Stovky odvážnych Slovákov sa snažili pomôcť, kým väčšina obyvateľov sa ticho prizerala vraždeniu

Druhý januárový deň roku 1951 sa pred bratislavský súd postavili dvaja rímsko- a jeden gréckokatolícky biskup obvinení z velezrady a protištátnej činnosti. O necelé dva týždne – 15. januára – súd vyniesol rozsudok: Ján Vojtaššák „vyviazol“ s 24 rokmi, Michal Buzalka a Pavol Peter Gojdič dostali doživotie.

Prokuratúra im okrem úkladov proti novému zriadeniu kládla za vinu (a súd to uznal) aj to, že „nesú zodpovednosť za všetky ťažké obete na životoch slovenského ľudu“ a že „sú spoluzodpovední za všetky zločiny fašistov a ich prisluhovačov, spáchané na Slovensku“. Napríklad za vypálené obce, za nemecké vyrabovanie Slovenska na konci vojny či za vyvezenie 68-tisíc občanov do táborov smrti.

Ak by sa aj dalo odhliadnuť od toho, že šlo o jeden z dlhého radu zmanipulovaných procesov s vykonštruovanými obvineniami, zvlášť podlé to bolo voči jednému z obvinených. Kým spišský biskup Vojtaššák sa výrazne zaplietol do arizácie Baldovských kúpeľov, za čo si napriek svojmu neskoršiemu utrpeniu zaslúži morálne odsúdenie aj dnes, prešovský biskup Gojdič robil úplný opak toho, čo mu prokuratúra kládla za vinu.

Napokon, aj preto získal in memoriam pred jedenástimi rokmi ako jeden z takmer šesťsto ľudí zo Slovenska titul Spravodlivý medzi národmi. Ten od roku 1963 udeľuje komisia pri pamätníku Jad Va-šem Nežidom, ktorí prispeli k záchrane Židov pred holokaustom. Ich mená vytesávajú do Múru cti v Záhrade Spravodlivých v Jad va-šem v Jeruzaleme.

Dva listy a záchrana
Na rozdiel od mnohých iných biskup Gojdič rozpoznal nebezpečenstvo nového ľudáckeho režimu už na jeho začiatku. Dňa 25. januára 1939, necelé štyri mesiace po vyhlásení autonómie, upriamil ešte ako apoštolský administrátor svojej diecézy v pastierskom liste pozornosť na zločinnosť nacistickej ideológie, pohŕdajúcej človekom pre jeho príslušnosť k inému národu alebo rase. V liste okrem iného vyzýva kňazov, aby s touto ideológiou nespolupracovali.

Vznik Slovenského štátu 14. marca 1939 znamenal vystupňovanie nátlaku na Gojdičovo odstúpenie. (Dialo sa tak pre národnostné a politické spory.) Rusínsky biskup sa rozhodol abdikovať, čo predseda vlády Vojtech Tuka prijal s uspokojením a v liste mu dokonca nepriamo naznačil, aby radšej opustil Slovensko. No hoci Vatikán v júli 1940 Gojdiča zbavil postu administrátora, zároveň ho vymenoval priamo za sídelného biskupa Prešovskej eparchie.

Druhý dôležitý list napísal Gojdič v máji 1942 ako reakciu na rodinné transporty. Bol určený vatikánskemu diplomatovi Giuseppemu Burziovi, ktorý ho však do Ríma poslal až o rok neskôr. Gojdič okrem iného prosil Vatikán o nátlak na prezidenta, aby odišiel z úradu, pretože vina, ktorú nesie, nakoniec padne na cirkev a na všetkých kňazov, alebo aby aspoň nevystupoval ako katolícky kňaz.

Najdôležitejšie však bolo, že sa Gojdič osobne angažoval pri záchrane minimálne 27 Židov, čo, samozrejme, pri spomínanom monsterprocese vôbec nezaznelo. Navyše, aj svojim kňazom jednoznačne prikazoval, že „pomoc Židom, aby sa vyhli transportom, je povinnosťou vyplývajúcou z prikázania lásky k blížnemu“.

Gréckokatolícka cirkev vydala krstné listy takmer 900 ľuďom, čím aspoň časti z nich pomohla prežiť.

Morálne vzory
Samozrejme, prešovský biskup nebol jediným záchrancom Židov vo vojnovej Slovenskej republike. Len tohto roku, presne na 74. výročie od oslobodenia koncentračného tábora Auschwitz pri poľskom Osvienčime, titul Spravodlivý medzi národmi udelili pätnástim ľuďom zo Slovenska.

Patril k nim aj Ondrej Čanecký, ktorý v roku 1944 zachránil Waltera Rosenberga (Rudolfa Vrbu) a Alfréda Wetzlera, ktorí utekali z Auschwitzu. Tým, že im zachránil život, im umožnil podať prvé svedectvo o tom, čo sa v tábore skutočne dialo.

Minulý rok, keď titul získalo dvanásť ľudí zo Slovenska, zaujal napríklad dramatický príbeh manželov Fiačanovcov a ich dcéry, ktorí u seba skrývali osemčlennú židovskú rodinu Friedmanovcov, a to aj v čase, keď u seba museli ubytovať skupinu nemeckých vojakov.

V tom roku ocenili aj evanjelického farára Jána Holčíka, ktorý pokrstil viac ako stovku Židov a u seba v pivnici skrýval rodinu Partošovcov.

Samozrejme, ani stovky podobných príbehov odvahy nedokážu zmyť obrovskú vinu vojnového štátu a jeho konkrétnych predstaviteľov na deportáciách vlastných obyvateľov, ktoré sa skončili ich vyvražďovaním. A nedokážu prekryť ani mlčanie väčšiny spoločnosti, ktorým prešla najprv slovné útoky a odľudšťovanie, po ktorých prišli protižidovské zákony a samotné deportácie. No práve pre tento kontrast si ich treba pripomínať.

Ako pred viac ako desaťročím upozornil etnograf Peter Salner, fenomén záchrancov komunistická propaganda obchádzala mlčaním a z rôznych dôvodov o prežitom utrpení a prejavenej odvahe nehovorili ani sami Židia a ich záchrancovia. Z tohto dôvodu niekoľko generácií slovenskej mládeže prišlo o dôležité morálne vzory.

Dnes je to už, našťastie, aj vďaka držiteľom ocenenia Spravodliví medzi národmi lepšie. Tým, že v čase vojny riskovali svoje životy, nastavili latku veľmi vysoko. To je dôležité aj v čase, keď už život pre pomoc iným nemusí riskovať nikto.

Text je súčasťou vzdelávacej príručky Denníka N o Slovenskom štáte. 

Tomáš Gális

Zdroj:
https://dennikn.sk/1446438/stovky-odvaznych-slovakov-sa-snazilo-pomoct-kym-vacsina-obyvatelov-sa-ticho-prizerala-vrazdeniu/


Foto: TASR
Biskup Gojdič počas vojny pomáhal, komunisti ho odsúdili.