Stretávať sa a tráviť spolu čas. Tým môžeme zachrániť náš rusínsky jazyk

 

 

Pochádza z Medzilaboriec, bašty rusínskeho života na Slovensku. S rodičmi nikdy nehovorila inak, než rodnou rečou. A hoci v meste nebola rusínska škola, len slovenská, cez prestávku na chodbe deti džavotali iba po rusínsky. Dnes býva, pracuje a tvorí v Bratislave, no pri stretnutí s Rusínmi si nevie predstaviť, žeby rozprávala inak, než svojou rusínčinou. Spisovateľka Andrea Rimová.

Vyrástli ste v rusínskom prostredí, do ktorého však od školského veku vstupoval aj slovenský jazyk. Ako vo vašom živote spolunažívajú tieto jazyky?

Doma sme medzi sebou vždy komunikovali po rusínsky. Je to môj materinský jazyk a páči sa mi. A aj keď sme v škole na hodinách hovorili po slovensky, na prestávkach to bol presný opak. Triedy a chodby zaplavila rusínčina. Brali sme ju Spisovateľka Andrea Rimováautomaticky. So slovenčinou som nikdy nemala problémy. Mám z nej aj štátnice. Moje prvé vyslovené slová však boli v rusínčine. Tento jazyk vo mne dodnes evokuje teplo domova, aj keď žijem v Bratislave.“

 

Kde dnes máte príležitosť hovoriť po rusínsky mimo rodiny?

„Tých príležitosti už nie je veľa. Po rusínsky však hovorím s každým Rusínom, s ktorým prichádzam do styku. Minulý rok som bola pozvaná do rusínskeho rádia a bolo to veľmi príjemné. Moderátor relácie pochádza z iného regiónu než ja, ale pociťovala som veľkú súdržnosť, prívetivosť a prirodzenosť. V rodných Medzilaborciach hovorím po rusínsky prakticky vždy. V obchode, na úrade, v banke, na pošte či v kaviarni.“

 

Absolvovali ste masmediálne štúdiá, viete si predstaviť, že by ste diskutovali v rusínskom jazyku aj o odborných veciach?

„Určite, avšak, žiaľ, spisovnú rusínčinu neovládam perfektne. Ako pätnásťročná som odišla študovať na gymnázium do Prešova, kde som potom ostala aj na vysokej škole. Samozrejme, dominovala slovenčina. Potom som niekoľko rokov žila striedavo na grécko-tureckom ostrove Cyprus. Zlepšila som sa v angličtine, pridružila sa gréčtina a ruština. Momentálne žijem v Bratislave. Moja rusínčina obsahuje veľa slangových výrazov, ktoré by na odbornej pôde mohli pôsobiť rušivo.“

 

Poznáte aj kodifikovanú rusínčinu?

„Priznám sa, v práci komunikujem po slovensky a po anglicky a s kodifikovaným rusínskym jazykom neprichádzam do styku často, aj keď veľmi túžim zájsť konečne do Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Od viacerých známych som počula, že sú tam úžasné predstavenia. Snáď sa mi to čoskoro podarí.“

 

Ovládate cyriliku?

„Nie. Zatiaľ. Prvé roky na základnej škole som síce chodila na ukrajinčinu, ale to bolo dávno. Z azbuky poznám len niekoľko znakov. Keby mal deň viac hodín, možno by som ju už ovládala celú, pretože je na zozname vecí, ktoré chcem v živote dosiahnuť.“

 

Na Slovensku ste čoraz známejšia spisovateľka, zatiaľ - slovenská. Pred rokom ste naznačili, že nevylučujete raz aj rusínsku knihu. Je to teraz už o niečo reálnejšie?

„Rusínsku knihu stále nevylučujem. Avšak museli by tomu predchádzať hodiny rusínskeho jazyka, na ktoré momentálne nemám čas. Okrem písania pracujem na plný úväzok a vo voľnom čase cestujem, často aj do Prahy, kde žije moja sestra s manželom a mojimi dvomi malými synovcami. Čím ďalej, tým viac si však uvedomujem, aké je úžasné, že som Rusínka. Keď sa ma v práci opýtali, či ako východniarka hovoríme doma nárečím, s hrdosťou som povedala, že používame rusínsky jazyk.“

 

Rusíni, najmä mladí, sa často ostýchajú hovoriť po rusínsky. Aké to môže mať podľa vás dôvody?

„Zrejme chcú zapadnúť medzi slovensky hovoriacich kamarátov. A možno vnímajú svoj materinský jazyk ako slabinu, keďže Rusíni sú na Slovensku menšina. Opak je podľa mňa pravdou. Ovládať ďalší jazyk navyše je prínosom. V Bratislave som mala možnosť spoznať zaujímavých Rusínov. Po zistení, že obe strany ovládajú rusínčinu, sme komunikovali už iba takto. Takmer vždy som mala pocit, že tých ľudí poznám celý život. Akoby sme si boli bližší, lebo nás spája spoločný jazyk.“

 

 

Rusínski rodičia dnes v drvivej väčšine volia pre svoje deti slovenskú školu. Rusínsku často ani vtedy, ak je v ich obci, lebo chcú, aby ich deti zvládli hlavne slovenčinu. Myslíte si, že títo rodičia idú proti sebe?

„Sama zatiaľ nemám deti a ťažko povedať, ako by som sa zachovala na mieste rodiča, ktorý stojí pred touto dilemou. Zaujímalo by ma, ako by sa rozhodli rodičia, keby sa polovica predmetov vyučovala v slovenčine a druhá v rusínčine. Návšteva rusínskej školy však v žiadnom prípade nevylučuje ovládanie slovenského jazyka, všetky programy v televíziách sú v slovenčine, knihy, časopisy, internet… Dieťa má obrovský priestor rozvíjať sa v slovenčine. Navyše s rusínčinou sú si veľmi podobné. Nejde o čínsku školu v malebnej slovenskej dedinke. Rusínčina môže byť aj pozitívny predpoklad pre budúce štúdium ruštiny. Podľa mňa rodičia idú proti sebe, ak sú obaja Rusíni a s potomkom komunikujú po slovensky. Toto nikdy nepochopím.“

 

Rusínsky jazyk vymiera. Prepočty podľa klesajúceho počtu mladých, ktorí ním hovoria, naznačujú, že zanikne do 30 - 50 rokov. Čo by to mohlo zvrátiť?

„Je to ťažká otázka. Zamýšľala som sa nad tým už veľakrát. Ak sa tak stane, bude to škoda. Poznám mnohých Rusínov, ktorí žijú v zahraničí. Združujú sa a fungujú ako jedna veľká rodina. Deti učia hovoriť úradným jazykom krajiny, v ktorej žijú, a rusínčinou. Pripomína im to domovinu, ktorú opustili kvôli nedostatku práce. Rodiny si pomáhajú, trávia spolu voľný čas. Možno toto je cesta - viac sa stretávať, komunikovať, propagovať akcie, na ktorých si ľudia uvedomia, že byť iným neznamená byť horším. Nádej, že rusínsky jazyk nevymrie? Tá je vždy. Nádej predsa zomiera posledná.“

 

Táňa Rundesová

www.cemerica.sk

 

Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd LP/2015. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedné OZ Združenie inteligencie Rusínov Slovenska.