Stakčínčania opravili Baránkov most na úzkokoľajke

 

Miroslav Buraľ, poslanec obecného zastupiteľstva v Stakčíne nás informoval o projekte, ktorý mapoval sieť úzkokoľajok na severovýchodnej strane Vihorlatských vrchov, ktoré slúžili na zvážanie dreva. Vdáka tomu sa nedávno obnovil najväčší most vo Vihorlatských vrchoch - Baránkov most. Projekt oprašuje zo zabudnutia technickú raritu, ktorou je najhustejšia sieť lesných úzkokoľajok na Slovensku. Obec Stakčín podporila projekt viac ako tisíckou eur, prispela aj Karpatská nadácia. Autorkou projektu je Daniela Galandová.

Stakčínska lesná úzkokoľajka bola jednou z piatich úzkokoľajových železníc s rozchodom koľajníc 760 mm, ktoré v minulosti viedli po severovýchodných svahoch Vihorlatských vrchov. Začínala na miestnej parnej píle v Stakčíne, kde nadväzovala na normalizovanú trať Humenné - Stakčín. Ďalej viedla dolinou potoka Perechodová k pohoriu Vihorlat, kde prechádzala úpätím vrchov Nežabec, Díl a Jasenovský vrch ponad obce Kolonica a Ladomirov až do obce Strihovce.

 

Trasa pozostávala zo štyroch úsekov: Stakčín-Čertež (km 0.00-7.80) vybudovanom v rokoch 1913-1914 firmou Felix Neuberger a syn, Čertež-Kolonica (km 7.80-12.40) vybudovanom v roku 1917 rakúsko-uhorskou Vojenskou správou KKHB (c. k. vojenské poľné dráhy), Kolonica-Strihovce (km 12.40-17.661) budovanom v rokoch 1921-1923 firmou Felix Neuberger a syn, dokončenom v roku 1926 jej nástupníckou firmou Všeobecná a. s., spoločnosť pre zúžitkovanie dreva v Stakčíne. Posledný úsek Strihovce- Hrabová Roztoka (km 17.661-cca 20.00) bol vybudovaný v rokoch 1923-1926 nemeckým architektom Richardom Schäferom z Berlína. Po úzkokoľajke premávali dve parné lokomotívy - prevádzková z roku 1915, typ 0-D-O, s továrenským číslom 3809 a hmotnosťou 17 600 kg a záložná z roku 1912, typ 0-C-O, s továrenským číslom 2818 a hmotnosťou 12 900 kg.

 

Na prepravu dreva slúžilo celkom 18 železných oplanových dvojvozíkov s dreveným rámom dĺžky 7 m. Na dopravu osôb bol určený jeden vozík na dvoch podvozkoch. Vo funkcii správcu trate pôsobil strojvedúci Antonín Balagya narodený v Malackách v roku 1887. Na železničke pracovalo v lete zväčša 24 mužov, strojnú službu zabezpečovali traja strojvedúci, dvaja kuriči a traja brzdiči. Prevádzka tejto lesnej úzkokoľajky bola zastavená v 30. rokoch 20. storočia počas veľkej hospodárskej krízy. Po ukončení krízy nebola jej činnost už nikdy obnovená.
 

Miroslav Buraľ v českom národnom archíve v Prahe preštudoval technickú dokumentáciu úzkokoľajovej železnice Stakčín - Strihovce. Dodnes sa z nej zachovalo teleso trate a viacero jedinečných technických prvkov ako sústava mostov pri Stakčíne a kamenný priepust v lokalite Šponáreň v rekreačnej oblasti Sninské rybníky. Baránkov most pri Stakčíne je najvyšší zo všetkých Vihorlatských mostov - má 6,1 metra, vzdialenosť medzi piliermi je skoro 7 metrov. V archívoch sa nezachovala žiadna projektová dokumentácia týkajúca sa jeho výstavby. Z rozprávania obyvateľov Stakčína sa zachovalo len pomenovanie mosta pravdepodobne podľa jeho projektanta. Pôvodné drevené premostenie bolo po zrušení úzkokoľajovej železnice zdemontované.

Stakčín financoval odstránenie náletov a osadenie dreveného premostenia v celkovej dĺžke dvanásť metrov. „Počas prác nás prekvapila kvalita betónu a kumšt vtedajších majstrov," zhodnotil M. Buraľ.

 

„Naobnovu Barankovho mosta sme použili pevné smrekové drevo. Repliku zábradlia urobil stakčínsky stolár Štefan Černega," dodal. Miroslav Buraľ prezradil aj zaujímavosť, že počas prác v teréne objavili ďalšie tri nové mosty zo sústavy, o ktorých doteraz netušili.

 

(mf)