Svätí Cyril a Metod. Právozvestcovia. Aká bola misia solúnskych bratov z pohľadu cirkevného práva?

Svätí Cyril a Metod patria medzi tie osobnosti našich dejín, ktorých pôsobenie môžeme vnímať z rôznych uhlov pohľadu a v rôznych súvislostiach a okolnostiach. Na jednej strane prehnane nereálny mýtus a na druhej pohŕdavé zahodenie ich údajne neúspešnej misie do koša.

Cieľom tohto textu nie je podať ucelenú mozaiku ich misie. Pozornosť bude upriamená na jeden aspekt ich pôsobenia, ktorý sa javí ako kľúčový, pretože nepochybne tvorí absolútny základ ich misie.

Je to pohľad cirkevného práva, ktorý má dve roviny. V prvom rade ide o široké cirkevnoprávne súvislosti ich misie, ktoré zahŕňajú napätie, ba konflikt v rovine medzinárodnej politiky medzi jednotlivými sférami vplyvu kresťanského Západu a Východu. V druhom rade ide o ich vlastné právnické dielo, ktoré spočíva v ich troch na svoju dobu výnimočných zbierkach, ktorými vynikajúcim spôsobom spojili východnú a západnú tradíciu cirkevného práva.

Ako sa zrodila Veľká Morava?
Určite na to všetci vieme odpovedať: spojením moravského a nitrianskeho kniežatstva. Išlo o územie od rieky Labe po rieku Tisu, na ktorom žili Moravania, resp. Slovieni, ktoré bolo podobne ako územie Korutáncov, Čechov a Avarov pod politickým vplyvom východofranských panovníkov a náboženským vplyvom tamojšej cirkevnej hierarchie.

Toto je dôležité vnímať – franskí kňazi boli z hľadiska cirkevného práva legitímne pôsobiacimi duchovnými pastiermi obyvateľov Veľkej Moravy, ktorí od roku 811 podliehali pasovskému (Morava) a salzburskému (Nitra) biskupovi. Kristianizácia však išla veľmi pomaly a úroveň kresťanstva na Veľkej Morave bola žalostne nízka.

Vnútorná cirkevná organizácia Veľkej Moravy vychádzala z franského modelu. Tvorili ju teda farnosti, ktoré boli zriaďované v rámci jednotlivých hradísk. Tie boli začlenené do vyššie spomínaných dvoch bavorských biskupstiev. Podľa franského vzoru aj na tomto území jestvovali aj súkromné kostoly a prvý takýto bol konsekrovaný v Nitre v roku 828.

No bola tu aj politická rovina, v ktorej bola Východofranská ríša vnímaná ako cudzia mocnosť, ktorú veľkomoravské obyvateľstvo nemalo veľmi v láske. Nezabúdajme, že medzi povinnosti vazalov patrilo platenie poplatkov či vojenská povinnosť. Franskí kňazi tak boli vnímaní aj ako predstavitelia cudzieho štátu.

Mojmír I. i Rastislav odvádzali východofranskému panovníkovi poplatok (tributum pacis), čím formálne uznávali svoje vazalstvo. Platby za pokoj sa skončili v roku 855, keď sa Rastislav pokúsil o vojenský odpor. Následné Ľudovítove odvety a tiež jeho problémy v iných častiach Východofranskej ríše viedli k tomu, že Rastislav sa postupne stal nezávislým panovníkom s vlastnou zahraničnou politikou, čo ho priviedlo k myšlienke s tým priamo súvisiacej vlastnej cirkevnej provincie.

Potrebujeme vlastnú cirkevnú provinciu!
Rastislav sa svojou emancipáciou stal fakticky nezávislým panovníkom na svojom území. Mal k dispozícii dávno zriadenú a fungujúcu cirkevnú organizáciu. Mal však aj politických nepriateľov. Na západe Východofranskú ríšu a na východe Bulharov. Keďže Frankovia sa javili nebezpečnejšie, Rastislav sa rozhodol pre stabilitu svojho panstva zbaviť sa ich nábožensko-politického vplyvu.

