Sú Rusíni na Slovensku občanmi?

Podľa Ústavy Slovenskej republiky by mali byť, ale v skutočnosti to tak celkom nie je. Všetci obyvatelia by mali mať rovnaké práva a rovnaké povinnosti. Čo sa týka povinností, rozdielu niet. Rusíni rovnako platia dane a ostatné poplatky štátu. Ale nerovnako je to v oblasti právnych nárokov.

Dlho sme sa nemohli prihlásiť ku svojej národnosti, lebo z nás štát urobil Ukrajincov, potom krížencov Rusín-Ukrajinec. Nemali sme svoj jazyk a svoje kultúrne inštitúcie. Až pádom totalitného režimu začalo pomaly svitať na lepšie časy. Len to svetlo prichádzalo ťažko a pomaly a plnou intenzitou nesvieti ani do dnes. Pravda je, že Ukrajinské divadlo v Prešove a aj PUĽS zmenili svoje názvy i hovorovú javiskovú reč na rusínsku. Bol kodifikovaný rusínsky jazyk a bola vypočutá aj naša žiadosť o zriadenie Múzea rusínskej kultúry. Aj keď na 10. poschodí výškovej budovy v Prešove, ale múzeum sme dostali. Ale zobrali nám vysielanie z Prešova do Košíc, kde sa zriadilo národnostné oddelenie aj pre Rusínov v sile dvoch redaktoriek.

Vyučovanie materinského rusínskeho jazyka v základných školách je v plienkach. Národnostnú kultúru, keď chceme mať musíme si na ňu financie pozháňať cez sponzorov, alebo písať projekty so žiadaním finančnej dotácie z Úradu vlády SR. Sú okolo toho problémy, lebo financie sú krátené, prichádzajú neskoro až koncom roka, keď sa akcie už dávno ukončili. O každom z doposiaľ uvedených problémov sa dá napísať veľmi veľa, ale aj sa chcem zamerať vo svojom článku na jeden z nich, a to na národnostné vysielanie pre Rusínov, lebo tu sa nám strašne ubližuje a cítime sa ako menejcenní.

Slovenský rozhlas vo svojom rozsahu vysielania už dlhšiu dobu nevie nájsť pre Rusínov vhodný čas vysielania a ostal mu priestor len v neskorých večerných a nočných časoch. Pripadá mi to ako účelový ťah. K Rusínom sa prihlásili prevažne ľudia v strednom veku a starší, ktorí tiež potrebujú spať, mnohí z nich nemajú prístup alebo nevedia narábať s internetom, a tak im nič iné neostáva, ak chcú počúvať rusínske vysielanie, musia byť hore až do polnoci, alebo nebudú počuť vysielanie. Pripadá mi to ako účelová asimilácia Rusínov.

Rádio je veľký fenomén. Cez rádio sa toho dá veľa povedať, vysvetliť, požiadať, urobiť si reklamu i zviditeľniť sa. Pamätám sa na časy, keď v národnostných po ukrajinsky vysielaných reláciách (ščiri slova, besida kumiv, ...) sa upravovala mienka ľudí, vštepoval sa ľuďom „správny názor“, ako to má byť, ako sa to nemá a podobne. Na mnohých ľudí to zaberalo, lebo to boli slová od ľudí na vysokom postavení. Nespokojnosť s národnostným vysielaním, čo sa týka času a rozsahu vysielania, trvá už dlhší čas. Vyvrcholilo to v minulom roku, keď sa začala podpisovať petícia požadujúca zmenu. Petícií najprv predchádzali písomné žiadosti, ktoré neboli vybavené vôbec alebo podľa našich predstáv.

Bol som členom petičného výboru a osobne som s predsedom Rusínskej obrody na Slovensku Vladimírom Protivňákom  petičné hárky s asi 3800 podpismi odovzdal začiatkom novembra 2012 na Úrad vlády SR v Bratislave. Kópiu odovzdaného listu sme odovzdali splnomocnencovi vlády SR pre národnostné menšiny, ktorý nás aj prijal a vypočul. Ďalšiu kópiu žiadosti sme odovzdali predsedovi parlamentnej komisie pre média p. Jariabkovi, ktorý nás tiež prijal a prisľúbil pomoc. Cestou z parlamentu sme sa zastavili aj v budove RTVS. K novozvolenému riaditeľovi sme sa nedostali, lebo sme neboli ohlásení, ale nechali sme mu žiadosť riešiť problém a prijať zástupcu ROS na jednanie. Do dnešného dňa nás nikto neprijal. Písomne nám bolo oznámené, že naše požiadavky sa budú riešiť pri riešení novej štruktúry vysielania, ktorá už začala platiť od 1.2.2013. Oproti minulému roku sa podľa nového zmenilo len to, že sólové pozdravy jubilantom v sobotu sa presunuli o 1 hodinu neskôr na 15 hodinu.

