Storočný Michal Sekerák sa vždy vyhýbal alkoholu a tabaku

Michal FRANK

Najstarší obyvateľ prešovského Šalgovíka Michal Sekerák sa včera dožil stovky. Oslávenec pochádza z Bajeroviec (okres Sabinov), kde prežil značnú časť mladosti. Pracoval ako roľník na gazdovstve, neskôr bol murárom.

Asi dvadsať rokov prežil s rodinou v Rusku, kde robil na kolchoze. Jeseň života trávi na Šalgovíku v kruhu rodiny, stará sa oňho 63-ročná dcéra Helena Ľašová. Okrem nej mal pán Sekerák dvoch synov. Prvý, Ján, tragicky zahynul ako 20-ročný, Michal zomrel 49-ročný. Z ôsmich vnúčat žije sedem a pán Senderák má aj tri pravnučky a troch pravnukov. Sám pochádza zo štyroch detí. Oslávencovi včera okrem najbližších blahoželal aj prešovský viceprimátor Milan Laca.

Za svoju dlhovekosť vďačí Michal Sekerák aj tomu, že sa vyhýba alkoholu. Potvrdila nám to aj jeho dcéra. „Na kolená a obklady vyčapal 20 litrov pálenky, ale vypiť, to nevypil," povedala s úsmevom. Za celý život ho vraj "pripitého" videla len raz a aj včera si červeným vínkom pripil jubilant len symbolicky.

Ďalším receptom na dlhovekosť je veľa roboty a kyslá kapusta. Tú však už pár rokov, odkedy ho zlostí žlčník, nemôže, dnes dáva prednosť sladkému. „Na posedenie dokáže zjesť vrecko cukríkov," dozvedeli sme sa. Michal Sekerák tiež celý život nefajčil. V osemdesiatke mal krátke obdobie, kedy skúšal bafkať z fajky, ale prestalo ho to baviť. A nemá rád ani pozeranie televízie.

„Bolí ma hlava z toho," vravieva pán Sekerák, ktorý radšej aj dnes pomôže pri drobných prácach v domácnosti, napríklad nalúska fazuľu či orechy. Kedysi toho bolo viac. „Dedo je majster. Čo chytil do ruky, z toho niečo vytvoril," prezradila jedna z vnučiek. Dedo je tiež, ako priznali, tvrdohlavý. „Vždy bol pracovitý a vytrvalý... Jedlo môžeš odložiť na zajtra, ale robotu nie, hovorieva," doplnila Helena Ľašová.

Do školy sa pánovi Sekerákovi veľmi chodiť nechcelo. Prednosť mala práca na gazdovstve a učivo potom nemal ako dohnať. No napokon ho predsa len dohnal. Ako dvadsaťročný narukoval na vojnu do Košíc. „Učili nás, ako treba bojovať, strieľať," zaspomínal si na časy vojenčiny pán Sekerák, ktorý, keď bol mladší, bral aj tabletky na srdce. Dnes neberie žiadne a cíti sa dobre.