Starostom iba za trest? Ako vyzerajú dediny, ktorým nikto nechce vládnuť

V Ondavke  a Opátke  nebudú mať starostu ani po doplňovacích voľbách. Nikto to robiť nechce, dediny sú malé a práce je veľa. Ondavku dlhy rozvrátili tak, že sa v dedine nesvieti a exekútori zabrali aj pozemky pod cintorínom.

Posledný zápis v obecnej kronike malej dedinky Ondavka, ktorá leží v bardejovskom okrese na hraniciach s Poľskom, znie dramaticky: „15. apríla 2015 obecný úrad v Ondavke zanikol. Čo bude ďalej, ukáže určitý čas. Toto je posledná správa obecnej kronikárky.“

Podľa týchto slov by sa mohlo zdať, že dedinou sa prehnala živelná pohroma. Nie je to tak a nezatopili ju ani pri výstavbe priehrady, nezničil ju požiar. Obec, kde stále žije štrnásť ľudí, zruinoval bývalý starosta, ktorý ju zadlžil na takmer 30-tisíc eur.

To je v dedinke, ktorej ročný rozpočet je sotva štyri tisícky eur, obrovské číslo. Ondavka sa vďaka tomu stala známou. V novinách o nej písali už viackrát - najčastejšie ako o dedine, ktorej exekútor zobral aj pozemky pod cintorínom.

Túto sobotu sa mali v Ondavke, tak ako v mnohých iných obciach, konať doplňovacie voľby starostov a obecných poslancov. Nakoniec tu voliť nebudú. Vládnuť skrachovanej obci, ktorá pomaly vymiera, nikto nechce.

Nájsť človeka, ktorý by sa postavil na čelo dediny, majú problém aj inde. Bez starostu zostanú napríklad v Opátke neďaleko Košíc, v minulosti ho dlho hľadali v Dolnom Dubovom, Ižipovciach, Zálesí či Harakovciach.

Funguje už len kostol

Do Ondavky vedú dve cesty. Prvá, z neďalekej Vyšnej Polianky, je slušnejšia. No navigácia vás do dediny môže zobrať aj druhou cestou, z pár kilometrov vzdialeného Becherova. Nazvať ju rozbitou asfaltkou by bolo vychvaľovaním tejto cesty - to, že tam niekedy bol aj asfalt, vidno už len miestami.

No ak sa do Ondavky vydáte práve tadiaľto, uvidíte z kopca malebné údolie, v ktorom dedina leží. Príroda tu má jedinečný šarm, ktorý je zrejmý len na miestach, na ktoré sa už zabudlo. Sme príliš ďaleko od hlavných ciest, slovenskí turisti sem nezablúdia. Z času na čas tu v zime stretnete poľských bežkárov, ale častejšie vám budú cestu križovať srnky.

Zveri je tu hojne. Pani Ľudmila si musela políčko na okraji dediny ohradiť, aby jej úrodu nerozdupali a nezožrali jelene. „Keď príde stádo, to stačí len, že prejdú, a už je po zelenine.“

Pani Ľudmila zostala v dedine ako jedna z posledných. Ešte pred tridsiatimi rokmi Ondavka ako-tak fungovala; mali tam obchod aj kultúrny dom. No aj keď tu v roku 1984 žilo 65 ľudí, štvornásobne viac ako dnes, už vtedy tvorili polovicu z miestnych dôchodcovia.

„Starší ľudia v obci zostávajú, no ich deti odchádzajú preč,“ píše sa v starších záznamoch obecnej kroniky z 80. rokov. „Veľmi málo mladých občanov pochádzajúcich z Ondavky dnes nemá stredoškolské vzdelanie, mnoho ich absolvovalo aj vysoké školy. Je preto pochopiteľné, že títo ľudia odišli za svojím uplatnením do miest a väčších obcí.“

Pani Ľudmila je dôchodkyňa. V obci žije od narodenia, nikdy sa neodsťahovala, našla si robotu v miestnom družstve. Zostala tu, aj keď ako vraví, v dedine, kde nie sú ani potraviny, sa nežije ľahko.

