Stále aktuálna história Dukly

Boje o Duklu a východné Karpaty boli azda najmohutnejšie a najťažšie v novodobých dejinách Slovenska, majú v histórii osobitné a neopakovateľné miesto.

Podľa dávnych životných skúsenosti sa hovorilo , že návraty sú vždy ťažké. Aj tento pamätný deň, 6. október 1944, keď sa vojaci čs. armádneho zboru po rokoch strávených v zahraničí, mimo svojho domova, vracali naspäť do rodnej vlasti, bol nesmierne ťažký a strastiplný. Boli to roky strávené na dlhej ceste v boji za oslobodenie svojho národa, ktoré zaviali našich vojakov na rôzne bojiska v 2. svetovej vojne, aby so zbraňou v ruke vybojovali dlho očakávanú slobodu.

V tomto roku je tomu 6l rokov, keď jednotky čs. armádneho zboru na Dukle prekročili štátne hranice a naplnili svoje odhodlanie pri oslobodzovaní svojich blízkych a rodných . Tento deň je zároveň spomienkou na nesmierne ťažké a krvavé boje, ktoré sa odohrali v Karpatoch na jeseň roku 1944. Táto vojenská operácia pomenovaná karpatsko-duklianskou sa uskutočnila na pomoc Slovenskému národnému povstaniu a domácemu protifašistickému odboju.

Začiatok prípravy karpatsko-duklianskej operácie a jej počiatočný priebeh na území spojeneckého Poľska bol za účinnej morálnej a hmotnej podpory poľského obyvateľstva. Pokiaľ by sa hodnotila táto vojenská operácia z hľadiska bývalých spoločných česko-slovenských dejín, tak nemá obdobu v štátnych ani národných dejinách a právom ju možno zaradiť medzi najťažšie a najtvrdšie bitky našej minulosti . Po vojenskej stránke svojím rozsahom prevyšuje všetku bojovú činnosť v našom prvom i druhom zahraničnom odboji.

Hlavnou myšlienkou plánu tejto pomocnej a oslobodzovacej operácie bolo prelomiť v priestore poľského mesta Krosna nemecké obranné postavenie, prekročiť v priestore Duklianskeho priesmyku štátne hranice, ďalej postupovať smerom na Svidník - Prešov. Ďalší postup z tohto priestoru bol závislý od vývoja situácie na Slovensku a postupe sovietskych vojsk.

Už prvé dni bojov čs. jednotiek naznačili, že to bude nesmierne ťažké a namáhavé. Vojaci a velitelia tu prežívali mnoho zaťažkávacích skúšok a chýb, ktoré sa vyskytovali aj na iných bojiskách 2. svetovej vojny. Treba pripomenúť, že Nemci bojovali húževnato a ich úsilie sa zvyšovalo donucovaním a strachom o ich vlastné životy i o životy svojich rodín doma. Po prvých dňoch bojových neúspechov 1. čs. armádneho zboru sa jednotky postupne zoceľovali, pomaly a ťažko sa prebíjali smerom k hraniciam. V týchto bojoch sa striedala obrana s útokom a ústupom, dochádzalo k nespočetným bojom zblízka. V takejto situácii viditeľne redli rady útočiacich vojakov, zvlášť čs. armádny zbor vykrvácal na povestnej výšine 534, ktorá až sedemkrát za deň menila svojho majiteľa. Deň po dni bol to iba život v uniformách premočených do poslednej nitky a v zákopoch naplnených vodou bez možnosti usušiť sa, vyžadovali si maximálne úsilie a morálno-vôľové vlastnosti. Karpatský terén dovoľoval brániacemu nepriateľovi skryto manévrovať a odpútavať sa od útočiacich vojsk, zároveň im umožnil klásť rôzne nástrahy a položiť tisíce mín, ktoré znemožňovali ďalší postup čs. jednotkám. Vidina domova ich však hnala dopredu, aby čo najskôr pomohli domácim povstalcom.