Vysielanie polhodinových rádio novín ostalo v pôvodnom čase 3-krát v týždni o 19.30 hod. a tiež vysielanie v sobotu od 20.00 do 24.00 hod. a v nedeľu od 19.00  hod. do 24.00 hod.. Nedá sa to nazvať ináč ako vysielanie pre spiacich Rusínov. Sledovanosť tohto vysielania je asi veľmi nízka. Možno je to aj zámer, aby bol dôvod na úplné zlikvidovanie vysielanie pre Rusínov.

Ja si myslím, že to nepotrebuje už ďalší komentár. Slovenský rozhlas pri tak širokom okruhu vysielaní nemá pre tretiu najväčšiu národnostnú menšinu výhodnejšie vysielacie časy! Všetky vysielané relácie slovenského rozhlasu sú veľmi dôležité a musia sa vysielať len vo dne. Deň má len 24 hodín a Rusíni musia byť v kúte a byť ticho, musia sa uspokojiť s tým, čo dosiahli aj s nočnými časmi. Zrejme si nikto vo vedení RTVS neuvedomuje, že aj my Rusíni sme súčasťou tohto štátu, že naše dane a koncesionárske poplatky idú na krytie nákladov tejto verejnoprávnej inštitúcie.

V sobotu 9. februára som si vypočul celú reláciu rusínskeho vysielania a predpokladám, že ju počúvalo v okrese Svidník málo ľudí, lebo mnohí o sobotnom večernom vysielaní nevedeli, pozabudli,  iní pozerali televíziu alebo išli späť. Pre mňa to bolo super vysielanie, ktoré mohlo zviditeľniť viac náš svidnícky okres i samotné mesto. Veľmi peknou rusínčinou rozprával náš rodák zo Svidníka - čerstvý majster sveta v kulturistike Ľubo Maliňak o svojich doterajších úspechoch,  v tomto športe tých úspechov má veľa. Býva v Liptovskom Mikuláši, kde aj pracuje. V relácii sa lúčil pozdravom všetkým Rusínom so želaním všetkého najlepšieho. Druhým účinkujúcim v tomto vysielaním bol známy primáš - muzikant Slavo Kaliňak, ktorého pozná nielen náš okres a okolie, ale poznajú ho ako súčasť súboru Makovica aj za hranicami Slovenska. Aj ďalšími účinkujúcimi boli Svidníčania, a to spevák a huslista mladý Šandala a hudobná skupina Premium z Kurimky. Spev oboch ma očaril. Takú reláciu málo počuť, veľa mladých ľudí, aby si uvedomili, kde je ich miesto a ich úloha v rusínskom obrodení, k čomu sa majú hlásiť. V neskorom čase tohto vysielania rozprávala o svojom živote v sýrskom Damasku rodáčka zo Svidníka, rodom Liptáková, ktorá pre vojnový konflikt v Sýrii sa na určitý čas prisťahovala domov na Slovensko. Je matkou štyroch vysokoškolákov, vyštudovaná herečka, má za manžela arabského moslima a ona je kresťanskej viery. Aj také životné príbehy sa stali našej rusínskej žene, ktorú mnohí ľudia vo Svidníku poznajú.

Sám neviem, či sa v tomto smere bude dať už niečo zmeniť, ale chcem poprosiť všetkých Rusínov  o aktívnu pomoc pri hľadaní riešení. Jedno riešenie príde samo, už pri voľbách do VÚC. Druhé potom neskôr pri parlamentných voľbách. Pokiaľ sa nič nezmení a pomoc „zhora“ nepríde, Rusíni budú nútení „poďakovať“ sa im a zvoliť iný smer.

Vrátiť pomoc môžu a mali by aj členovia majoritného obyvateľstva, ktorí nemôžu zabudnúť historické fakty z čias rakúsko-uhorskej monarchie, keď v časoch silnej maďarizácie bojovali za svoje práva bok po boku slovenských národovcov aj naši národní velikáni - Dobriansky, Duchnovič, Pavlovič a ďalší.

Miron Krajkovič,
podpredseda ROS