Stanislava Harkotová: Všetko so všetkým súvisí

Môj známy hovorieva, že do schránok, kde už niet vznešeného ducha, sa vkradnú démoni. A ďalší známy, že všetko so všetkým súvisí.

"Na Balogu sme vystúpili traja. Tma. Vravím si, teraz zázrakom stretnúť učiteľku alebo vedúceho ľudového súboru. Pred nami pán. Kým mu vysvetľujem, koho a čo hľadáme, oprie sa do nás vietor. Ostrý, mrazivý. Vraví, ´škoda, že teraz idete´. Ale nakoniec ukáže smer k domu starostu. ´Prvý alebo druhý, skúste.´ Kráčame. Vietor i večer popohýnajú. Nakoniec stojíme pred dverami, doma sú, klopeme. Otvára žena s dieťaťom. Pani starostova. Ani sa nestihneme predstaviť, nevyzvedá, len usádza. "Len poďte ďalej. Tu sa zložte." So svokrou práve dopiekli, núkajú. Sedíme v obývačke, prinesie čaj, jeden z nás dieťaťu vyrába z papiera hračku. Dievčatko sa okúňa. Jej mama zrazu. "Som učiteľka tuto v škole." Učiteľka. Potom povie, že jej i na um pri dverách zišlo, prečo sme prišli. Či to nesúvisí s tým a tým. "Súvisí,“ vravím jej.

Toto je jeden zo zápiskov z cesty na Horehronie. Má pokračovanie. Ale viac-menej hovorí o tom, že ľudia niekedy akoby tušili, že sa stretnú. My s nimi, oni s nami. Uplynuvšie dni boli pestré, ľudia ochotní, srdeční, vrúcni. Scény zo života rôznorodé. Poprepájané, pretože všetko má svoju súvislosť. Vraj ako vo filme Knoflikáři.

Keď sme vstúpili do obce Nemecká, v ceste hneď dvojica Rómov. Jeden z nich s dieťaťom v náručí, čakal na ženu. Vrátil sa z Čiech. Lebo u nich roboty niet. Zhovárali sme sa a keď žena prišla, chlapovi hovorí, nech len ostane. Neostal. Snežilo. Druhý chlap pofajčieval, v rukách mikulášsky balíček pre svojich. Vladimír, tak sa volal, nám ukazoval, ktorým smerom je vápenná pec. Aby sme sa starších spýtali, čo sa tam dialo. Strašné veci. Popravovalo sa, upaľovalo. Alebo aby sme za starostom zašli. Pýtala som sa ho na župana. "Jožko, ako to bolo?“ Volal na kamaráta. Pristavil sa, iba rukou mávol. Vraj sú niektorí Cigáni krepí. Lebo aj tí ho volili. Vraj za tabak aj guláš. Že im nový župan ďakoval. A keď bude zle, nech idú za ním teda, aby im pomohol. Ale že sa netreba báť. No tak ich dokopú, vyholenci, povzdychnú si.

Starosta s horúčkou. Scestovaný človek. Keď sa predstavím, hneď načína, že pre nás z vojny v Gruzínsku blogy písal. Opäť súvislosť! On vie, o čom je konflikt a nenávisť. Kanceláriu má za úradom. Káble na zemi, modlitebná knižka na stole. V miestnosti je chladno, sedí v kabáte. Že je na ceste do Bystrice. Ale či máme čas. So županom komunikovať nebude, nepáčia sa mu súvislosti. No a čo, že ho zvolila väčšina obce. "Nie sú fašisti," povie. On ich pozná. Sú to ľudia bez roboty, keď dáku majú, tak bez vízie. Pred časom ho chceli v obci odvolať v referende. Vyučení majstri robotujúci medzi konštrukciami. Za 400 eur. Na niektorých sme natrafili v krčme. Ale pred tým ešte bolo treba ozdoby vynášať. Starostova sekretárka zapriahla. Čo tam po horúčke aj ceste do Bystrice.

