Štát premrhal v rómskych komunitách celý mesiac, nemôžeme stratiť ďalší

Koronavírus v marginalizovaných komunitách musíme riešiť rýchlo, ale najmä odborne a ľudsky.

Panuje široký konsenzus, čo je v súčasnosti úlohou štátu v prípade marginalizovaných komunít: zabrániť nekontrolovateľnému šíreniu sa koronavírusu v nich. Človek nemusí byť odborník, aby chápal, že prehustené, hygienickými potrebami často menej vybavené a vo všeobecnosti menej zdravé komunity sa môžu rýchlo stať ohniskami nákazy. Lenže o tom, ako zabrániť potenciálnemu vzniku veľkej vlny chorých, už konsenzus nie je.

Na úvod treba povedať, že v prípade rómskych komunít môžeme vnímať celý mesiac marec ako v princípe stratený. Štát sa riešením tejto témy začal zaoberať 15. marca, keď ešte stará vláda schválila po mojom liste prvé parciálne opatrenia k téme: uvoľnenie prístupu k pitnej vode, príprava na vyplatenie dávok, sľub na vybavenie terénnych pracovníkov rúškami. Na ďalšie opatrenia sme museli čakať dva týždne, do 1. apríla, keď boli predstavené plány novej vlády. Za tento čas sa na Slovensko vrátili stovky ľudí najmä z Anglicka, ktorí môžu byť perspektívnymi nositeľmi koronavírusu práve v osadách. Niektoré z osád teda už obyvateľov s koronavírusom s určitou pravdepodobnosťou majú.

Na čom sa zhodujú ľudia v teréne
Základom akéhokoľvek riešenia sú siete terénnych pracovníkov, ktoré sú v súčasnosti k dispozícii v rekordnom počte v celej krajine. Terénni sociálni pracovníci, pracovníci komunitných centier, miestne občianske poriadkové služby a najmä zdravotní osvetári sú spravidla financovaní z eurofondov, a sú aktívni v stovkách slovenských obcí. Títo ľudia sú vždy bodom prvého kontaktu s obyvateľmi z marginalizovaných komunít, a v súčasnosti sú tiež jediní, ktorí majú neustály vzťah s ľuďmi „v teréne“.

Tieto služby však už začiatkom marca prešli do obmedzeného režimu, nakoľko nemajú centrálne zabezpečené ochranné prostriedky: chýbajú im nielen rúška, ale aj rukavice či antibakteriálne potreby. Je veľmi široká zhoda terénu v tom, že práve ich zabezpečenie poriadnou ochranou má byť úloha číslo jeden. Napriek tomu sa stará vláda o tejto veci uzniesla iba neformálne („potom prídu na rad aj oni“), a zdá sa, že nová vláda sa tejto zodpovednosti zbavuje úplne („nemyslite si, že toto vám štát vyrieši“). Pritom ide „iba“ o niekoľko tisíc rúšok týždenne.

Sieť týchto terénnych pracovníkov by bolo treba aspoň dočasne doplniť aj v obciach, kde v súčasnosti nefungujú. Z Atlasu rómskych komunít vieme, že je niečo vyše 370 takých obcí, kde žije rómska komunita, a kde nemáme aspoň nejakú terénnu službu: prevažne síce ide o menšie lokality, ale štát sa v nich nemá na koho spoliehať pri vykonaní opatrení, a ako vieme aj z listov, ktoré sme dostali, ohrozujú sa tým aj opatrenia okolitých obcí.

Práca tereňákov je o to dôležitejšia, že práve oni vedia najlepšie udržať spoluprácu a dôveru komunít smerom k štátu. Každá externá sila, ktorá príde do komunít, testuje limitáciu krehkých medzikomunitných vzťahov. Preto treba obmedzovať intervencie iných zložiek len na najnutnejšie. Táto diskusia prebehla v prípade vyplatenia sociálnych dávok, pri ktorých sa stará vláda rozhodla (namiesto návrhu využitia mobilných pôšt) posilniť frekventované pobočky pošty políciou, a polopohrozila aj nasadením armády. Negatívna reakcia komunít bola okamžitá. Napokon sa situáciu podarilo zvládnuť intenzívnou spoluprácou starostov, polície a terénnych pracovníkov (najmä hliadok MOPS), čo poukázalo aj na vysokú odhodlanosť komunít spolupracovať na riešeniach.

Teraz, pri návrhu novej vlády nasadiť do vybraných osád vojenských lekárov, budú tieto vzťahy opäť ostro testované. Ak sa pri všetkej úcte k nasadením silám a nádeji o ich úspechu situáciu nepodarí zvládnuť, hrozí masová panika a presun ľudí z vybraných lokalít k rodine a priateľom do iných obcí, čo je, samozrejme, presný opak toho, čo by sme chceme dosiahnuť.

