Svedectvá cintorínov 1: Kaldorovitsovci a Aschenbrierovci z Vyšnej Radvane

Pri prepise náhrobných nápisov na verejnom cintoríne vo Vyšnej Radvani (jednej z dvoch obcí terajšej Radvane nad Laborcom) som narazil na niekoľko.starých cudzojazyčných náhrobkov. V starej časti tohto cintorína je dôstojný kameninový náhrobok s maďarskými nápismi. Hovoria, že je tam pochovaná Veronika Kaldorovits (1843 -1916), vdova po uhorsko-kráľovskom lesnom správcovi Ágostonovi Aschenbrierovi. Priezvisko Kaldorovits a jeho obmeny je v súčasnosti na Slovensku veľmi málo frekventované.

V databáze priezvísk na Slovensku sa priezvisko Kaldorovič (Kaldorovičová) v roku 1995 vyskytovalo 6-krát, najčastejšie v Žiari nad Hronom a priezvisko Kaldrovitš (Kaldrovitšová) 9-krát na 5-ich lokalitách, najčastejšie v Bratislave a Šali. Známy je Jozef Kaldrovitš (1913 Vyhne, okr. Žiar nad Hronom - 1977 Topoľčany), ktorý bol uznávaným geofyzikom a jeho sestra Eva, vyd. Rísová, jazykovedkyňa. Na cintoríne v Kremnici som naďabil na hrob istého Františka Kal-drovitza (zomr. 1963). Podarilo sa mi zistiť, že rod, z ktorého pochádza je z Voznice a Žarnovice (okr. Žarnovica).

Maďarská genealogická databáza Radixindex v zozname maďarských živnostníkov a obchodníkov z roku 1891 uvádza troch Kaldrovicsov - z Novej Bane, Rožňavy a Gónczu (Maďarsko). Či tieto osoby patria do rodu, z ktorého pochádzala Veronika, by si vyžiadalo hlbší rodopisný prieskum. Zato o Aschenbrierovcoch z obce máme údajov viac. Mária Aschenbrier (podpisovala sa aj ako Aschenbrúher) bola dcérou Veroniky. Narodila sa v roku 1879 v Malužinej v liptovskej župe (teraz okres Liptovský Mikuláš). Bola rímskokatolíckeho vierovyznania a ako materinský jazyk si uvádza maďarčinu. Okrem nej uvádza znalosť nemčiny slovom a písmom a slovenčiny - slovom. V roku 1908 ukončila rímskokatolícku školu pre vychovávateľky v Satú Mare v správnom centre vtedajšej Satumarskej župy Uhorska (teraz Rumunsko). Nevydala sa. Okolnosti jej príchodu do obce nepoznáme. V roku 1910 bola poverená zastupovaním a v roku 1911 menovaná za vychovávateľku v detskej opatrovni v obci, tzv. ovode (predchodkyňa neskorších materských škôl). Nastúpila na uvoľnené miesto po Helene Csepeovej, rod. Vailovej, ktorá bola vychovávateľkou v opatrovni od jej vzniku v roku 1908 a bola potom premiestnená do Spišského Podhradia.

Príjem diplomovanej štátnej vychovávateľky Márie bol po nástupe 1 080 korún a v roku 1918 dosiahol 2 160 korún. Zachovala sa pomerne bohatá korešpondencia medzi ňou a nadriadenými orgánmi - Humenským kráľovským školdozorským pracoviskom (obdoba školského inšpektorátu) a Maďarským kráľovským ministerstvom náboženstva a všeobecného vzdelania (ministerstvo školstva). Zahŕňa jej žiadosti o miesto v škôlke o platový postup a iné písomnosti. Časť dokumentácie tvoria listy, v ktorých si sťažuje na zlé bytové a pracovné podmienky. Uvádza, že do opatrovne chodí len zopár deti, ostatné nechodia lebo pasú husi, no i pre iné zdôvodnenia rodičov, a že opatrovňu musí aj sama upratovať. Z týchto dobových dokumentov vyplýva, že Mária si nezvykla na pomery v tejto rusínskej obci a vzťahy medzi ňou a obyvateľstvom obce neboli najlepšie. Sama z tohto dôvodu žiadala o preloženie na iné miesto. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 preto s úľavou odchádza z obce. Škôlka v obci bola obnovená až po 2. svetovej vojne.