Lenže znova – z hľadiska cirkevného práva boli kňazi na Veľkej Morave zákonne podriadení svojim bavorským biskupom vo Východofranskej ríši. Jedna vec sú politické hranice štátov, druhá vec kánonická príslušnosť kňazov.

Rastislav teda dospel k rozhodnutiu, že pre ďalší rozvoj Veľkej Moravy je potrebná nielen reforma orgánov štátnej správy, ale aj samostatné cirkevnosprávne zriadenie. Preto v roku 861 požiadal Rím okrem iného aj o samostatnú cirkevnú provinciu a vlastného biskupa pre svoju dŕžavu. Z pochopiteľných politických dôvodov mu vyhovené nebolo, a preto sa v nasledujúcom roku s tou istou vecou obrátil na Byzanciu.

Nuž ale pozor, hoci v tej dobe ešte nebolo formálne rozdelenie kresťanského sveta na katolicizmus a pravoslávie, už vtedy fungovali rôzne liturgické i cirkevnoprávne tradície, zjednodušene povedané: západná latinská a východná byzantská. A teda kým franský klérus patril do sveta západného latinského kresťanstva, noví vierozvestcovia mali prísť z toho východného byzantského.

S veľkou radosťou vám ich pošleme...
Veľká Morava sa v tom čase javila ako zaujímavá mocenská korisť. Mladý byzantský cisár Michal III. videl príležitosť rozšíriť svoj vplyv dovnútra kontinentu. No je tu ešte jeden hráč, na ktorého často učebnice dejepisu na vlastnú hanbu zabúdajú: patriarcha Fotios, ktorému muselo urobiť nesmiernu radosť, že Konštantínopol môže pomôcť s kristianizáciou perspektívne vyzerajúcej Veľkej Moravy.

Fotios bol zvolený za konštantínopolského patriarchu v roku 858 formálne uznajúc primát rímskeho pápeža. Pápež Mikuláš I. sa chcel o procedúre voľby informovať, preto vyslal dvoch legátov, ktorých druhotným cieľom malo byť tiež získanie Ilýrie, Kalábrie a Sicílie pod pápežskú jurisdikciu, čo sa im však nepodarilo. Preto Mikuláš I. vyhlásil Fotiovu voľbu za neplatnú a Fotia za zosadeného. Fotios reagoval tým, že cisárovi skoncipoval list, v ktorom byzantský cisár s pápežom jedná ako s poddaným (!), čo si vyžiadalo ostrú odpoveď z Ríma.

Fotios sa však osobne angažoval aj v misii medzi Rusmi, Bulharmi, Chazarmi a pravdaže na Veľkej Morave. Práve učebnicami prehliadaný Fotios má zjavne rozhodujúci podiel na rozšírení kresťanstva na týchto územiach. V prípade Bulharska prišlo k ďalšiemu konfliktu s Rímom, ktorý si nárokoval jurisdikciu nad týmto územím. V lete 867 zvolal Fotios do Konštantínopola snem, na ktorom bol pápež Mikuláš I. odsúdený a exkomunikovaný, čím sa začal proces postupnej východnej schizmy, ktorý bol formálne dovŕšený až v roku 1054.

Fotios bol významným mocenským hráčom svojej doby, ktorý fakticky ovládal mladého cisára Michala III. a hra o vplyv na Veľkej Morave bola len jednou z častí jeho celkových politických a cirkevných ambícií. Bol to teda práve on, kto s radosťou akceptoval požiadavku Rastislava a Michalovi III. dal na podpis misijné vyslanie svojho žiaka Konštantína a jeho brata Metoda. A práve kvôli nemu mali bratia počas celého pôsobenia na Veľkej Morave veľké problémy.  