Nezmyselný zoznam
Keď už sme pri výbere lokalít: rómske komunity sú veľmi rozmanité, a preto ani štátne riešenia nemôžu byť rovnaké. Spolu s kolegami sme už začiatkom marca vytvorili zoznam lokalít, ktoré považujeme za kritické z pohľadu hustoty obyvateľstva, segregovanosti, prístupu k vode či veľkosti komunity. Nová vláda teraz vyrukovala so zoznamom 33 obcí, kde chce testovať. Lenže zoznam v podobe, ako odznel v médiách, nedáva zmysel: sú tam integrované komunity ako Fiľakovo, menšie obce ako Kosihovce či Ochtiná, ale chýbajú naopak extrémne zraniteľné lokality, ako sú napríklad Sečovce. Dá sa predpokladať, že tento stav zapríčinila najmä neskúsenosť s narábaním so štatistickými údajmi v tejto sfére. Ešte raz: zoznam lokalít je už týždne hotový, treba ho len použiť.

Testovanie vo vybraných lokalitách je veľmi dôležité na to, aby sme vedeli, čomu presne čelíme. No musíme sa sústrediť aj na to, aby takto koncipované hromadné testovanie zároveň nevyvolalo ešte väčšiu stigmatizáciu rómskych komunít. Už aj dnes máme správy o tom, že v niektorých lokalitách začínajú vnímať Rómov ako potenciálnych nositeľov koronavírusu: ak budeme verejne akcentovať zraniteľnosť týchto skupín ako „obrovské riziko“, dosiahneme iba posilnenie týchto emócií. Ak plošne testovať, tak nie len rómske komunity, ale aj ostatné rizikové skupiny – napríklad domovy seniorov či predavačky v obchodoch, ktoré sú najviac vystavené možným rizikám.

Kým sa dá, treba oddialiť celoplošné karantény celých osád. Pokiaľ to situácia dovoľuje, lepšie riešenie je „vytiahnuť von“ jednotlivcov: ak začneme karantenizovať celé osady, nevieme odhadnúť dominové efekty na susedné komunity. Prípad z Gelnice, kde uzatvorili celú osadu kvôli jednému podozrivému prípadu, ktorý sa napokon ani nepotvrdil – a karanténa stále trvá – ukazuje, že uzavretie osád je niečo, čo sa síce spraviť dá, ale má za následok nemalé stresy nielen lokálne, ale aj celej spoločnosti. Treba komunikovať priamo s obcami a pripraviť pre ne postupy, aby vedeli, čo majú robiť, ak by sa karanténa práve v ich lokalite stala nevyhnutnosťou.

Už nemáme čas
Je potrebné, aby riešenia v oblasti integrácie Rómov neboli ad hoc, neprofesionálne, ale aby boli založené na správne interpretovaných dátach, na komunikácii s obcami, komunitami a neziskovými organizáciami, a aby zohľadňovali aj vplyv na verejnú mienku. Nemôžeme rómske komunity brať ako nejaký rizikový faktor: sú to predsa tiež „iba“ ľudia, ktorí sa o svoje rodiny boja rovnako ako všetci ostatní. Nehádžme všetkých do jedného vreca. Príklady nedodržania karantény nájdeme aj medzi majoritou, ale kvôli davom ľudí na bratislavskej hrádzi ešte nikto nenavrhol dať do karantény celú Petržalku.

Konajme, lebo už naozaj nemáme čas, ktorý by sme si mohli dovoliť stratiť. Ale konajme ľudsky, myslime na dlhodobé dôsledky, a neignorujme hlas regiónov. Slovami jedného verejného činiteľa, možno, že sú odo mňa aj desaťkrát fundovanejší v tejto téme, ale toto viem aj ja.

Riešenia podľa Ábela Ravasza
Zabezpečenie pomôcok pre terénnych pracovníkov
Doplnenie siete terénnych pracovníkov
Minimalizovať intervencie armády, polície na absolútne nutné
Správne zoznamy obcí, kde sa intervencia robí
Celoplošné testovanie rizikových skupín, vrátane osád,  bez stigmatizácie komunít
Starať sa o verejnú mienku, nevyhrážať sa Rómami ani Rómom
Karantény celých osád použiť iba ak je to úplne nevyhnutné
Hľadať také riešenia, ktoré by sme naozaj použili aj pri iných skupinách

Ábel Ravasz
Autor je odchádzajúci splnomocnenec vlády pre rómske komunity

Foto:
Osada v Gelnici za páskami. Mesto ju uzavrelo do karantény. 
Zdroj – Mesto Gelnica