENA SPOSOBU FINANCOVANIA ZNEVÝHODŇUJE MENEJ POČETNÉ MENŠINY

Pred rokom 2013 o financiách na menšinové kultúry spolurozhodoval štát s menšinami. Štát, napríklad ministerstvo kultúry rozhodovalo o objeme financií určených pre každú menšinu. Samotné delenie finančných prostriedkov medzi jednotlivé menšiny však už mali v rukách viac-menej zástupcovia menšín, pričom zástupca ministerstva kultúry dohliadal len nad dodržiavaním procesných pravidiel.

V roku 2013 sa mierne zvýšila autonómnosť menšín pri rozhodovaní aj o objeme financií pre jednotlivé menšiny. Návrh delenia pripravil úrad splnomocnenca pre národnostné menšiny a schváliť ho mali členovia Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny - je^ ^„^prípade flnanČnej podpory dinej inštitúcie, do ktorej sú zástupcovia národnostných menšín volení. Autor návrhu, ktorý bol predmetom kritiky zo strany menej početných menšín, zdôraznil, že aj v rámci súčasného systému „Maďari aj Rómovia dostanú stále percentuálne menej, ako by mali pri matematickom prepočte."1   S návrhom nesúhlasili najmä zástupcovia poľskej a rusínskej menšiny, avšak, ako uviedol poľský zástupca, „potom vystúpila úradníčka od vedúceho Úradu vlády pána Federiča a povedala, že na dotácie nemáme nárok, je to len ich dobrá vôľa a ak sa nedohodneme, nemusíme dostať nič."2

KOLEKTÍVNE VS. INDIVIDUÁLNE PRÁVA

Spory, ktoré tento spôsob prerozdeľovania financií priniesol, sú obdobou situácie, ktorá je v teórii menšinových práv často označovaná za konflikt kolektívnych a individuálnych práv. Typicky ide o situácie, kedy môže menšina svojimi menšinovými kolektívnymi právami obmedziť slabších či menej početných členov skupín, napríklad ženy alebo deti. Častým príkladom sú situácie, kedy uznanie zvykových práv náboženských menšín vedie k potláčaniu najmä práv žien napríklad v oblasti rodinného práva.3  V prípade finančnej podpory menšín vznikla obdobná situácia. Menšinu s jej autonómnymi právomocami tvorí akoby súbor všetkých menšín, čo umožňuje najpočetnejším menšinám získať výrazne silnejšiu mocenskú pozíciu.

V záujme zachovania stupňa autonómnosti sú menej početné menšiny de facto nútené akceptovať rozhodnutie najpočetnejšej menšiny. Existencia vnútorných rozporov, čo je inak štandardná situácia pre každú skupinu, môže byť ľahko zneužitá etnickou majoritou. Nejednotnosť sa môže ľahko stať zámienkou na zníženie stupňa autonómneho rozhodovania menšín. Ako sa ukázalo v prípade rozdeľovania finančných prostriedkov na rok 2013, tejto možnosti sú si zástupcovia menej početných menšín vedomí, a preto radšej podporia aj pre ne menej výhodné rozhodnutie.

POTREBA ZOHĽADŇOVAŤ KONTEXTUÁLNU SITUÁCIU JEDNOTLIVÝCH MENŠÍN

Stojí za zváženie, či predsa len nebol vhodnejší predchádzajúci systém spolurozhodovania medzi štátom a menšinami. Pri prerozdeľovaní finančných prostriedkov každopádne nemožno zohľadňovať len výsledky sčítania, ale napríklad aj dôsledky dlhodobej stigmatizácie menšín, ako aj možnosť každej menšiny získavať podporu pre svoju kultúru v takom rozsahu, aby umožňovala napríklad vydávanie aspoň jedného pravidelného periodika. V každom prípade je správne, ak o rozdeľovaní financií určených pre jednotlivé menšiny rozhodujú jej volení zástupcovia, prípadne ich nominanti (a nie osoby vybrané štátom). Štát by však mal zachovať svoju dozornú funkciu nad dodržiavaním pravidiel pri prerozdeľovaní financií, a to najmä vo vzťahu k transparentnosti.

KRITÉRIÁ OPRÁVNENOSTI SÚ NASTAVENÉ PRÍLIŠ ŠIROKO

Zaujímavé je, že v tejto diskusii doposiaľ nikto nespochybnil to, že prístup k podpore menšín majú aj tí, ktorí k nej nemusia pociťovať prináležanie. Podľa pravidiel dotačnej schémy žiadateľom o dotáciu môže byť prekvapivo pomerne široký okruh subjektov bez ohľadu na to, či reprezentujú príslušníkov menšín alebo nie: obec, vyšší územný celok alebo nimi zriadené rozpočtové organizácie, občianske združenie, nadácia, záujmové združenie právnických osôb, ktoré je právnickou osobou, nezisková organizácia, registrovaná cirkev alebo náboženská spoločnosť alebo aj podnikateľský subjekt.

Teoreticky tak môžu financie na podporu kultúry menšín získavať napríklad aj slovenské organizácie. Kultúra majority je pritom podporovaná zo štátneho rozpočtu vo výrazne rozsiahlejšej miere prostredníctvom množstva verejných kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií. Rovnaká ochrana menšinových kultúr je legitímnym argumentom na obmedzenie prístupu majority k benefitom určeným pre menšiny na zachovanie ich kultúrnych identít. Zabránilo by sa tak možno tomu, aby majorita mala moc rozhodovať o tom, čo je tá „autentická menšinová kultúra," ktorú je vhodné podporovať.

Okruh subjektov, ktoré by sa mohli uchádzať o podporu by bolo vhodné zúžiť len na tie menšinové, ktoré sú nástrojom kultúrnej reprodukcie. Kedze prináležanie k menšine by malo byť primárne (ale nie výlučne) založené na sebaidentifikácii, domnievame sa, že súčasťou žiadosti o dotáciu by malo byť prehlásenie o tom, že napríklad väčšina členov združenia pociťuje prináležanie k určitej menšine a že vo svojich aktivitách podporuje napríklad kultúru menšín. Takéto čestné prehlásenie síce nezamedzí zneužívaniu, ale môže čiastočne odradiť tých, ktorí prináležanie k menšinám nepociťujú. Vhodné je tiež ponechať možnosť podpory interkultúrnych podujatí, keďže množstvo ľudí pociťuje prináležanie k viacerým menšinám. Členmi občianskych združení uchádzajúcich sa o podporu totiž môžu byť tak príslušníci rôznych menšín, ako aj majority.

JARMILA LAJČÁKOVÁ
Zdroj: www.cvek.sk

-------------------------

1 Pozri napríklad: Michal Piško, „Dotácie rozhádali menšiny. Maďari
nahnevali Poliakov a Čechov." SME, 30.01.2013, dostupné na: http://www.
sme.sk/c/6685695/dotacie-rozhadali-mensiny-madari-nahnevali-poliakov-
a-cechov.html
2 Ibid.
3 Pozri napríklad diskusiu v Avigail Eisenber & Jeff Spinner-Halev, (eds.), Minorities within Minorities: Equality, Rights and Diversity (Cambridge: Cambridge University Press, 2005)