Konštantín, ktorý na sklonku života prijal rehoľné meno Cyril, a jeho brat Metod boli muži hlbokej viery a skúsení diplomati, ktorí pochádzali zo Solúna a ovládali miestne nárečie, ktoré bolo blízke reči ľudu na Veľkej Morave. V tom čase už mali za sebou bohaté misijné skúsenosti medzi Arabmi, Židmi, Tatármi a fínsko-tatárskymi Chazarmi.

Presbyter Konštantín, ktorý bol pre svoju učenosť nazývaný „Filozof“, pôsobil ako chartofylax (knihovník) patriarchu a neskôr ako učiteľ filozofie na cisárskej Akadémii. Bol žiakom Fotia a spolužiakom Michala III. Laik Metod bol vyštudovaný právnik a skúsený diplomat. Istý čas spravoval provinciu v Macedónii, ktorá bola obývaná východnými Slovanmi. Neskôr prijal aj diakonské svätenie, vstúpil do kláštora na Olympe a stal sa jeho predstaveným. Právnické vzdelanie ho však predurčovalo na celkom inú dráhu, ktorú mohol naplno realizovať práve počas pôsobenia na Veľkej Morave.

Vieme, že v roku 863 so sebou priniesli nový ortografický systém nazývaný hlaholika, ktorý z fonologického hľadiska značne prevýšil gréčtinu i latinčinu. Pomocou neho začali s prekladom liturgických kníh a bohoslužobných textov. Okrem toho priniesli tiež preklad súdneho občianskeho zákonníka, ktorý spolu s ďalšími textami položil základy vlastného práva Veľkej Moravy.

Východokresťanská Veľká Morava?
Ide o otázku, ktorá má nielen cirkevnoprávnu, ale aj politickú rovinu. Uvedomme si, že cirkev funguje na hierarchickom princípe, kde každý má svojho predstaveného, ktorému sa zodpovedá za svoju činnosť.

Hoci Rastislav žiadal pre svoju dŕžavu biskupa, dostal len presbytera a diakona. A Pán Boh zaplať, lebo ak by z Konštantínopola prišiel biskup, bol by to obrovský problém! Vzhľadom na vtedajšie dianie na Balkáne, teda súboj medzi pápežom a Fotiom o sféry vplyvu na jednotlivých územiach, by vyslanie biskupa bolo priamou provokáciou a jasným signálom pápežovi, že Veľká Morava bude formálne patriť na kresťanský Východ.

Na Veľkej Morave právoplatne slúžili klerici, ktorí podliehali svojmu biskupovi latinskej cirkvi, ktorý zasa podliehal pápežovi v Ríme. Zrazu prichádzajú dvaja bratia, z ktorých síce ani jeden nie je biskup, ale aj tak podliehajú byzantskému patriarchovi a so sebou majú liturgické knihy východného obradu. Cirkev je v tom čase síce formálne ešte jednotná, no Fotios sa veľmi usiluje o nezávislosť od pápeža. Stane sa Veľká Morava akýmsi liturgicko-právnym experimentom jeho emancipačnej snahy?

Na základe výslovného schválenia z Konštantínopola (!) a podľa zaužívaného východného zvyku boli po príchode vierozvestcov bohoslužby na Veľkej Morave vysluhované v reči ľudu, teda v staroslovienčine, ktorú tak možno práve vďaka tejto liturgickej praxi označiť za riadne kanonizovanú formu staroslovienskeho jazyka. Bola to však východná liturgia sv. Jána Zlatoústeho alebo rímsko-orientálna liturgia sv. Petra? Tá druhá vznikla len v polovici 9. storočia a predstavovala grécky preklad liturgie sv. Gregora Veľkého s byzantskými prvkami. V tej dobe sa už používala medzi Grékmi v Itálii, Gruzíncami, ale aj na strednom Balkáne.