Sedeli dvaja. Pokrývači striech. Nadávajú, že salaše zanikajú, hoci ich kamarát po ceste napočítal päť a na šiestom nás pastierske psy vítali. Jeden v zelenej mikine s nemeckou orlicou na hrudi. Tam možno žiadna spojitosť nie je. Možno na robotách v zahraničí dávali. Len taká neúsmevná sa mi zdala tá chvíľa, keď načal neúsmevne o vápenke. Že možno by ju trebalo spojazdniť. Pozrieť sa pri nej ešte nebol, lebo býva v Nemeckej krátko. Pätnásť rokov. Druhý, mladší si pri fotografovaní zakrýval tvár. Ani to nič nemuselo znamenať. Človek si už z pochodov všeličo nahovára. Tam sa pre iné súvislosti tváre zakrývajú bežne. S Rómami obaja problém nikdy nemali. Ale... "Slečna, tu máte." V košíčku sladkosti. Starký, ktorého vraj za štamperlík využívajú na spratávanie snehu, si tiež povedal svoje. Tak som sa ponúkla. Horkosť treba sladkým nahrádzať.

Už v ten deň som mala jasno. Tam, kde niet vízie v dobro, ťažké je bojovať s démonmi. Tí zakrývajú aj to málo, čo je. Jeden z nich mal na hlave papierovú korunu s rohami, kde stálo, že za ženy a chľast, bráni vlasť. Dobre, bola to dedinská zábava. Ale aj tak. Všade je nejaká súvislosť.

Na Horehroní vám ľudia povedia, že prekuknúť všetky lži a polopravdy, nevie hocikto. Navyše, nie každý cíti potrebu rozmýšľať nad tým, čo mu sľubujú. A niektorí hovoria o zlých skúsenostiach v spolužití. Zvyčajne to začína slovami: môj kamarát má kamaráta. Ukradli, rozmontovali. Napríklad na Balogu hádzali kamene do mašiny. Teraz je na mašinke sieťka, aby netrafili turistov. Treba sa pýtať prečo. Pretože im raz gadžovia priviazali psa o koľaje. A sú arogantní. Dieťaťu z dediny hodili delobuch pod nohy. Zľaklo sa, vybehlo na cestu. Keby auto, je po ňom. Darmo dohovárať. Tak sa pýtam, prečo? Pretože, keď učiteľka povie, postav sa vedľa rómskeho spolužiaka, ani za svätého. Prečo? Lebo majú vši. Prečo majú vši? A tak dokola. Až zistíme, že niektoré súvislosti sú historické.

Aj ja mám kamarátov, ktorí majú kamarátov. Kamarát pri Pohronskej Polhore fotil na zabíjačke. Povolebnej. Vyhrávala rómska kapela. Na zábave sme boli spolu. Tancovalo sa. Potom mu chlapík s krajčírskou gumou na okuliaroch vraví, že volil. Vraj, aby niekto urobil s Cigánmi poriadok. Povedal to blízko Rómov. Keď hrali na želanie. Kamarát vravel, že plačúcemu nešťastníkovi. Plače sa, lebo tu niet roboty. Lebo za ňou treba ďaleko cestovať a dobré vzťahy trhať. To povedal jeden gazda. A povedal, že to nie Cigáni, ale tá nezamestnanosť sa najťažšie znáša. Potom plnil bravčovinou prepláchnuté črevá. Šikovný chlap to bol. Daktorí v železiarňach pracovať nechcú. Baví ich iné remeslo. Lenže tunajší mocní páni vraj tak robia, aby im lacná sila neodchádzala k iným podnikavcom, čo to chcú sami vyskúšať napriek všetkej ťažobe. Aj tu budú určite dajaké prepojenia.

Tak som sa rozhodla, že po príhody bude treba na Horehronie cestovať častejšie. Pýtať sa prečo a hľadať súvislosti. A odháňať démonov. Víziami.

Zdroj: http://aktualne.atlas.sk/komentare/stanislava-harkotova/vsetko-so-vsetkym-suvisi/