Poslednou stopou po Márii je list z Budapešti zo septembra 1919. Vieme tiež, že mala brata Belu. Podľa údajov Almanachu riaditeľov uhorských železníc z roku 1911 bol v tej dobe prednostom železničnej stanice v obci. Je aj v zozname obyvateľov obce, ktorí bojovali na frontoch 1. svetovej vojny. Viac o ňom zatiaľ nevieme. Matka Veronika v tej dobe poberala vdovský dôchodok vo výške 46 korún 76 halierov. Po jej smrti Mária požiadala úrady o poskytnutie príspevku na úhradu vynaložených pohrebných nákladov. Drevená truhla s vankúšom a prikrývkou z firmy Andora Onušku z Humenného ju vyšla na 160 korún a posmrtný rubáš (látka a ušitie) vo firme Móra Kleina ml. tiež z Humenného na 240 korún.

Žiadosť s priloženými účtenkami odôvodnila tým, že zo svojho platu dlhodobo vydržiavala nebohú chorú matku s jej nízkym vdovským dôchodkom a ako štátna zamestnankyňa nemala v obci žiaden hnuteľný a nehnuteľný majetok. Manžel Veroniky Ágoston (Augustín) Aschenbrier bol s veľkou pravdepodobnosťou absolventom v tej dobe vychýrenej Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. Medzi poslucháčmi 1. ročníka baníctva a lesníctva v školskom roku 1846/47 je tu totiž uvedený istý Augustín Aschenbrier, zamestnaný ako kráľovský lesník v Malužinej, 21-ročný (rok jeho narodenia by bol teda cca 1826). Môže ísť o manžela Veroniky alebo inú príbuznú osobu. Zmienka o Ágostonovi sa však v archívnych materiáloch o obci zatiaľ nenašla. Je možné, že v obci vôbec nepôsobil a Veronika sa s deťmi presťahovala do obce kvôli pracovným príležitostiam. Priezvisko Aschenbrier (Aschenbrierová) je na Slovensku málo frekventované.

V rovnakej databáze sa v roku 1995 vyskytovalo 34-krát, pričom je lokalizované najviac do obcí Michalova, Pohronská Polhora, Mazorníkovo a Brezna, a potom do Bratislavy. Z nositeľov priezviska je známy teológ Antal (Anton) Aschenbrier (14.2.1849 Kremnické bane, okr. Žiar nad Hronom - 21.12.1897 Esztergom, Maďarsko), profesor teológie v Ostrihome a cirkevného práva na univerzite v Budapešti, opát a kanonik. Uvádza ho tiež spomínaná maďarská rodopisná databáza. Tá z rozhrania 19. a 20. storočia uvádza tiež dvoch Aschenbrierov, ktorí študovali v meste Lugoj (hlavné mesto Krašovsko-Severínskej župy vtedajšieho Uhorska; dnes Rumunsko) a v Szegede (Segedíne). Prípadný vzťah uvedených osôb k radvanským Aschenbrierovcom je zatiaľ len hypotetický.

Taký je stručne vyrozprávaný príbeh jedného opusteného a zabudnutého náhrobku na obyčajnom dedinskom cintoríne. Z dvoch mien sa starostlivým bádaním podarilo poodhaliť dejiny dvoch rodov, ktorých história sa ráta na mnoho storočí. V našej obci pritom strávili len zlomok svojho života, no v živote obce zanechali stopu, ktorá si aj dnes zasluhuje našu pozornosť. Som presvedčený, že ich potomkovia žijú, len o sebe nevieme ... Presný prepis náhrobného nápisu nájdete v publikácii Verejné cintoríny v Radvani nad Laborcom. Prepis náhrobných nápisov a fotografiu náhrobku na webovej stránke:
www.cisarik.com/cemetery-radvan-nad-L.html

Ing.Andrej Hnát,
autor publikácie Verejné cintoríny v Radvani nad Laborcom Prepis náhrobných nápisov