Keďže spor s franským klérom sa týkal použitého jazyka, a nie samotnej liturgie, môžeme sa domnievať, že solúnski bratia, skúsení diplomati, skutočne nešli na Veľkú Moravu politicky a cirkevnoprávne provokovať, ale slúžiť Bohu a ľuďom. Teda liturgia, ktorú priniesli a zaviedli, bola s najväčšou pravdepodobnosťou práve tá rímsko-orientálna. Ako s horúcou novinkou sa s ňou mohli stretnúť práve v Ilýrii a mohla sa im javiť ako najvhodnejšia aj pre obyvateľov Veľkej Moravy. Stačilo ju len preložiť z gréčtiny do staroslovienčiny.

Podozrenia a nepríjemnosti aj tak boli...
Sťažnosti franského kléru sa dostali až do Ríma a solúnski bratia museli Veľkú Moravu opustiť, no nešli do Konštantínopola, ale svoju misiu chceli ukončiť vysvätením svojich žiakov na neutrálnej pôde, ktorou sa stali Benátky. Toto mesto patrilo pod Gradský patriarchát, ktorý bol naklonený Konštantínopolu, a teda Fotiovi.

Keďže sa im nepodarilo dosiahnuť hlavný cieľ cesty, pokračovali až do Ríma za novým pápežom Hadriánom II., ktorý im po strate Bulharska v prospech Konštantínopola s radosťou vyhovel v snahe udržať si Veľkú Moravu, čo bolo zrejme aj dôvodom pre menovanie Metoda za arcibiskupa-metropolitu novej nezávislej slovanskej cirkevnej provincie.

Franský klérus sa však nevzdal a prostredníctvom švábskeho mnícha Wichinga krivo obvinil Metoda zo sympatií s Konštantínopolom, čo musel arcibiskup osobne vysvetľovať v Ríme pápežovi Jánovi VIII. Prišiel však s posolstvom od Svätopluka, ktorý sa dobrovoľne rozhodol stať vazalom pápeža. Týmto si Veľká Morava zabezpečila politickú nezávislosť od Východofranskej ríše.

Na druhej strane, Svätopluk bol pod značným vplyvom Wichinga a dosiahol jeho menovanie za biskupa v Nitre. Podľa práva mal byť Wiching ako sufragán podriadený Metodovi. Miesto toho vyrobil falošný dekrét, ktorým mal pápež údajne Metoda zosadiť. Pápež potrestal Wichinga a zosadil ho. Metoda však poslal na rokovanie do Konštantínopola s cieľom vymedziť sféry vplyvu pápeža a patriarchu. Toto Wiching využil na obvinenie Metoda so spojenectva s Fotiom, na čo ho metropolita exkomunikoval.

Poslednou nepríjemnosťou bola skutočnosť, že Metod si vybral za svojho želaného nástupcu Gorazda, čo sa Wichingovi javilo ako protizákonné, a spolu s už tradičným obvinením so spojenectva s Fotiom dosiahol svoje vlastné menovanie na Metodov stolec, ktorého súčasťou bola aj novozvoleným pápežom v podstate zbytočne potvrdená príslušnosť Veľkej Moravy k Rímu.

Právo na Veľkej Morave
Podobne ako v iných európskych krajinách aj na území Veľkej Moravy dochádzalo po prijatí kresťanstva k postupnému rušeniu starých pohanských obyčají. Šlo to však veľmi ťažko, pretože pohanstvo bolo u Slovanov hlboko zakorenené a svojich náboženských zvykov sa neradi zriekali. Hlavne polygamia sa tešila veľkej obľube.

Z hľadiska trestného práva sa už pred príchodom solúnskych bratov presadil na Veľkej Morave verejnoprávny pohľad na trestný čin. Išlo o to, že zločin bol vnímaný nielen ako porušenie svetského práva, ale aj ako ohrozenie celej spoločnosti a urážka Boha. Z tohto dôvodu bol každý dokázaný trestný čin potrestaný nielen svetskou sankciou, ale aj verejným pokáním, ktoré bolo bežné na kresťanskom Západe, no v Byzancii sa už neuplatňovalo.