„Ťažko bolo zo začiatku, ale teraz sme si zvykli. Kúpila sa ďalšia mraznička, raz za čas sa v Bardejove nakúpi chlieb a pečivo, dá sa do mrazničky,“ rozpráva. „Tuná nie je nič, ani svetlo, ani nič. Obec dlhuje elektrárňam, verejné osvetlenie nesvieti. Len kostol funguje, ale chodia tam tri ženy a farár dochádza z vedľajšej dediny.“

Na minulosť spomína s nostalgiou. V kultúrnom dome sa robili zábavy, kam prišli aj chlapci a dievčatá z okolitých dedín. „Bolo veselo, aj jeden druhému pomohol. Dnes vás človek pomôže skôr v lyžičke vody utopiť, ale naozaj pomôcť, to nie. Je nás tu málo a dobrota už nie je medzi ľuďmi.“

Manžel pani Ľudmily sa kedysi chcel odsťahovať do mesta. Ona nie. „Ocko mi vravel: 'A ja tu zostanem sám? Kto sa o mňa postará?' Musela som sa obetovať. Dnes už by som do mesta nešla. Čo tam, v bytovke?“

Tu žije aspoň v krásnej prírode. Z Ondavky takmer nikam nechodí, keď chce vidieť deti, prídu ju navštíviť . „Ja už len tu na dvore, čo-to na políčku porobím, večer si vezmem modlitebnú knižku a zaspím.“

Dane niet komu platiť

V Ondavke funguje len to, čo nemá na starosti obec. Poštár trafí, dokonca aj autobus sa v dedine otočí niekoľkokrát do dňa. Ale zvyšok? Obecný úrad neexistuje, svetlo nesvieti, odpad sa odváža na divoko, cesty neopravujú. Pre ľudí, ktorí tu zostali, má život v dedine bez starostu jedinú výhodu - nikto od nich nepýta miestne dane či poplatky za psa.

Andrej Marčišin má už po osemdesiatke. Náš príchod ho veľmi neteší, s takými, ako sme my, sa stretáva roky. Novinári sa už od roku 2010 chodia pozerať na obec, kde by sa o funkciu starostu mohol uchádzať jedine človek, ktorý sa nemá veľmi rád. Tu je táto funkcia za trest.

Pán Marčišin sa v Ondavke narodil. Otec bol Rusín, matka Američanka slovenského pôvodu, ktorá sa na Slovensko vrátila. Po škole šoféroval pojazdnú predajňu Jednoty a dodávku pekární, neskôr, ešte za socializmu, sa stal predsedom Miestneho národného výboru. Starostoval aj po revolúcii, no v 90. rokoch ho na úrade vystriedal nový starosta. Andrej Kurimský pracoval v Bardejove a do Ondavky chodieval len na víkendy.

Napriek tomu si vyplácal starostovský plat. Nešlo o plný úväzok, ale tých pár stoviek eur, čo si mesačne zobral, znamenalo, že minul celý obecný rozpočet. Nezvýšilo ani na odvody pre sociálnu a zdravotnú poisťovňu, dane či faktúry z elektrární. Keď sa dlh vyšplhal na 28-tisíc eur, exekútori vydražili budovu obecného úradu a dedine zablokovali účet, kam jej chodia podielové dane od štátu - približne tristo eur mesačne.

Bývalého starostu súd za šafárenie v dedine odsúdil na ročnú podmienku a vo funkcii skončil v roku 2010. Dlhy však obci zostali dodnes.

V rokoch 2010 až 2013 bola Ondavka bez starostu, potom funkciu na dva roky, bez nároku na plat, zobral pán Marčišin. Keďže obec predtým prišla o svoje budovy, obecný úrad zriadil v prístavbe u seba na dvore.

Kedysi tam prevádzkoval predajňu zmiešaného tovaru, kam si miestni chodili po základné potraviny a Poliaci spoza hraníc zasa nakupovať slovenskú vodku. Aj volebnú miestnosť pre blížiace sa župné voľby bude mať pán Marčišin u seba doma. Zdobí ju slovenská vlajka, na stole ležia výtlačky straníckych novín Smeru a nacionalistického mesačníka Extra Plus.

