Stakčínsky „Sibirijak"

Je to zvláštny pocit listovať v denníku a spolu s jeho autorom sa vrátiť o niekoľko desaťročí naspäť, do obdobia, kedy v Európe zúrila prvá svetová vojna. Ešte zvláštnejšie je prostredníctvom neho precestovať mysľou riadny kus našej zemegule. Tento pocit mi doprial obyvateľ obce Stakčín - legionár v Rusku Anton Stach, alebo ako ho jednoducho prezývali - Sibirijak.

Anton Stach sa narodil 28. novembra 1895 v Kšinnej, okres Bánovce nad Bebravou. Osud ho však zaviedol na východ dnešného Slovenska, kde jeho otec Anton Stach dostal miesto pánskeho lesníka v Stakčíne u grófa Štefana Wenckheima. Tu ho ako 19 -ročného zastihli udalosti prvej svetovej vojny. Narukoval do 71. pešieho pluku rakúsko-uhorskej armády. O necelý rok, 29. septembra 1915, pri Podkamennej padol do ruského zajatia. V ňom sa v Černigovskej gubernii prihlásil do česko-slovenských légií v Rusku, do ktorých bol zaradený 5. januára 1918 ako vojak prvej delostreleckej divízie.

Týmto dňom začína i jeho denník s krátkym nadpisom "Naša cesta Ruskem", zachytávajúci prostredníctvom miest, dátumov a krátkych poznámok cestu naprieč Ukrajinou a Ruskom. Listujúc v ňom čítame, napr: " ....Kiev, 18/11.1918 - zrážka z nemcami, další cesta na východ... Bachmar, 23/11.1918 - tam sme mali veliké boje z nemcami, kde ich mnoho zahinulo.... Pemza, 1/V.1918 - ti zrne oddali vintovky, tak, že nam zostalo asi 25 na ochranu. Tu sa formirovali naši komunisti... Kuzneck, 12/V.1918 - tu zrne začali vystupovať proti sovjetskej vlasti...., 6/VI.1918 - boj, zobrano 120 ruských oružii, 1200 zajatcov, 300 utopených, 700 zabitých, naše straty -16 ubytých a zranených.... Sukoegov, 16/XI.1918 - história ročnej svine.....Grmuči Kluč, 27/XI. 1918 - začatek Urala......Petropavlovsk, 27/IV.1919 - Kazachstan.....Tajga, 5/II. 19 19.....Krásno j arsk, 10/IV.1919.....Irkutsk, 30/VII.1919 - stojíme v kasárňach. Evakuace z Irkutská 6/XII. 1919." A ďalej po prej dení Bajkalského jazera sú uvedené názvy zastávok na transibírskej magistrále až do konečnej stanice vo Vladivostoku. K miestam a dátumom sú doložené fotografie a pohľadnice zachycujúce strastiplnú cestu a krutosti vojny v ďalekej krajine. Do Vladivostoku už došiel v hodnosti strojmajstra s vierou v skorý návrat domov, netušiac, aké exotické miesta ešte navštívi.

Rozhodnutím evakuačného úradu československého vojska v Rusku mu bol vystavený 25. februára 1920 preukaz na plavbu loďou z Vladivostoku do Terstu. O tri dni nato sa "nekonečná" cesta loďou Scheridan začala. Plavila sa z Vladivostoku cez Japonské more, okolo Kórejského poloostrova, Číny a Singapurským prielivom do Indického oceánu. Ďalej oboplávala Indiu do Arabského mora a cez prieliv Bab-al-Monbad sa dostala do Červeného mora. Suezským prielivom pokračovala do Stredozemného mora, odkiaľ cez Jadranské more zakotvila v talianskom Terste. Cesta dlhá 20-tisíc kilometrov trvala 52 dní. Táto plavba, ako čítame z denníka, mala šesť zastávok, v Japonsku (Nagasaki), na Filipínskych ostrovoch (Mercoveles), Prednej Indii (Singapur), Cejlóne (Columbo), Arábii (Odeon) a v Afrike (Potr-Seid).

V každom prístavnom meste Anton fotí a kupuje pohľadnice do svojho archívu. Légii dáva zbohom v Prahe 24. apríla 1920. Nasleduje cesta domov do Stakčína, kde sa zvíta s rodičmi a bratom Ladislavom, ktorý sa už vrátil z frontu. Žiaľ, jeho brat sa pokojnému životu v rodnej dedine dlho neteší, pretože o pol roka zomiera a ako lodného kapitána ho pochovávajú na stakčínskom vojenskom cintoríne. Do denníka si tiež zaznamenal českú hymnu, adresy rôznych priateľov a spolubojovníkov, ruské a české piesne, frontové (možno aj vlastné) básničky, napríklad aj túto: Prišel vojak z vojny domu, postesk by si nemá komu. Matičku mu pochovali, otce vedle položili, milá jeho u oltáru, došel si na hrobare, ej hrobári, v tuto dobu, do nového dej se hrobu, nekopej ho v svate zemi, kopej ho tam za olšemi. Za olšemi u rybníka, pro vojaka Sibirijáka. Kde je hrob Sibirijáka - Antona Stacha, nevieme. Údaje o ňom sa nám strácajú na jednej zo spoločných fotografií s ďalšími legionármi, z ktorej vyplýva, že v roku 1934 pracoval na Okresnom úrade v Gelnici. Tam stopy končia...

Miroslav Buraľ