Stálice folklórneho neba

 

HUMENNÉ. Každé dobré umenie je aktom proti smrti, je aktom proti zániku a zabudnutiu. Nie je síce v jeho silách hýbať svetom a meniť ho, keby to tak bolo, svet by musel byť v oveľa lepšom stave, ako je v súčasnosti. Ak však teraz hovorím o umení štyroch speváčok a jedného akordeónistu, ako sa prezentuje a reprezentuje na druhom CD nosiči skupiny Lelija „Polituje ptašok", ako aj o celkovom orchestrálnom sprievode, spojenie dobré umenie je prislabé na to, aby ho spravodlivo ocenilo. Musíme ho nahradiť slovami výborné, jedinečné, nezabudnuteľné, bravúrne, pôsobivé, strhujúce a ešte viacerými inými superlatívmi. 

 

Aby pri čítaní tohto článku nedajbože nevznikol dojem, že pri prijímaní folklórneho umenia - tejto veľkej devízy východného Slovenska - uprednostňujem skôr komorné zoskupenia, môžem tu s čistým svedomím povedať, že to nezodpovedá skutočnosti. Pravda je totiž taká, že si veľmi rád a s veľkým duševným pohnutím vypočujem aj mužský či ženský zborový spev, ako ho na chválitebnej úrovni predvádzajú povedzme folklórne skupiny zo Zubného, z Udavského, Jasenova, Humenného, či spevácke skupiny všetkých generácií z Papína, napríklad pri spievaní hymny tejto obce. Aby sa rusínske, ukrajinské, ruské ľudové, no aj autorské piesne z cédečka Lelija 2 - Polituje ptašok páčili iba mne samému, mohol by ma niekto podozrievať, že týmto umelkyniam a umelcom straním, keďže tu žijem už 52 rokov a slovenský východ som si obľúbil. 

 

Ja som si však mal možnosť náležite overiť na šiestich respondentoch z rôznych častí Slovenska, insitných aj vysoko poučených, že v prípade spomínaného umenia nemožno o ňom hovoriť inak, len s najväčším možným uznaním, obdivom, nadšením, dojatím a úctou. Lebo ide naozaj o umenie, ktoré oblažuje dušu, očarúva svojou krásou, napĺňa človeka čímsi veľmi zmysluplným a chráni ho pred zlom sveta v jeho regionálnom i globálnom poňatí, a to veru nie je málo. Veľká vďaka všetkým, ktorí sa na tvorbe tohto umenia zúčastnili a ktorí ho finančne podporili.

 

Milan Zelinka