Andrej Marčišin na poste starostu vydržal dva roky, no v roku 2015 to vzdal aj on. Odvtedy dedine so štrnástimi dožívajúcimi obyvateľmi nevládne nikto. Veď kto už by sa na to dal? „V prvom dome býva 83-ročná žena, v druhom 82-ročná, potom jedna 53-ročná, v treťom dome 80-ročný chlap,“ vyratúva bývalý starosta obyvateľov obce. „Ďalšie domy sú prázdne, až tu bývam ja, čo mám 80 rokov, žena 74 rokov. Susedka je 67-ročná. Čo z toho?“

Keď sa s nami lúči, niekoľkokrát nám prizvukuje, aby sme o jeho rodnej obci „nenapísali hlupoty“. A čo ešte? „Spýtajte sa v Bratislave, či je toto tá americká demokracia,“ zvolá.

Na ministerstve vnútre dostali otázky o Ondavke už viackrát. No pomôcť dedine, ktorú jej samospráva dostala do rozvratu, podľa súčasných zákonov veľmi nejde. Ak sa obec dostane do finančných problémov, štát na ňu síce môže uvaliť takzvanú nútenú správu, tá však de facto znamená iba to, že správca schvaľuje všetky rozhodnutia starostu a zastupiteľstva, ktoré sa týkajú peňazí alebo obecného majetku.

Lenže keď v dedine nepracuje ani starosta ani zastupiteľstvo, nie je ani čo schvaľovať. A žiadny štátny orgán na seba nemá možnosť zobrať riadenie obce. Nemôže zapnúť verejné osvetlenie, začať odvážať odpad, ani najať koscov či cestárov. Ministerstvo dnes hovorí o novele zákona, ktorý by mohol situáciu v dedinách vyriešiť. Dovtedy však Ondavka zostane v bezvládí.

Od hutníkov k chalupárom

Niečo cez sto kilometrov ďalej, teda dve hodiny autom od Ondavky, leží Opátka. Opäť maličká dedina v krásnej prírode, kde sa v sobotu mali konať doplňujúce voľby starostu - ale nebudú. Ani tu sa do čela dediny nikto postaviť nechce, a tak tu aj ďalšie mesiace zostanú bez starostu.

Inak ale Opátku s Ondavkou spája máločo. Opátka nie je zabudnutá dedina mimo civilizácie, naopak, do neďalekých Košíc sa odtiaľto dostanete za necelú polhodinu. Dedina vyzerá upravene a vedie do nej pomerne nová asfaltka. Pred rokmi tu postavili preliezky pre deti, dnes by chceli s lesníkmi vybudovať menšie multifunkčné ihrisko. Obecný úrad funguje, svetlo večer svieti, odpad sa vyváža, dlhy nie sú. Tak kde je problém?

Opátka. Foto N - Tomáš Benedikovič
Opátka bola baníckou osadou, v okolí sa ťažila meď. Vybudovali tu hutu, v ktorej postavili vysokú pec podľa mansfeldského vzoru. Huta vykupovala a zhutňovala medené rudy z celého okolia a dedina prekvitala. V roku 1828 mala Opátka 52 domov a 403 obyvateľov. No o desaťročia neskôr huta zanikla, banícka činnosť sa utlmila a Opátka začala upadať.

Ľudia si buď našli prácu v baniach v neďalekej Zlatej Idke, alebo šli robiť do lesov. V 30. rokoch minulého storočia mala Opátka už iba okolo 150 obyvateľov, dnes ich je sotva deväťdesiat. Staré usadlosti si kúpili chalupári, ktorí si Opátku vyhliadli už za socializmu. Dnes je ich tu niekoľkonásobne viac ako miestnych.

Dedina učarovala aj mnohým prominentom. Starú neskorobarokovú banskú kúriu, v ktorej kedysi sídlila správa huty, si kúpil exminister výstavby Ján Mráz, člen tretej Mečiarovej vlády za Združenie robotníkov Slovenska. V dolnej časti obce chalupárči súčasný štátny tajomník na Kaliňákovom ministerstve vnútra Jozef Buček. Miestni práve jemu pripisujú fakt, že do dediny vedie poriadna cesta. „Stará sa, lebo tu má chatu, keby nemal chatu, tak by sa nestaral,“ vravia.