Solúnski bratia od začiatku akceptovali príslušnosť Veľkej Moravy do latinskej cirkvi a všetky svoje aktivity rozvíjali na západných princípoch a tradíciách. Práve preto akceptovali normy západného kánonického práva, ktoré sa aj v tej dobe vo viacerých ohľadoch líšilo do práva východného. Spory s franskými kňazmi sa z tohto dôvodu skutočne javia len ako spory okolo jazyka, a nie liturgie či kánonického práva.

Pred príchodom vierozvestcov platila na Veľkej Morave právna zbierka Dionýzio-Hadriana prevzatá od Frankov. Išlo o zbierku pápeža Hadriána I., ktorá vznikla spojením pôvodnej Dionýzovej zbierky z 5. storočia a zbierky listín pápežského archívu. Pápež ju v roku 774 venoval Karolovi Veľkému, ktorý ju v roku 802 promulgoval vo svojej ríši.

Solúnski bratia nemali zákonodarnú moc, preto ich preklady právnych zbierok boli predkladané panovníkovi, ktorý jediný ich mohol promulgovať. Podarilo sa im vytvoriť špecifické právo, ktoré vychádzalo tak z byzantského, ako aj latinského práva. Keďže uplatnenie nového práva bolo v praxi náročné, Metod vypracoval zvláštnu „Adhortáciu k sudcom – kniežatám“, ktorú zostavil v reakcii na pohanský spôsob života veľkomoravského obyvateľstva.

Bol to skúsený právnik Metod, ktorý má hlavný podiel na príprave textov veľkomoravského práva. Bol zodpovedný za výber východných právnych noriem, ktoré veľmi umne po zohľadnení veľkomoravských potrieb zakomponoval do noriem západného práva. Na tomto základe sa mali zmierňovať zaužívané svetské sankcie a nahrádzať duchovnými trestami, ktoré boli na východe miernejšie ako na západe. Hotové zbierky zákonov Metod pravdepodobne predkladal podľa byzantského vzoru na sankcionovanie veľkomoravskému panovníkovi.

Podľa mienky iných bádateľov však tieto Metodove texty v skutočnosti slúžili len ako učebné pomôcky pre jeho žiakov. V skutočnosti v praxi stále platili len preklady západného práva. S určitosťou môžeme vylúčiť len opak, teda že by bolo západné právo plne nahradené východným, lebo na to by franskí kňazi reagovali podaním podnetu v tejto veci do Ríma, čo sa nikdy nestalo. Zachované zbierky z neskoršieho obdobia potvrdzujú existenciu spojenia západnej a východnej právnej tradície a zároveň ich realizáciu v praxi, hoci to nemuselo byť na území Veľkej Moravy.

Po zriadení samostatnej cirkevnej provincie mohol Metod ako arcibiskup-metropolita sám rozhodovať o partikulárnom práve na svojom území, no stále tu platilo všeobecné právo Dionýzio-Hadriány. Preto sa niektorí domnievajú, že Metodova synkretická zbierka východno-západného práva bola skôr určená pre iné územia, ktoré plánoval na východe Svätopluk pričleniť k svojej ríši.

V každom prípade možno s určitosťou skonštatovať, že Metod a jeho žiaci významným spôsobom prispeli k formovaniu kánonického práva. Pozrime si bližšie tri právnické diela, ktoré vytvorili:

Zápovede svätých Otcov
Ustanovenia svätých Otcov o pokání za vraždu a každom hriechu nie sú v pravom zmysle slova právnym zákonníkom. Ide vlastne o penitenciál, ktorý bol zostavený krátko po príchode solúnskych bratov na Veľkú Moravu.

Pod pojmom penitenciály treba rozumieť príručky určené pre spovedníkov, ktoré obsahovali súpis skutkových podstát hriechov a cirkevnoprávnych deliktov a odporúčané druhy pokánia za ne. Prvé takéto zbierky vznikli v prostredí írsko-škótskych mníchov, ktorí ich rozšírili aj na kontinent, kde boli prispôsobované lokálnym pomerom. Ich záväznosť závisela od autority, ktorá ich vydala, resp. schválila.