Do radov armádneho zboru prichádzali čs. vojaci zo západu, aby pomohli svojim duklianskym bojovníckom dosiahnuť hranice vlasti a podieľať sa na oslobodzovaní svojej domoviny. Mnohí z nich sa tohoto vytúženého okamihu nedočkali a poľská zem v bujnej karpatskej prírode sa im stala trvalým odpočinkom. Karpatský terén v týchto jesenných mesiacoch predstavoval hlboké doliny s potôčikmi, ktoré sa po dňoch dažďov zmenili na potoky široké i niekoľko metrov. Doliny boli uzavreté viac alebo menej do seba strmými svahmi hrebeňov celkom alebo z väčšej časti porastené lesmi. Používateľné boli iba komunikácie v obývaných dolinách, cez hrebene, nanajvýš zlé lesné cesty. Pôda bola rozmoknutá, lúky pozdĺž potokov sa premenili na hlboké bahniská, v ktorých sa človek boril neraz až po kolená. Takýto bol obraz prírody pred našimi hranicami, kde sa urputne bojovalo. Celá nemecká obrana mala dokonalý a prostriedkami silne vybudovaný systém palieb. Najpravdepodobnejšie smery útoku boli zamínované. Tu sa československí vojaci po prvý raz stretli v priebehu operácie s veľkými zamínovanými priestormi, s ktorými potom zápasili v celom období bojov. Nespočetné množstvo vojakov padlo na mínových poliach alebo boli zmrzačení. Takto kilometer po kilometri ťažko dobýjali určené ciele, pokiaľ sa priblížili k vlastným hraniciam. Koľkože myšlienok prebehlo za tú noc hlavami vojakov, keď vidina cieľa bola na dosah. Každý z nich mal k domovu svoj osobitný vzťah, každý videl svoj domov inak. Boli tu takí, ktorí mali domov niekoľko kilometrov za horami, na druhej strane karpatskych lesov. Bolo tu i veľa vojakov, pre ktorých pojem domova bol novým pojmom. Všetci však cítili jedno, že je to jedna vlasť, jeden domov a jeden je aj život. Zároveň si uvedomovali, že nepriateľ je silný, že niekoľko kilometrov cesty k štátnym hraniciam neprejdú všetci. A skutočne neprešli. Mnohí z nich sú spoločne pochovaní v predhorí Karpát na poľskom území v Nowosielcach, Zarszyne, či v neďalekom mestečku Dukla, v záhrade dediny Pielňa , alebo v lesoch prihraničnej obce Zyndranowa. A koľkých nezvestných vojakov ešte skrýva neznáma karpatská príroda . Boli to poväčšine mladí ľudia, ktorým nedoprial osud, aby sa doma zvítali so svojimi rodinami , blízkymi a známymi. Tí, ktorí sa aj dočkali toho vytúženého dňa prekročenia hraníc a žili v povojnovom mieri, tiež už vzhľadom k svojmu veku nie sú medzi nami. Zostalo ich už len zopár a v kútiku duše už len spomínajú na kruté boje v karpatsko-duklianskej operácii.

V blízkosti hraníc na našom území na Dukle sa v peknej prírode rozprestiera majestátny pamätník, kde našlo svoj večný odpočinok 565 padlých bojovníkov čs. armádneho zboru. Na tieto miesta prichádzajú mnohí naši i zahraniční návštevníci, aby vzdali tichú spomienku a poklonili sa tým, ktorí v boji proti fašizmu a za slobodu svojej vlasti obetovali vlastné životy. Prichádzajú tu rodinní príslušníci, spolubojovníci, školáci, náhodní návštevníci, ale aj takí, ktorí bojovali na opačnej strane. Všetci však s humánnou myšlienkou a prianím po slobode, mieri a pokoji.

S odstupom času po desaťročiach keď umĺkli posledné výstrely v Karpatoch, dochádza k rôznym polemikám, či mala byť karpatsko-duklianska operácia, alebo nemala. Faktom zostáva, že bola a preto ju nemožno z našich novodobých dejín vymazať. Ostáva však na historikoch na základe najnovších archívnych materiálov, aby ju objektívne zhodnotili so všetkými dôsledkami, ktoré mali vplyv na dejinný vývoj v povojnovom Československu.

Prejdú aj ďalšie desaťročia, ale nemali by sme zabúdať na tých, ktorí na jeseň 1944 v karpatských horách položili svoje životy pri oslobodzovaní našej vlasti. Ich preliata krv a obete ostali pre nás symbolom tej najväčšej lásky k svojmu národu, prejavom vlastenectva, ktoré sa nezačínalo a neskončilo pri slovách. Preto pri tomto 61. výročí bojov o Duklu je potrebné si na tých ešte žijúcich bojovníkov v našich dedinách a mestách spomenúť a prostredníctvom obecnej samosprávy ich vhodným spôsobom s týmto historickým výročím pozdraviť. V súvislosti s tým by bolo žiadúce skultúrniť miestne pamätníky, zabudnuté hroby a pamätne miesta, ktoré pripomínajú históriu bojov za našu slobodu, aby mladá generácia poznala regionálne dejiny národnooslobodzovacieho boja svojich dedov a pradedov, ktorí v neľahkých chvíľach v boji za slobodu obetovali i svoje životy. Lebo ľudová múdrosť hovorí, že "národ, ktorý nepozná svoju minulosť, nemá budúcnosť". Preto v dnešnej zjednotenej Európe je potrebné mať na zreteli aj túto skutočnosť.