Dedinou ma chvíľu sprevádza pán Sabol, lesník, ktorý býva v bytovke, ktorú postavili štátne lesy. „Kedysi, za socializmu, tu kupovali chaty všelijakí vedúci obchodov a mäsiari, takí, čo sa nabalili. Dnes ich kupujú politici a podnikatelia, aj keď ja ich radšej volám podnikavci,“ rozpráva, zatiaľčo do jeho slov hudrú moriaky z neďalekého dvora.

Opátka. Foto N - Tomáš Benedikovič
Chalupári miestnych obyvateľov nenahradia. Väčšina z nich sa dovezie do dediny, zatvorí na dvore a vyjde do lesa. Nakúpené majú, krčma im nechýba. V lete v dedine aj preto zatvorili obchod, ktorý obec do poslednej chvíle držala. „Čo tam zarobíte, keď denne predáte šesť chlebov, basu piva a najviac na odbyt ide borovička,“ pýta sa pán Sabol.

Krčmu v Opátke nemajú už dlho - keď treba, zídu sa miestni občas v sále v budove obecného úradu, inak bývalej malotriedky, zatvorenej v 70. rokoch. Majú tam aj malú posilňovňu či ping-pongový stôl. Školu tu nepotrebujú už roky, detí je len pár a tie dochádzajú do vedľajšej Košickej Belej, niektoré rovno do Košíc. „Život je tu krásny, v lete sa dá na huby ísť, v zime je tu skvelá lyžovačka, len málo ľudí tu už žije,“ hovorí pán Sabol.

Ako uživiť starostu

V Opátke samospráva funguje. Dedina má pár zastupiteľov, pár dní do týždňa sedí na úrade administratívna pracovníčka, obec má funkčný web s pravidelnými oznamami. No ak majú z rozpočtu vo výške približne 35-tisíc eur zostať peniaze na chod obce, starosta tu nemôže pracovať na plný úväzok.

Podľa zákona je plat starostu násobkom priemernej mzdy podľa koeficientu, ktorý sa určuje podľa veľkosti obce. V dedinách do 500 obyvateľov by mal byť vo výške 1,49-násobku priemernej mzdy, čo bolo vlani 912 eur. Starosta Opátky by teda mohol mať nárok na plat vo výške 1350 eur mesačne - ale to je tu úplne nereálne. Spolu s odvodmi by to zhltlo polovicu rozpočtu.

A tak ako zastupujúci starosta úraduje jeden z obecných poslancov na 15-percentný úväzok. Keď nie je v úrade, živí sa ako vodič dodávky. „Tu to vždy tak bolo, že starosta musel aj robiť,“ vysvetľuje pán Sabol. „Aj predtým starosta, čo tu bol päť volebných období a začínal ešte ako predseda MNV, bol povolaním lesník.“

Lesník Jozef Sabol z Opátky. Foto N - Tomáš Benedikovič
Starostu istý čas nemohli nájsť ani v Zálesí v kežmarskom okrese. V prekrásnej pieninskej prírode tam žije necelých 90 obyvateľov, ročný rozpočet obce je iba 18-tisíc eur. Byť starostom teda nie je džob snov ani tu. Nakoniec sa ako jediný rozhodol do úradu kandidovať tridsiatnik Martin Klimek. Ako vraví, v dedine sa narodil, žije tam a má k nej vzťah, inak by sa to ani robiť nedalo.

Martin pracuje pre obec na štvrtinový úväzok, na účet mu za starostovanie prídu dve stovky eur. Okrem toho robí kontrolóra výroby, čo si chváli - môže si smeny vymeniť tak, aby bol v dedine, keď treba. S niekoľkotisícovým rozpočtom nedokáže zázraky: obec si nemôže zobrať eurofondy, lebo by ich nemala z čoho spolufinancovať. Svieti sa len večer od siedmej do pol desiatej a potom nadránom, keď idú ľudia na autobus do práce. Aj to len v zimných mesiacov. V lete nie.

No i keď si v dedine nemôžu vyskakovať, obec nie je zadlžená a dokáže si našetriť na malé investície. Martin Klimek za tri roky vo funkcii vybudoval v dedine stožiar na príjem internetu, urobili sa drobné opravy na ceste, začali sa organizovať obecné slávnosti a ples. Nie je to veľa, ale aspoň vidieť, že sa o dedinu niekto stará.