Medzi najznámejšie patrili penitenciál Teodora z Cantenburry, dva od Bédu Ctihodného a jeden od Egberta z Yorku. Používali sa až do 13. storočia, keď boli nahradené kazuistickými príručkami pre spovedníkov. Práve tieto penitenciály ovplyvnili franskú cirkevnú provinciu, ktorá na ich základe vypracovala Merseburský penitenciál, ktorý sa vďaka tomu používal aj na Veľkej Morave a poslúžil Metodovi ako predloha k Zápovediam.

Základom Zápovedí bol preklad Merseburského penitenciálu do staroslovenčiny. Išlo o revolučnú vec, keďže penitenciály neboli určené pre laikov, preto sa neprekladali do reči ľudu. Obsah bol však upravený pre lokálne potreby obyvateľov Veľkej Moravy a jednotlivé tresty boli významne zmiernené podľa vzoru východného práva.

Hotový text bol predložený na schválenie kniežaťu, no nie je známe, či aj nejakej cirkevnej autorite. Obsahovo bol zameraný na boj proti slovanským pohanským zvyklostiam a sexuálnym deliktom. Venoval sa tiež deliktom proti majetku a ľudskému životu. Celkovo bol zameraný najmä na cirkevnoprávne záležitosti, ktoré však v tej dobe boli úzko späté aj s civilným životom.

Zápovedi svätých Otcov sa prostredníctvom Sinajského euchológia z konca 11. storočia stali akýmsi sprostredkovateľom vplyvov latinského práva na bulharské a ruské cirkevné právo.

Súdny zákonník pre laikov
Autorstvo tohto diela sa pripisuje Konštantínovi, ktorému jeho brat, právnik Metod, iste poskytol svoje rady a pomoc. S najväčšou pravdepodobnosťou bol pripravený ešte pred príchodom na Veľkú Moravu, kde bol už len čiastočne upravený a dokončený. Dielo je určené pre potreby súdov a vzniklo na priamu žiadosť Rastislava, adresovanú Michalovi III. Ide teda o najstarší prameň slovanského práva.

Inšpiráciu preň bol byzantský trestný zákonník Ekloga, ktorý pozostával zo sedemnástich titulov vychádzajúcich z justiniánskeho a obyčajového práva. Pôvodne bol vydaný v prvej polovici 8. storočia, no solúnski bratia vychádzali z jeho neskoršej novelizácie Hyxémené Ekloga.

Ani Zákonník nebol len prekladom pôvodného textu do staroslovienčiny. Jeho normy boli upravené a doplnené pre potreby Veľkej Moravy. Keďže ide o pôvodne východný text, doplnené dodatky pochádzali tentokrát zo západného práva, konkrétne germánskeho. Keďže išlo o opačný proces než pri Zápovediach, niektoré sankcie boli tentokrát pre zmenu sprísnené. Neobsahoval však hrdelné a mrzačiace tresty, ktoré boli nahradené cirkevným pokáním.

Z obsahového hľadiska pozostáva z tridsiatich článkov a zahŕňa normy majetkového, rodinného, manželského, trestného a procesného práva. Je zameraný na posilnenie feudálnych majetkových vzťahov, ochranu monogamného manželstva (s čím mali Slovania veľkú ťažkosť) a zavádza procesné princípy rovnosti postavenia osôb, definíciu svedka a dovolenosti dôkazných prostriedkov.

Hoci ide o významné a výnimočné dielo, z hľadiska obsahu nepredstavuje dostatočne komplexnú právnu zbierku. Z toho dôvodu sa niektorí bádatelia domnievajú, že ide o narýchlo zostavený text, pričom argumentujú jeho neúplnosťou, nesystematickosťou a viacerými chybami v preklade.

