SRDCOM vo svete hudby, spomienkami v rodnom meste

BRATISLAVA/HUMENNÉ. Rodená Humenčanka ĽUBICA ČEKOVSKÁ je talentovaná slovenská skladateľka a klaviristka, ktorej sa podarilo v hudobnom svete niekoľko husárskych kúskov. Vyštudovala Vysokú školu múzických umení a postgraduál na Kráľovskej hudobnej akadémii v Londýne. Jej skladby sa uvádzajú na významných domácich a zahraničných podujatiach. Zasadala v umeleckej rade na festivale Pražská Jar, pred piatimi rokmi debutovala na doskách SND operou Dorian Gray, dokončila soundtrack k filmu Dubček a píše druhú operu, tentoraz pre prestížny Bregenz Festival. Je držiteľkou niekoľkých významných ocenení – Štipendium ISH od jej veličenstva kráľovnej Alžbety, kráľovnej matky (1998-2000), Cena Jána Levoslava Bellu za dielo Pia no Concerto (2006), SOZA Award for International Performance of Slovak Works (2011-2012), Tatra Bank Foundation Award for work Four Movements for Piano (2013). Popritom všetkom je mama dvoch synov, ktorá si potrpí, aby mala doma navarené a spokojne žije v domčeku neďaleko Bratislavy.

Čo sa nepovie slovami, dopovie hudba „Samotný Dubček bol pre mňa veľkou inšpiráciou pri komponovaní. Hudba k filmu by mala dopomôcť a podčiarknuť základné línie, o ktorých dielo vypovedá, a ktorá by korešpondovala so samotnou psychológiou hlavného protagonistu. Mala som k dispozícii Symfonický orchester, za čo som nesmierne vďačná, tak som sa pustila do roboty. Vždy, keď začnem na niečom novom pracovať, je to ako stavanie základov odznova. Režisér Ladislav Halama mi dal finálny filmový strih, ku ktorému som mala navliekať hudbu. Nebola to ťažká práca, skôr inšpiratívna. S režisérom sme si veľmi sadli, aj napriek hľadaniu spoločných myšlienok na začiatku komponovania. Bolo to vecou diskusie, spoločnú reč sme našli a vznikol film Dubček. Osobne sa mi film veľmi páčil. Myslím si, že každý mladý chlapec aj dievča zo stredných škôl by ho mal vidieť. Hovorí o výpovedi človeka, ktorému osud Československa nebol vôbec ľahostajný. Dubček žil vlastný život a život Čechoslovákov. Chcel si zachovať svoju vážnosť, dôstojnosť a svoju tvár. Tak, ako to aj v bežnom svete často býva, komplikovanosť je práve pointa filmu.“

Všestrannosť jej nechýba
Klasické diela, počítačové hry, hudba k divadlu, najnovšie k filmu. „Vo filmovej hudbe komponovanie funguje formou hľadania spoločného menovateľa. Tým, že nehráte prvé husle, musíte istým spôsobom podriadiť svoje hudobné myslenie. Filmový režisér má právo veta a vyjadriť svoje pocity. Prešli sme rozprávaním, konzultovaním o príbehu. Ak oživíte obraz hudbou, ktorá situáciu podčiarkne, či odľahčí, doplníte filmový príbeh tak, že sa všetky zložky inscenačného tímu zlejú do celku, vtedy prichádza pocit spokojnosti. Svet vážnej hudby s hudbou filmovou či divadelnou musí byť oddelený. Úspech skladateľa je beh na dlhé trate, je potrebné ho zahrnúť pracovitosťou a vytrvalosťou.“

Opera je obrovská výzva
„V hudbe sa cítim všeobecne dobre, aj keď opera je žáner, ktorý má samostatné výsostné postavenie. Je najväčším hudobno-dramatickým stvárnením, aké si človek dokáže v hudbe  predstaviť. Tu fungujú úplne iné princípy. Má mať hlavu aj pätu, prepojenie všetkého so všetkým, čo sa deje v časopriestore. Je to vážne umenie, čas funguje iným spôsobom, má iné pulzovanie. Je to pre mňa obrovská výzva. Keď som pracovala na projekte Dorian Gray a „štrikovala“ hudbu na konkrétny dej v opere, v mysli som si predstavovala pódium, hercov ako rozprávajú a komunikujú navzájom. Vo chvíli komponovania sa skladateľ musí „preniesť v čase“ a vcítiť sa doň celým človekom. Komponovanie je radostná a príjemná práca, ku ktorej mám obrovskú úctu.“

Čas na oddych?
....návrat k opere. „Keď sú deti „na poriadku“, prichádza môj čas komponovania. Vtedy sa zabáram do svojej virtuálnej reality. Synovia ma vychovali k maximálnej sústredenosti. Snažím sa im prispôsobiť pracovný čas tak, aby to necítili. Hudba je pre mňa veľkým koníčkom a zábavou zároveň, ale deti sú prvoradé. Aktuálne ma zamestnáva moja druhá opera pre prestížny rakúsky operný festival Bregenz v koprodukcii so Slovenským národným divadlom. Ide o komickú zápletku podľa Carla Goldoniho - IMPRESARIO.COM. Operu napísala talianska libretistka Laura Olivi. Svetlo sveta uzrie v lete 2020. Je písaná v talianskom jazyku, čiže je to o to významnejšie.“

Po východniarsky s bratom Mariánom
„V každom jazyku je zakorenený humor, smútok, komédia, láska, milota, zloba, všetko. Keď som sedela na porotcovskej stoličke v programe Zem spieva, bolo úžasné vidieť, ako tú reč majú ľudia prisvojenú, každý to vie „po tom svojom“. Je to veľká škola ľudskej duše. Východniarčina je úžasná v jednom, má zvláštnu črtu, zvukomaľbu, ktorá sa nedá opísať slovami, iba vtipom, humorom. Je to niečo špecifické, čo definuje nárečie. Neboli sme vychovávaní k východniarčine, ale nalepilo sa to na nás zo všetkých strán. A Mariánovi to ide od ruky. Potom si viete predstaviť, ako vyzerajú naše stretnutia. Samozrejme si vieme pokecať tou pravou východniarčinou.“

Rodné mesto má stále v mysli
„Aj napriek tomu, že Humenné často nenavštevujem, čím som staršia, tým častejšie sa vraciam na miesta aspoň v spomienkach. Hlavne k Petočovej, Hubkovej, samozrejme k školám Hrnčiarska, Švermová a Gymnázium. Humenné je krásne a dôstojné mesto.Má prenadherný renesančný zámok s parkom a skanzen a žijú tam milí a múdri ľudia. Na druhej strane si myslím, že je aj akousi mojou povinnosťou a dôležitosťou povedať synom, kde žijú ich predkovia. Tým, že prechádzame cez Humenné cestou do Medzilaboriec, tak im všetko ukazujem a vysvetľujem podrobnosti. Všetko má svoj význam a svoju hĺbku.,“ dodala Ľubica Čekovská.

–mad-