Čo tak obce pospájať?

V júni tohto roka ekonómovia štátneho Inštitútu finančnej politiky zverejnili analýzu, v ktorej odhadli, že keby sa správa malých dedín presunula do obcí, kde je dnes matrika a teda by tieto dediny nemali starostu, ročne by sa ušetrili desiatky miliónov eur. Na Slovensku je 2926 obcí a miest a dve tretiny z nich majú menej ako 1000 obyvateľov.

Je to veľa? Štátni ekonómovia tvrdia, že áno. Dánsko a Írsko, teda štáty, ktoré sú Slovensku podobné veľkosťou aj počtom obyvateľov, majú samosprávne jednotky čo do počtu obyvateľov 26-krát, respektíve dokonca 133-krát väčšie. Porovnanie výdavkov ukázalo, že obce na Slovensku s menej ako 250 obyvateľmi minuli viac ako polovicu všetkých výdavkov na výkon správy, teda na plat starostu, poslancov a niektorých úradníkov.

Ekonómovia preto prišli s odvážnym plánom na reformu samospráv, podľa ktorej by sa správa obcí sústredila len do dedín, ktoré už majú matriky, a ostatné by sa s nimi zlúčili. Matrika je dnes v 970 obciach a mestách. Ušetrené peniaze by v obciach zostali, podľa predstáv štátnych ekonómov by sa však nepoužili na chod obce a úradníkov, ale investície, škôlky, opravy ciest či verejné osvetlenie.

Zlučovanie by sa týkalo najčastejšie obcí na východnom Slovensku, kde je malých dedín najviac.

Návrhy ekonómov už kritizovali predstavitelia Združenia miest a obcí Slovenska, podľa ktorých sme typicky vidiecka krajina a nie je možné ju prerobiť na len dvadsaťtisícové mestá. Zlučovanie obcí sa väčšinou nepáči ani dedinám, ktorých by sa mohlo týkať - teda napríklad tým, kde je ťažké vôbec nájsť nového starostu.

Dnes sa môžu dediny zlúčiť len dobrovoľne, na základe referenda. Problémom je, že ak by aj iná obec pod seba prichýlila menšiu dedinu, musí prebrať aj jej záväzky. Čiže aj dlhy, ktoré narobili zle hospodáriaci starostovia.

Ondavku zo začiatku tohto článku delí od vedľajšej Vyšnej Polianky len kilometer. Peši prejdete z jednej dediny do druhej za štvrť hodinu. Zdalo by sa logické, aby obce fungovali spoločne. No Vyšnú Polianku so stovkou obyvateľov by 30-tisícový dlh Ondavky položil. „Keby nebol dlh, hociktorá dedina, či Becherov či Vyšná Polianka by nás zobrali. Ale ten dlh splatiť nikto nechce,“ vysvetľuje pani  Ľudmila z Ondavky.

No ani tam, kde dlhy nie sú, nie je zlučovanie jednoduché. Aj v Opátke uvažovali, či by pre obec nebolo lepšie, ak by sa začlenila pod Košickú Belú, kde žije necelá tisícka ľudí. Miestni sa však boja, že ak by sa obecný úrad presťahoval o desať kilometrov ďalej, nikto si už na nich nespomenie.

Zálesie v kežmarskom okrese už v minulosti s inou obcou spojené bolo, za socializmu ho spravoval predseda MNV z neďalekých Matiašoviec. „Môj dedo, ale aj iní obyvatelia obce, doteraz spomínajú, že to pre obec nebolo dobré, lebo sa stoplo veľa vecí, ktoré sa mali v Zálesí urobiť,“ vysvetľuje starosta Zálesia Martin Klimek. „Preto ani dnes ľudia nechcú, aby sme patrili pod inú obec.“

Dušan Mikušovič

Zdroj: 
https://dennikn.sk/907726/starostom-iba-za-trest-ako-vyzeraju-dediny-ktorym-nikto-nechce-vladnut/?ref=top-cl

Foto
Ondavka. Foto N - Tomáš Benedikovič