Javí sa, že Zákonník sa na Veľkej Morave nikdy nedostal do praxe, bol len učebnicou, prípadne ad hoc spísaným dočasným dokumentom, kým nebude vypracovaná jeho komplexná verzia určená pre súdnu prax. Dostal sa však do Bulharska a Ruska, kde bol doplnený a viacerými úpravami používaný v súdnej praxi.

Nomokánon
Ide o rozsiahlu zbierku cirkevnoprávnych i svetských noriem, ktorú vypracoval Metod už ako arcibiskup-metropolita v roku 884. Základom mu bol byzantský Nomokánon Jána Scholastika s 50 titulmi. V tom čase práve symbióza cirkevného a svetského práva mala zaručiť štátom samostatnosť a nezávislosť.

Podľa byzantskej predlohy aj Metodov Nomokánon pozostával z 50 titulov, ktoré však nie sú doslovne preložené, ale prispôsobené lokálnym potrebám. Je asi o tretinu kratší než predloha, pretože Metod sledoval jeho ľahšie praktické využitie. Išlo teda o vážny zásah do Scholastikovho diela, ktorý však nemení zmysel pôvodných titulov, len redukuje počet prameňov, na ktoré sa odvolávajú.

Obsahuje normy týkajúce sa cirkevnej hierarchie, rehoľníkov i laikov, so zameraním na administratívne právo s cieľom zabezpečiť funkčnosť cirkevného spoločenstva. Venuje sa tiež trestnému právu, napr. pokániu za vraždu, potrat, krádež, simóniu či nepotizmus a, pravdaže, manželskému právu.

Keďže na Veľkej Morave platila už spomínaná Rozšírená Dionýziána, domnienka je taká, že tu nikdy nebol zavedený do praxe, bol skôr pripravený pre územia na východ, ktoré mal Svätopluk v úmysle získať. Nemal teda podstatnejší vplyv na právo Veľkej Moravy, ktorú Metod nemal v úmysle vyňať spod vplyvu pápeža a už vôbec nemal potrebu tu zavádzať už pomerne zastarané byzantské právne normy.

Napriek tomu možno skonštatovať, že ide o vynikajúce dielo skúseného cirkevného právnika Metoda, ktoré bolo obľúbené v Bulharsku, no značný vplyv zaznamenalo predovšetkým v Rusku, kde sa od 14. storočia nazýval Kormidelníkova kniha, pričom jeho text bol obvykle sprevádzaný textom Súdneho zákonníka pre laikov.

Úspech či neúspech?
Z vonkajšieho hľadiska môžeme vnímať, že hoci solúnski bratia nemali v úmysle cirkevnoprávne podriadiť Veľkú Moravu Konštantínopolu, boli z toho do konca života podozrievaní a dokonca krivo obviňovaní. Ak to berieme tak, že chceli vybudovať cirkevnú provinciu, ktorá bude patriť pod Rím, tak ich misia bola úspešná. Skutočnosť, že ich žiaci boli po ich smrti vyhnaní, je síce bolestná, ale s touto otázkou samostatnej cirkevnej provincie nijako nesúvisí.

Pokiaľ ide o ich písomné právnické dielo, tak to bol skôr úspech. A to aj napriek tomu, že na Veľkej Morave sa pravdepodobne žiadna z ich právnych zbierok reálne neuviedla do súdnej praxe, čo sa podarilo až neskôr vďaka ich žiakom, ktorí pôsobili medzi východnými Slovanmi. Nemožno im teda v žiadnom prípade uprieť významný akademický úspech v snahe o vytvorenie syntézy latinského a byzantského práva.

(spracované podľa: Vojtech Vladár: Dejiny cirkevného práva, Praha: Leges, 2017)

Radoslav Šaškovič
Cirkevný sudca a kaplán v Dóme sv. Martina v Bratislave.

Zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/82842/pravozvestcovia

Foto: 
Commons.Wikimedia.org